Poslankyňa Cigániková tvrdí, že školský systém je chorý. Mýli sa a škodí
Poslankyňa za SaS Jana Cigániková sa v statuse na facebooku posťažovala na množstvo domácich úloh svojho syna, ktorý sa im venuje do nočných hodín. Celé to obalila do hlášky CHORÝ ŠKOLSKÝ SYSTÉM a nazbierala tisíce likeov a zdieľaní. Pozrime sa na to, prečo strieľa vedľa a pritom škodí aj učiteľom, ktorí učia výborne.
Robiť všeobecné závery na základe svojej osobnej skúsenosti je nezmyslom i v menej komplikovaných témach, ako je školstvo. Použiť pritom slovíčko SYSTÉM je už len čerešničkou na torte, na ktorej si pochutnávajú najmä absolventi vysokej školy života. Je o to smutnejšie, že sa k tomu uchyľuje poslankyňa NR SR za stranu, ktorá sa hrdí, že do politiky vnáša racionálne riešenia (nik racionálny tomu už dlhšie neverí). Status, ku ktorému sa musím vyjadriť aj takto verejne si môžete pozrieť na profile poslankyne alebo v náhľade nižšie.
Poslankyňa sa chváli vlastným zlyhaním a zdá sa, že o tom ani nevie. Je to ona, ktorá núti, resp. umožňuje vlastnému dieťaťu prepínať sa a učiť sa päť hodín až do 22:15, kedy by už malo dávno spať. V 4. ročníku ZŠ si neviem predstaviť žiadne úlohy, ktorých riešenie by vyžadovalo takýto objem času.
Skutočnosť je taká, že množstvo učiva, ktorému sú súčasní žiaci v rámci školského vyučovania vystavení (od prvého stupňa ZŠ až po gymnázium) je v porovnaní s minulosťou oveľa menšie. Náročnosť učiva prvého stupňa je natoľko nízka, že množstvu žiakov stačí na jeho osvojenie a pochopenie len pozorná prítomnosť a aktivita na vyučovaní. Ak tomu tak nie je, príčin môže byť viacero. Buď je chyba v neschopnosti pedagóga, alebo má dieťa poruchy učenia, ktoré by bolo vhodné diagnostikovať a následne s nimi pracovať. V oboch prípadoch je najrozumnejším riešením návšteva školy a diskusia s učiteľkou dieťaťa. Status a zbieranie lajčíkov ide až v druhom slede. Ako však vidíme, niekto to má inak.
Učím na škole, kde sa domáce úlohy na prvom stupni vôbec nedávajú, niekedy mám však pocit, že by sa dávať mohli. Neviem si však predstaviť situáciu, pri ktorej by mohlo ich riešenie zabrať dieťaťu viac ako hodinu. A to ani v prípade, že by domácu úlohu dostali z každého predmetu, čo je pri jednej učiteľke učiacej všetky predmety dosť nepravdepodobné.
Nepoznáme školu ani učiteľku, ktorej sa status týka. Ak však zlyhali, bez komunikácie rodičov s predstaviteľmi školy sa nič nevyrieši. A v žiadnom prípade nie je na vine CHORÝ SYSTÉM. Takouto logikou sa argumentácia dostáva na úroveň „ten a ten politik kradne = všetci politici sú zlodeji / lekár mi určil zlú diagnózu = neverím lekárom a budem sa liečiť Savom…“.
Téma domácich úloh je súčasťou pedagogického diskurzu odnepamäti a doteraz na ňu nie sú jednoznačné odpovede. Aj keď sa môže laikom zdať, že sú vážnym problémom slovenského školstva, v skutočnosti sú v rebríčku jeho boľačiek až kdesi na konci. Dôkazom sú aj závery výskumov OECD zameraných na čas, ktorí nimi trávia 15-roční žiaci vo svete. Čuduj sa svete, s priemerne 3,2 hodiny týždenne sú slovenskí žiaci spolu s rovesníkmi z Česka, Kórey a Fínska v rebríčku úplne na chvoste. Oproti žiakom zo Šanghaja (13,8 hod.), Ruska (9,7 hod.), Talianska (8,7 hod.) alebo aj ospevovaného Estónska (6,9 hod.) si slovenskí školáci užívajú relatívne veľkú dávku voľného času, ktorý môžu využiť podľa svojej ľubovôle. Podľa správy OECD (viď tabuľka) zaznamenalo Slovensko medzi rokmi 2003 až 2012 najvýraznejší prepad v počte hodín strávených s domácimi úlohami spomedzi všetkých skúmaných krajín (-5,2 hodiny týždenne). Prekvapivé je, že na množstvo domácich úloh a nedostatok voľného času u detí spôsobeného školou sa zvyknú sťažovať aj rodičia, ktorí ich posielajú na neprimerane veľa krúžkov a voľnočasových aktivít.
Status poslankyne má neuveriteľných 1500 likeov a 1653 zdieľaní. Témy, ktoré sa týkajú školstva a vzdelávania sledujem intenzívne už roky, nikdy som však nevidel, že by mala nejaká informácia, správa či udalosť o školstve takýto masívny zásah. Čím to je, že všetci tí kritici „chorého systému“ si vystačia s lacnou kritikou, no keď ide o zlepšenia, vzdelávacie inovácie, pozitívne zmeny, ktoré u nás prebiehajú na množstve škôl a pod., vtedy sú tichúčko ako prd pod perinou? Ak by podporovali kvalitných učiteľov, skvelé vzdelávacie projekty, ktoré tu vznikajú, zaujímali sa o školstvo hlbšie, pomohli by k zmene ďaleko viac, ako lacným štekotom, z ktorého vychádzajú učitelia zase raz ako blbci. Lebo áno, učitelia sú naprd, školy sú zlé, systém je chorý… len oni sú lietadlo.
Čo dodať na záver? Netýrajte deti svojimi vlastnými prehnanými očakávaniami a nárokmi, ak máte problém s učiteľom a školou, navštívte ich a diskutujte o riešení. Ak zlepšenie nenastane, zmeňte školu – v Bratislave sú bohaté možnosti. Len preboha nepíšte srdcervúce statusy, ktoré na základe jednorázovej osobnej skúsenosti označujú všetky školy a aktérov vzdelávania (to je ten systém) za súčasť čohosi chorého.
* Poznámka: Pre tých, ktorí by sa chceli o téme domácich úloh dozvedieť viac, odporúčam článok Sú domáce úlohy pre rodičov? A kedy je lepšie, aby ich nechali na deti, ktorý vyšiel v Denníku N už v roku 2015 (doplnené 27.1.2018).