O hlúpom návrhu (trošku kvótkodákania)

Návrh zákona o kvótach hranosti pre slovenských interpretov, je neuveriteľne hlúpy. A rovnako hlúpo sa mi javí skupina lobistov, ktorá lobovala za tento návrh. A tiež sa mi hlúpo javí skupina zástupcov exekutívy, čo sa rozhodla pre rádiokvóty v roku 2015 v tejto forme, teda minimálne o 10, ak nie o 20 rokov neskôr, než to bolo naozaj potrebné a účinné.  Jediným pozitívom takéhoto návrhu je zvýšenie zamestnanosti (na pozície kontrolórov, bez ohľadu na to, či týchto bude zamestnávať priamo Ministerstvo Kultúry alebo jedna z organizácii kolektívnej správy, teda SOZA, OZIS, Slovgram). O navyšovaní štátneho rozpočtu cez výber pokút pochybujem.

Pojem „radiokvóty“ sa prvýkrát objavil v slovníku hudobníkov v prvej polovici deväťdesiatych rokov, keď túto myšlienku formulovali nemeckí rockeri Heinz Rudolf Kunze a Herbert Groenemeyer, čiastočne v rámci iniciatívy „Kultúra pre Nemecko“. Aktívnejší bol predovšetkým Kunze, keďže Groenemeyer sa v istom období stiahol z verejného života kvôli rodinným problémom.  Legislatívne je celá agenda pojatá od roku 1994, kedy 1.Februára vo Francúzsku zákonom nahradili dohody o „Dobrovoľnom záväzku“ medzi miestnym licenčným orgánom a jednotlivými rozhlasovými stanicami o podiele frankofónnej produkcie vo vysielaní.  Nechcem sa zaoberať jednotlivými detailami francúzskeho (a ani akéhokoľvek iného) zákona.  Skôr ma zaujíma argumentácia zástancov a odporcov kvót :

+ Vyšší počet rotovaných skladieb v rozhlasovom vysielaní, čo spôsobí väčší priestor pre kultúrnu rozmanitosť

+ Oživenie hudobného priemyslu, keďže menej známe skladby sa dostanú do vysielania a z niektorých z nich sa stanú hity. Trh hitov vytvorí prirodzený tlak na kvalitné producentské prostredie

+ Zaradenie domácej produkcie do atraktívnych vysielacích časov

– Kvóty znamenajú rozsiahly zásah do slobody a práv médií, dokonca aj tých práv garantovaných ústavou

– Diktátom programu sa môže znížiť atraktivita vysielateľov, ktorí môžu následne strácať poslucháčov a zisky

– Poslucháč je nútený počúvať skladby, o ktoré nemá záujem, doslova je legislatívne nútený počúvať neželenú hudbu. Takto sa ekonomika vysielateľa degeneruje, keďže je nútená fungovať mimo dopytu trhu.

To sú najzákladnejšie argumenty oboch táborov.  Pripomeňme si katalyzátorov vzniku regulácie na trhu rozhlasového vysielania. V polovici 90tych rokov, po páde železnej opony, sa nachádzal hudobný priemysel na svojom vrchole. (minimálne kvantitatívnom) Vznikalo množstvo komerčných rozhlasových staníc, z ktorých mnohé vysielali cez hranice aj do krajín, kde komerčné stanice ešte neexistovali. (Napr. Radio CD International, vysielajúce z Bratislavy do Rakúska a pre Rakúsko).  Mainstreamu vládol europop, cena domácej elektroniky prudko klesala a gramofónové spoločnosti sa dostávali na Olymp svojich obratov.  Na pozadí tejto scénky sa udiala zmena, ktorá viedla k lobizmu za ustanovenie ochrany domácej scény a vzniku nových hitov :

MTV : hudobná stanica, ktorej biznis bol postavený výlučne na využívaní diel hudobného priemyslu, kreativity zo strany tvorcov a investícii zo strany producentov a vydavateľov, začala byť najdôležitejším trendsetterom. Teenagerov zaujímalo len to, čo fungovalo na MTV.  Jediným problémom (pre priemysel a interpretov) bolo, že MTV sa rozhodlo v jednom momente ísť cestou „Fish Where The Fish Are“. Nastavovali svoj program čoraz viac podľa dopytu publika než podľa želaní mocnej hudobnej lobby. Netreba však zabúdať, že to bolo práve MTV, ktoré, odmietajúc akékoľvek regulácia, presadilo vo svete hip hip a prinieslo na scénu alternatívu ako „nový mainstream“. Opäť, boli to práve oni, čo pomohli Nirvane, Bjork, Arrested Development atď.

Jednou z prvých odpovedí huodbnej branže bolo založenie nemeckej stanice VIVA, ktorá začala vysielať 1.Decembra 1993. Jej cieľom bola práve protiváha voči MTV Europe. Zakladateľmi a majiteľmi stanice boli okrem iných všetky veľké hudobné vydavateľstvá (až na BMG, ktoré sa obávalo reakcie zo strany MTV).

Ďalšou odpoveďou bola snaha o ovplyvnenie podielu vysielanej domácej produkcie v rádiu.Táto diskusia vznikla priebežne na viacerých miestach v Európe, pričom najdôležitejšie diskusie prebiehali práve v Nemecku a Francúzsku. (Obe krajiny mali svoj historický problém s angloamerickou produkciou v období po druhej svetovej vojne. Najmä nemecká domáca scéna trpela: Rock And Roll prišiel do Európy cez americké posádky v Hamburgu, Elvis slúžil v Nemecku a aj The Beatles začali kariéru v Hamburgu…)Ale naspäť k debate o kvóty, k debate o vplyv na vkus poslucháča : Nezabúdajme, že sa stále nachádzame v prvej polovici 90tych rokov. Priemerná európska domácnosť vlastní nanajvýš jeden televízor, prístup k hudobnej televízii je teda pre teenagerov limitovaný. Stále je tu ešte rádio, ktoré určuje trendy. Stále sú tu radio hitparády a populárni DJs, určujúci, čo je hit, čo sa bude predávať, aká kapela bude v teenagerských časopisoch na dvojstranách.  Stále sme v prvej polovici 90tych rokov, teda sme stále bez internetu…

V tých krajinách, kde boli zavedené kvóty včas, teda v polovici 90tych rokov a v období 10 rokov po nich, možno badať určité zmeny. Najmä vo veľkých krajinách Európy sa produkuje viac kvalitnej domácej hudby, ktorá je – v medzinárodnom porovnaní – čoraz menej konkurencieschopná. Momentálne najväčšia medzinárodná francúzska hviezda – Daft Punk – nevďačí svojej kariére kvótam ale paradoxne  MTV. Najväčšia nemecká hviezda – Scorpions (toto sa ťažko dopisujeeeeeeah) –  je na scéne 50 rokov. Kvóty im v kariére tiež výrazne nepomohli.

Je rok 2015, žijeme v ekonomike princípu „Dlhého Chvosta“. Ponuka je nekonečná a každý si môže vyberať, čo chce a kde chce.  Hity a popularitu už neurčujú rádia ani televízie. Trend je určovaný marketingom odporúčania. (Dnešný teenager nepotrebuje počuť pesničku kapely Modré Hory vo vysielaní rádia Express. Dnešný teenager sa o tejto kapele dozvie na lyžiarskom výcviku od svojho inštruktora a na celé dni sa ponorí do ich tvorby.)  Internetové rádio, Spotify a iné cloudové prehrávače vytvárajú takú dlhú a takú širokú ponuku playlistov s modulmi ďalších odporúčaní, že dnešný poslucháč nepotrebuje predvýber playlistu. (a je jedno, či tento predvýber realizuje hudobný dramaturg alebo minister).

Ďalšia premárnená príležitosť, ďalšie strieľanie gumipuškami na mesiac…Ako som povedal, celý návrh zákona je hlúposť, ale ostatne…na hlúposti sme si tu už zvykli.