Argumenty
„Modrú nie, tá jej k tomu nepasuje…
Ešte nejaké maličkosti, najhoršie je, že sa objavili tesne pred odchodom z domu. Jeduje sa sama na seba, už mala byť dávno v aute, potrebuje stihnúť ešte priechodné cesty. Teraz doprava hustne doslova každou minútou a trčať v zápche nie je žiadna výhra. Veľké hodiny v drevenom ráme sa jej vyškierajú do tváre, ručičky si idú svojím tempom, jej potreby neakceptujú, pomaličky odbije štvrtá hodina.
„Si na ceste?“ kladie otázky Marek. Odpovie hlasom nepríjemnejším ako chcela, ešte ju otravuje telefónom. Uvedomí sa, až keď ostane na druhej strane ticho. „Prepáč, som podráždená, nestíham.“ Aspoň, že je tá jej polovička taká chápavá, nie každý chlap je taký, aj to si treba vážiť. Na dlhé úvahy nemá čas, rýchlo pripraviť na cestu malú, ako na potvoru sa nechce rozlúčiť s hračkami. „Vezmeme so sebou Aničku,“ láka ju na bábiku. „Ale musíme ju teplo obliecť,“ komentuje to Lucka. Podarilo sa, je to jej obľúbená, len keby jej do ruky nepodávala tie šaty, nemôže sa už zdržiavať. Premýšľa, ako to spraviť, nejde to, nemôže sklamať rozžiarené detské očká, to jej srdce nedovolí. „Dobre teda, dáme jej tento teplý kabátik a k tomu modrú čiapočku.“ „Modrú nie, tá jej k tomu nepasuje, dajme jej červenú.“ Silvia si hryzne do pery, nechce si časovú tieseň ventilovať na vlastnej dcérke, len keby nevymýšľala práve teraz.
Konečne je Anička prichystaná na cestu k spokojnosti malej princeznej. „Tak a teraz si na rade ty.“ Len čo vezme do ruky ružovú čiapku, ozve sa: „Čiapku nie, až tak zima nie je.“ Starostlivo, pokojným hlasom vysvetľuje: „Nevymýšľaj, aj Aničke si dala červenú.“ „Ale ona je maličká a ja nie.“ Už skutočne nemá čas, vloží čiapku do tašky a vyráža na cestu, niečo na ňu vymyslí.