Denník N

Toto nie je len obyčajná kniha pre deti, toto je PÁN Leporelo

Veľkoformátové lepolero, pri ktorom si na chvíľu vydýchnete – najmä ak zvyknete naraz čítať všetkým svojim deťom v rôznom veku. Zabaví sa každý. Najmenší budú hľadať obrázky, starší budú hľadať súvislosti a na rodičov čaká pár dvojzmyselných detailov.

Poľská ilustrátorka Emilia Dziubaková zažíva u nás vďaka knihe Rok v lese krásne predjarie. Hádam sme tu za posledných päť rokov ani nemali knihu pre najmenších, ktorá by vzbudila toľko pozitívnych ohlasov, ako jej momentky z lesného života. Nečudujem sa. Okrem toho, že ilustrácie sú krásne, vtipné, bohaté, dynamické, zlaté a duchaplné, autorke sa podarilo spojiť všetky vekové kategórie a dokázať takmer nemožné – počas spoločných čítacích chvíľ s vysokou pravdepodobnosťou minimálne raz žiadne z detí neprevráti očami s mrnčaním, že „túto blbosť čítať nechcem!“

Koncept je jednoduchý a prehľadný. Na úvod pár slov ku všetkým zvieratám a potom od januára až do decembra lesné výjavy vždy z jedného a toho istého miesta. V každom mesiaci pritom účinkujú všetky zvieratá, prežívajúce zakaždým svoje vlastné malé drámy.

Kým deti od cca 2 rokov bude baviť obľúbená hľadacia hra, so staršími môžete ísť do väčšej hĺbky. Ak sa totiž zapozeráte na jednotlivé zvieratká, zistíte, že sa mesiac po mesiaci dá rozpovedať ich samostatný príbeh. Napríklad o zábudlivom depresívnom sobovi, ako hĺba nad otázkou vlastného bytia hľadiac na svoj jazerný odraz, aby pred koncom roka prišiel na to, o čom to celé vlastne je (vysvetlenie vyplazeného jazyka a dôvodu sobovho zalizovania sa nechám na rodičov).

Rok v lese sa odohráva aj pod zemou. Okrem roztomilých chrobáčikov zem skrýva aj temné tajomstvá. Opäť sa môže trošku naštartovať rodičovská lenivá fantázia. Čo sa to tam mohlo stať, kedy a kým?

Ak si deti nejakú knihu obľúbia, zvyčajne sa k nej vracajú dovtedy, kým sa im nerozpadne v rukách. Pri Roku v lese dostali rodičia od autorky niekoľko obsahových darov: ak sa vám už totiž bude zdať, že všetky obrázky poznáte naspamäť, môžete rozvíjať ďalšie línie. Občas sa niektoré zvieratko zamyslí a nad hlavou sa mu zjaví myšlienková bublinka. Skúmala som všetky a vždy som na obrázku našla odpoveď na to, čo zviera rieši. Napríklad prepelica – zrátala kuriatka a počet nesedí. Kde je to posledné? Nepoviem. Potrápte sa. Mne trvalo desať minút, kým som ho našla.

Kniha je o čosi väčšia, než A4, má 15 tvrdých plnofarebných strán a je to ozaj veľkolepé lepolero. Okrem názvov mesiacov neobsahuje ani kúsoček písaného textu a predsa sa z nej príbehy valia a rozlievajú vodopádmi nápadov. Ak sa chytíte, deti sa budú predbiehať v tom, kto nájde lepšiu zápletku. Je ich tam dosť a dosť a dosť.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo Ikar, edícia Stonožka.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.

Môj fotoblog s detskými knihami nájdete tu.

Teraz najčítanejšie