Ty sa máš

Povedal, že si kúpime dodávku, spravíme z nej kampervan a budeme cestovať, kam sa nám zachce.

„Super,“ odpovedala som. Vôbec som netušila, o čom hovorí. Človek by povedal, že budem aspoň vedieť, čo je to dodávka. Môj mozog však reaguje na dopravné prostriedky podobne ako na čísla. Chvíľu sa v ňom odohráva vírivý humbug, ktorý pohltí čierna diera a vo mne zostáva nádherný pocit beztiaže, teda stav, o aký sa pokúšajú východné náboženstvá.

Ani mi nenapadlo zistiť, čo kampervan vlastne je. Mala som iné starosti. Dávala som sa dokopy po depresii. Mesiace som ledva vyšla z domu. Dvere boli vždy zamknuté, závesy zatiahnuté. Nemohla som nič robiť, aj jedna stránka z detskej knihy ma prinútila zavrieť na hodinu oči.

Keď som nespala, plakala som. Stavy úzkosti sa striedali so stavmi zúfalej agresivity.

„To, že ti splesniveli huby, ešte neznamená, že musíš porozbíjať celú kuchyňu,“ hovorilo mi moje vedomie, ktoré sa od vyvádzania odosobnilo a sledovalo všetko z výšky hornej zárubne dverí.

Luke pribehol, objal ma a držal, až kým sa moje telo s vedomím znova nezjednotilo. Odviedol ma ku gauču, kde som sa zvalila a tíško plakala, kým on po mne upratoval.

Že vraj budem vedieť, keď mi bude lepšie. A naozaj. Jedného dňa som sedela v ordinácii môjho doktora s rovným chrbtom a úsmevom na tvári. Neplakala som. Zvládli sme to, som prepustená. Môžem znova žiť, aj keď nie celkom ako keby sa nič nestalo. Stalo sa. Zaprisahala som sa, že už nikdy viac.

„Depresia, úzkosť a panické ataky nie sú znakom slabosti, ale znakom, že sa človek príliš dlho pokúšal zostať silný.“

S týmto citátom sa plne stotožňujem. V dnešnom svete sa nezosype asi iba cynik. My ostatní ochorieme, vybudujeme si závislosť, alebo niečo horšie.

Asi preto prišla cesta.

Jedného dňa sme pozerali dokument o Austrálii.

„Poďme,“ povedal Luke.

„Práve som na to myslela,“ zasmiala som sa.

Bolo rozhodnuté. Začali sme plánovať, vybavovať a pripravovať odchod. Napadlo mi, že by sme mohli do cesty zakomponovať Transsibírsku magistrálu, o ktorej som už roky snívala a Japonsko, o ktorom sníval zase Luke. Súhlasil.

Stačilo pozrieť do mapy a bolo jasné, že začneme v pobaltských krajinách, ktoré sme tiež túžili vidieť.

„Keď už ste na Sibíri, choďte aj do Mongolska,“ povedal kamarát.

Kamarátka nám navrhla Južnú Kóreu.

Prečo nie.

Plán znel vzrušujúco, ale aj nereálne. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, že si závidím, keď som o ňom niekomu rozprávala. Možno preto, že veľa záviselo od autorít.

Kým mňa sa Rusi spýtali iba, či mám ruskú krv, Lukova prihláška mala asi tridsať strán. A naopak, Luke dostal víza do Austrálie hneď po odoslaní prihlášky, moje vyjadrenie prišlo o mesiac. Našťastie kladné, môžeme sa baliť. Tešila som sa na život kočovníkov. Budeme si užívať a tešiť sa zo života, no kto by sa netešil.

Popredávali sme, čo sa dalo, zbytok poschovávali po rodine a kamarátoch, zbalili ruksaky a vyrazili.

Pozemná cesta nám trvala tri mesiace. Išli sme autami, autobusmi, vlakmi, maršrutkami, stopom, loďou, šinkanzom a iba na poslednom úseku, keď sa iný spoj použiť nedal, lietadlom. Stretli sme kopu skvelých ľudí, mali sme plno úžasných zážitkov, nie ako na dvadsaťštyri hodinovej ceste späť, kde jediným vzrušením bolo, že hoci som si objednala vegánsku stravu, dostala som halal kura, a keď som sa sťažovala, vymenili mi ho za studenú neposolenú ryžu a pár mŕtvych brokolicových ružičiek. Chcela si vegán, máš vegán, posoľ si slzami.

Po celonočnom lete z Tokia sme pristáli neďaleko Brisbane, na Gold Coaste. Bolo skoro ráno, ešte som nemala oči poriadne rozlepené, ale tešila som sa, že konečne rozumiem hovorenej a písanej reči a snáď si ma už nikto nebude fotiť ako atrakciu. Hurá.

Teda, hurá bude až o chvíľu, máme malinký problém. Luke nevyplnil v prihláške na víza prostredné meno.

Posadili nás do obrovskej haly a nechali čakať a čakať a čakať … pravdepodobne nás cez obojstranné zrkadlá sledovali a uisťovali sa, že naozaj k sebe patríme, že nie som jedna z tých, čo zaplatili „partnerovi“ za dovoz do krajiny.

Keby ma nemiloval, určite by ma nenechal, aby som mu v spánku zmáčala rameno slinami.

Colník sa vrátil, povedal mi, že nech ani len nesnívam o tom, že dostanem víza na ďalší rok, že už toto je výnimka, povedala som mu, že neplánujem a v polospánku sme vyšli do Austrálie. Do Austrálie!!! Sny sa naozaj plnia.

Vdýchla som slnkom prehriaty vzduch. Skoro mi rozrazilo pľúca.

Za to, že som tu, vďačím Lukovi. Rok ma bude živiť. Na chvíľu som sa vzdala rovnoprávnosti. Feminizmus verzus cestovanie, no čo, no čo, každý musí občas robiť kompromisy.

Vo vlaku do Brisbane som sa hrala na Williama Blakea z Mŕtveho muža cestou do Machine. Zakaždým, keď som sa prebrala z mikrospánku, sedel oproti nám niekto iný.

Ubytovali sme sa v hosteli Somewhere to stay. Poslali nás na izbu, v ktorej zo šiestich postelí bola obsadená iba jedna. Spal na nej Švéd Petter, ktorý prišiel do Austrálie robiť kávu. Už to skúšal v Sydney, teraz to skúšal tu, denne nachodil z kaviarne do kaviarne desiatky kilometrov, ale nikto ho nechcel. Nechápala som, prečo. Vyzeral byť spoľahlivý, rozumný, bol čistý. Možno preto, že nezháňal „džob“, ale „job“, inak si to vysvetliť neviem.

Zoznámili sme sa a hneď som utekala do kúpeľne vyskúšať, či je pravda, že tu voda odteká opačným smerom. Napustila som umývadlo, ale iba trocha, svedomie mi nedovolilo plytvať, hodila som dnu vetvičku a vytiahla zátku.

Voda sa točila rovnakým smerom ako doma.

Myslela som, že z izby nevyleziem aspoň mesiac, ale po krátkom odpočinku sme išli objavovať mesto.

Prišli sme v októbri, jar bola v plnom prúde, stromy kvitli na fialovo, ibisy sa prechádzali po trávniku a nikto ani brvou nemihol. Zato ja som nezatvorila ústa. Hlavne som sa sťažovala na neznesiteľnú horúčavu. Brisbane leží vo vlhkom subtropickom podnebí, takže sa človek potí už len pri dýchaní.

Aj večer som ziapala. Stála som na ulici pred hostelom, kam rev spolucestovateľov nedoliehal a volala som domov. Moje zmysly neotupené každodennosťou, reagovali na každé pohnutie; čo ak to bude jeden z obrovských jedovatých pavúkov? Vtom sa pod váhou zvieraťa rozhýbali elektrické drôty.

„Obrovský potkan nad hlavou!“ kričala som, ako keby mama mohla preskočiť desať časových pásiem a potkana odpratať. A vôbec, nebol to potkan, bola to vačica.

Kým Petter behal z kaviarne do kaviarne, my sme sedeli v mestskej knižnici a snažili sa nájsť dodávku. Klimatizácia tu pracovala naplno. Po pol hodine som si musela obliecť sveter. Po hodine ísť von, zohriať si skrehnuté prsty.

Samozrejme, že sme aj spoznávali Brisbane. Zaujímavá je umelá pláž v centre mesta, ale aj galérie. Queensland Art Gallery mala v tom čase výstavu fotografií Cartier-Bressona a preto ju milujem. Ale aj sociálno-dokumentárna fotografia Blakely and Lloyda v Museum of Brisbane stála za to.

O pár dní našu pohodičku na izbe narušil Joseph. Prišiel, spravil bordel a zmizol. Ale predtým, ako sa vyparil, sme od neho kúpili dodávku. Na jeho počesť sme ju pomenovali po ňom.

Nastala fáza nakupovania, pílenia a čistenia, až kým sme nemali hotový, ako povedal Tiger z recepcie, „VIP kamper“. A Tiger už pár na kolene vyrobených kamperov zažil.

Bol nádherný, ten náš kampervan, interiér bielo-modrý, posteľ skvelo premyslená tak, aby sa na nej dalo sedieť, aj veci pod ňu uschovať, aj rozobrať na sedaciu súpravu. Bola som pyšná, veľmi pyšná. Každú noc sme zaspávali s pocitom hrdosti a ráno sme sa doňho budili.