Len tak málo

Júlia drží v ruke občiansky preukaz, pozerá na maličké číslice, zaujal ju dátum jeho vydania. Sú to už tri roky, ani sa jej nechce veriť, ešte stále má v pamäti ten deň, keď kráčala po boku mamy. Mala pätnásť, bola plná pocitov, zdalo sa jej, že svet jej leží pri nohách. Rodičia s ňou celkom nesúhlasili, vysvetľovali, občas prikazovali a hlavne sa snažili držať ju pri zemi.

Nie, nepáčilo sa jej to, puberta je také zvláštne obdobie, bola vzdorovitá viac, ako dosť. Vznikali konflikty, každý chcel niečo iné a nedarilo sa nájsť spoločnú reč. Občas v sebe našla ochotu na kompromisy, ale potom prišli divoké obdobia, vtedy sa s ňou jednoducho nedalo. Nemohla za to, bolo to kdesi hlboko v nej, ovládalo ju to zvnútra.

Už je to za ňou, tri roky utiekli ako voda, puberta prehrmela, vzťahy sa utriasli, mama je teraz jej najbližší človek. Považuje ju za priateľku, miluje chvíľky prežité len s ňou, je to taký súkromný babinec. Pred necelým mesiacom prekročila prah dospelosti, má sladkých osemnásť, uvedomuje si, je dospelá, ale jej pohľad na veľa vecí sa zmenil. Prišlo to samé od seba, nechcela nad tým premýšľať, ale nedokáže sa tomu vyhnúť, v chvíľach samoty ju niektoré myšlienky trápia bez jej povolenia.

Stojí pred zrkadlom, nerobí nič, len tak hľadí na svoj obraz. Je mladá, pred ňou množstvo príležitostí, nechce o ne prísť, potrebuje zastaviť čas, nechce nič iné, len keby všetko zostalo tak, ako je to teraz. Potrebuje niekoľko rokov, aby si mohla vychutnať život so všetkým okolo nej, nechce mať devätnásť ani dvadsať, ešte nie.