V ostatnom čase sa na poli kultúry odohrali dve udalosti, ktoré na prvý pohľad nesúvisia, no v skutočnosti sú prepojené magickou, neviditeľnou pupočnou šnúrou…

Tá smutná je, že zomrel významný literát, spisovateľ, prekladateľ a dramaturg Kornel Földvári.

Tá vzpružujúca je, že nemecká televízia RTL sa chystá natočiť tri 90-minútové filmy o Winnetouvi.

Kornela Földváriho som osobne nepoznal, čítal som s ním len niekoľko rozhovorov. Z každého však vyžaroval optimizmus, ľudského teplo a šibalský humor.

Navyše bolo zjavné, že mal toho načítaného na niekoľko životov dopredu. Všetky žánre, od ruskej klasiky, k americkému „hard-boiled“ krimi (aj keď každý „knižný červ“ vie, že obidve žánre majú len rozličnú formu výpovede, nie podstatu) až po postmoderný román. Povestný bol aj jeho byt, ktorý slúžil ako obrovská knižnica a zároveň dôkaz milej a sympatickej abnormality majstra Földváriho.

V poslednom rozhovore s ním pre denník SME, ma však upútala pasáž, kde sa vyjadruje k začiatkom svojej čitateľskej vášne: „ (..) Neskôr, keď som mal desať rokov, dostal som na Vianoce prvé mayovky. To bola vzácnosť, lebo to bolo za vojny a české knihy k nám nechodili. Prečítal som ich a to bol obrovský zlom. Niečo úplne iné, ako som dovtedy čítal, ilustrácie Zdeňka Buriana boli priam ako fotky, bol som presvedčený, že sa to muselo všetko naozaj stať. Ohromilo ma to, úplne zhltlo, mal som vyslovene horúčku, v noci som sa budil, bol to živý, fascinujúci dobrodružný príbeh. Niekoľko rokov bol pre mňa najlepší spisovateľ na svete Karl May.“

 A ďalej priznáva: „May ma vlastne doviedol takpovediac za ruku až po bránu svetovej literatúry. V pätnástich som ho opustil a začal som čítať normálnu, serióznu literatúru. A čo sa týka detektívok, prvé bolo zošitové vydanie Sherlocka Holmesa. Dostali sa mi do rúk tiež asi v desiatich rokoch spolu s dobrodružnými príbehmi Jacka Londona. Karl May, Arthur Conan Doyle a Jack London, to bol Parnas, na ktorý popri nich preniklo len veľmi málo ďalších autorov. Verne, hoci som ho tiež čítaval, medzi nich rozhodne nepatril.“

 

V tomto prípade sa prekrýva čitateľský osud Kornela Földváriho s mojim vlastným, pričom pravdepodobne tisíce ďalších ľudí začalo prenikať do sveta literatúry práve vďaka dobrodružným románom tzv. „mayovkám“.

 

K môjmu prvému kontaktu s Winnetouom došlo v čase materskej školy, keď som si pozrel kultové filmy vyrobené v bývalej NSR v 60. rokoch. Napriek tomu, že sa trilógia absolútne míňala s historickým kontextom a realitou (Indiánov zväčša hrali Francúzi a Juhoslovania, belochov zas talianski a nemeckí herci ) bolo každé pozeranie Winnetoua malým sviatkom.  To však bol len začiatok.

Na jar 1994 som už vedel ako-tak čítať. V škole sme mali povinné čítanie „Z poľovníckej kapsy“ (alebo niečo podobného). Vtedy som skusmo z knižnice vytiahol slovenský preklad Winnetoua z roku 1965 (Mladé letá, brilantný preklad Teofil Ušák a sugestívne ilustrácie Teodor Schnitzer).

Bol som tiež očarený príbehom, štylistikou, rozprávačským talentom a dialógmi medzi jednotlivými postavami. Dokonca aj opisy prírody (ktoré som vnímal len ako stratu času, netrpezlivo čakajúc na „in medias res“) boli znesiteľné.

Najzaujímavejšie však bolo vykreslenie postáv, či už opis ich zovňajšku alebo charakteru : „Pod žalostne ovisnutou strieškou plsteného klobúka, ktorého vek, farbu a pôvodný tvar by nebol bez dlhého lámania hlavy určil ani najbystrejší detektív, z lesa rozstrapatených čiernych fúzov trčal nosisko hrozných rozmerov. Veru mohol slúžiť ako tieňová tyč hociktorým slnečným hodinám. Pre ohromné fúziská bolo z ostatných častí tváre vidieť – pravdaže, okrem obrovsky vyvinutého čuchového orgánu – iba dve malé múdre oči, obdarené zvláštnou pohyblivosťou. Hľadeli na mňa šelmovsky a ľstivo.(..)“ – v tomto prípade ide o prvé stretnutie mladého Old Shatterhanda so zálesákom Samom Hawkensom.

Postupne som zhltol prvé tri diely Winnetoua, nasledoval Poklad v Striebornom jazere, Duch Llana Estcada, Petrolejový princ a ďalšie. Mayovky boli typický „page turner“, keď som bol schopný prečítať cca 100 strán denne a za 3-4 dni tak prečítať celú knihu. Doslova mi zvyšovali hladinu adrenalínu v krvi a spôsobovali vylučovanie serotonínov, občas som v čase večierky som tajne čítal s baterkou pod perinou…

Pre mňa ako dieťa – začínajúceho čitateľa mali „Winnetouvky“ niekoľkonásobný prínos. Rozvíjali predstavivosť a obrazotvornosť,  poskytli mi základný morálny kompas, navždy vo mne prebudili zvedavosť o ľudí a ich vnútorný život, myšlienky, emócie, motiváciu.  Navyše, akokoľvek sa diela Karla Maya nepovažujú za tzv. „serióznu literatúru“, ktorá by čitateľa ohromila svojou estetickou a filozofickúou hĺbkou, tvoria odrazový mostík pre ďalšie čitateľské počiny. Pred človekom sa otvorí úplne nový horizont, svet, ktorý dovtedy nepoznal, a toto paralelné univerzum ho potom drží na celý život.

Karla Maya je možné kritizovať za prvoplánový, lineárny dej, schematickú kompozíciu, plochú typológiu postáv, ktoré sa v priebehu príbehu nijako nevyvíjajú, alebo niekedy štylisticky ťažko uveriteľné dialógy. Zároveň za problematickú môžeme vnímať či už explicitnú, alebo skrytú idealizáciu a oslavu Nemcov a všetkého nemeckého. Romány boli uverejnené na konci 19. storočia, v čase vzostupu zjednoteného, Wilhelmovského Nemecka, preto je v nich prítomný silný vlastenecký étos, pričom May patril k obľúbeným Hitlerovým spisovateľom. (Ale údajne ho obľuboval aj Albert Einstein). Tiež je príznačná skutočnosť, že reálie, ktoré May v románoch opisoval sa absolútne neprekrývali s realitou Divokého Západu a dnes by sme skonštatovali, že pohľad na Indiánov je vedený zásadami politickej korektnosti…

Napriek tomu, z jeho románov vibruje ohromná energia a čaro imaginácie. „Literárny rozmer“ mojej osobnosti vytvoril práve Karl May a preto ho pokladám za nedoceneného génia. Odvtedy som sa stal vášnivým čitateľom, pričom „jednoduchosť“ a „naivita“ jeho diel mi nebránili, aby som sa časom preorientoval. Od  Winnetoua k „Stingovi“ (W. Styron – Sofiina voľba), od Old Shatterhanda k Wolandovi (M.A. Bulgakov – Majster a Margaréta) od Sam Hawkensa k Jamesovi Dixonovi (K. Amis – Šťastný Jim), od Santera k Ostap Benderovi (I. Iľf- J. Petrov – Zlaté Teľa) alebo od Nšo-Či k Ofélií (W. Shakespeare – Hamlet).

Preto som nemeckému spisovateľovi vďačný (a asi nie som sám) že vo svojom diele zanechal kód, ktorý získava nových a nových ľudí pre magický svet literatúry. K. Földvárimu som zas vďačný za to, že na túto skutočnosť ako literárna autorita (za ktorú sa nikdy nepokladal, na to bol skromný) poukázal… Zároveň sa teším na novú adaptáciu Winnetoua (nebude hrať Old Shatterhanda Christopher Waltz? J)

 

P.S.

Ako bonus uverejňujem smutnú scénu z románu Winnetou III, kde príde o život jedna z hlavných postáv… – POZOR SPOILER!!!

 

„Keď doznel posledný tón, Winnetou chcel prehovoriť –  ale už to nešlo. Naklonil som ucho tesne nad jeho ústa a tu mi zašepkal s vypätím posledných síl: -Šárlí, zbohom! Jeho telo sa krčovito zachvelo. Z úst mu vystrekol prúd krvi. Náčelník Apačov mi ešte raz stisol ruky a naraz sa vystrel. Jeho bezvládne prsty pustili mi ruky – bol mŕtvy!“