Denník N

Sídliskové dobrodružstvo (alebo ako sme zbierali smeti v Ružinove)

Väčšina sa tvári, že nás nevidí. Mnohým je ale očividne hlúpe, keď nás vidia pracovať na zlepšovaní okolia ich domov.

Upršaná sobota, kontajner pripravený, zberači nastúpení „Môžeme vyraziť“? Zborové „Jasné“ odštartovalo menšie skupinky 2-5 ľudí na všetky strany. My chlapi, moja maličkosť (Fratišek Fabián) s Martinom Chrenom, Martinom Patoprstým, Adamom Greksom, Ivan Prokopom, a hokejbalistami HK 500 Nivy sme sa pustili do mokrého polorozpadnutého starého kredenca, čo bol neďaleko, zatiaľ čo dámy Eva Bacigalová, Monika Kozelová a Anička Reinerová strategicky ukazovali smery pohybu našej „roty“. Začiatok bol úspešný: zatiaľ čo rukavice odolávali nástrahám meteorologických podmienok, bunda a nohavice boli prakticky od prvej sekundy mokré a špinavé. „V pohode“, hovorím si, netušiac ako na tom budem na záver.

Ideme smerom na Svätoplukovu od Domu kultúry Nivy. Cieľ je zrejmý: sídlisko musí byť poupratované tak, aby si to ľudia všimli a zmenili prístup k svojmu okoliu. Vyzbrojení igelitovým vrecom a dobrou náladou sme postupovali v rojnici vpred. Aha igelit, papier, ponožka (konkrétne jedna), špaky, drôt, koleso od auta… Vrece sa začína plniť.

Prídeme na hlavnú cestu, kde stretávame ľudí – obyvateľov – väčšina sa tvári, že nás nevidí. Je ale jasné, že mnohým je hlúpe, keď nás vidia v sobotu pracovať na zlepšovaní okolia ich domov. Pred jedným vchodom vyberám z trávy stavebný odpad, keď vtom vchádza do brány pánko, asi tak 50-ročný. Pozriem letmo naňho a on hneď skopí zrak, rýchlo zaštrngá kľúčami a už ho niet.

Hanbil sa presne dve sekundy, ale predsa. Možno nabudúce priloží ruku k dielu aj on.

Naša upratovacia rota.

Stavebný odpad z dôb dávno minulých

Postupujeme ďalej už len vo dvojici s Evou Bacigalovou, rukavice sú už celkom premožené, začína byť chladno na prsty. Nevadí. Zazriem v krovisku igelity, veľmi nerozmýšľam a predieram sa (doslova predieram) k nim, pričom si chránim oči. Bolo tam toho naozaj dosť, vrece je už plné skoro do polovice. Pribúda stavebný odpad spred domu s novou fasádou, ktorý bol na tráve asi rok. Dobre čítate. Rok to tam nechali! Rozmýšľam, či to má zmysel. Pre koho to robím, a či som normálny ja alebo ľudia, ktorí okolo toho neporiadku chodia každý deň a nič s tým nerobia. Alebo či si príjemcovia našich daní robia svoju prácu.

Na rohu zbadám 4-metrový smrek a pod ním – čižmu (opäť jednu). Tak už mám ponožku aj čižmu – ukážem Eve, ktorá závidí. Medzičasom vyhodila vrece do kontajnera, lebo ho mala ťažké a postupuje ďalej s nájdeným starým vedrom od fasádnej farby, ktoré závidím zasa ja, lebo sa to ukázalo oveľa praktickejšie než stale otvárať vrece.

Tí, čo im to nie je jedno

Pozitívne prekvapenie na seba nedalo dlho čakať. Vojdem do vnútrobloku medzi štyrmi bytovkami a… minimum odpadkov, udržiavaná zeleň, krhlička. Zjavne je tu dobrá duša, ktorá si to tu obhospodaruje. Predral som sa pod široké ihličnany, kde bolo zopár prídavkov do mojej zbierky odpadkov a idem ďalej. Pri východe hneď na rohu vchádza do brány mladý pán okolo 30 rokov, pozerá a príjemným tónom hovorí „ďakujeme“ – nič viac, nič nemej. Človeku je hneď veselšie – „Má to zmysel“. Odpovedám s úprimnou radosťou: „Skúste si to takto udržať!“ a postupujem ďalej.

O pár desiatok metrov, pod ďalším smrekom vidím listami zaviaty hrnček – zelený s kvetinkou, nepoškodený, ako nový, a naozaj pekný – prišiel mi až tak tematicky ekologický. Očistil som ho od lístia a položil na múrik, určite si ho niekto vezme a spraví mu radosť a službu. Na tom istom dvore je veľa odpadkov: množstvo zvyškov a krabičiek od cigariet jednej značky prezrádza, že tu žije tuhý fajčiar. Kolíky na bielizeň v počte asi 20 kusov. Zamýšľam sa, že niekomu stále vypadávajú z rúk – a nechýbajú mu. V tom sa nečakane zjaví kúsok krásnej prírody – lampášiky, musel som si odfotiť a podeliť sa, posúďte sami. Naozaj zaujímavé miesto a rozporuplné pocity.

Pomaly sa blížime k miestu stretnutia na peknom a „pekne špinavom“ námestíčku. Po 15 minútach je námestíčko vyzberané. Vidím ostatných a vraciame sa naspäť k nášmu kontajneru. Mokrí a špinaví. Nakoniec odovzdávam vrece s asi 2000 kusmi (5 kg) odpadu a než sa ide na zaslúžený čaj. Popozerám sa okolo a vidím v kontajneri hromadu odpadu a okolo žiaden. Dobrá práca, dobrý pocit, čas na spoločný čaj.

Dovidenia nabudúce.

Čižma. Jedna. Už len ponožka k nej chýba.
Hrnček nepoškodený, ako nový, a naozaj pekný – prišiel mi až tak tematicky ekologický.
Lampášiky, musel som si odfotiť a podeliť sa, posúďte sami.
Smeti v tráve sú vizitkou našej ľahostajnosti.

Teraz najčítanejšie