Denník N

Zrod modernej slovenskej politiky a prvý veľký konflikt

Rok 1898, T. G. Masaryk, S. H. Vajanský, slovenskí študenti v Prahe vs. starí bardi z Martina. Zápas o budúcu podobu slovenského národa. Ideový konflikt, útoky, dokonca nadávky. Človek by povedal, že za tých 120 rokov sa toho v politike zase až tak veľa nezmenilo. Ale aj preto sú dejiny zaujímavé, škoda že nás o takýchto veciach viac neučili v škole :)

Tento blog mal pôvodne nadväzovať na jeden môj starší blog, ktorý sa zaoberal povahou a charakterom Slovákov. Vtedy som vychádzal z výbornej knižky od Jána Lajčiaka. Už nejaký čas lúskam inú knižku, dielo Pruvodce životem a dílem T.G. Masaryka od Jaroslava Opata, kde som našiel výbornú kapitolu o jeho kontaktoch so Slovákmi v Rakúsko-Uhorsku koncom 19. storočia. Keďže už vtedy bol ako autorita rešpektovaný v českej politike, bolo otázkou času, kedy inšpiruje aj niekoho z „Horných uhier“, teda zo Slovenska. Takto sa nepriamo zaplietol do pomerne veľkého konfliktu na slovenskej modernej scéne. Najskôr ma zaujalo to, že argumenty a slovník vtedajších politikov neboli veľmi odlišné od dnešného sveta a tiež som bol prekvapený, že niektorí vtedajší politici by v dnešnom parlamente bez problémov zapadli. To hlavne vtedy, keď kritiku ich osoby berú ako útok na slovenský národ a namiesto hľadania riešenia a výmeny argumentov nazývajú druhú stranu klamármi, zradcami a podobnými titulmi. Keď som si tú kapitolu po čase znovu prechádzal, aby som napísal tento blog, uvidel som ju aj v inom svetle. Veď to bol pravdepodobne prvý veľký konflikt v modernej slovenskej politike, epický stret medzi mladou a starou generáciou, ktorý mnohé odkryl a nakoniec to malo ešte aj celkom pekný záver. Keby nás to takto učili v škole, slovenské dejiny v Uhorsku by ma pravdepodobne zaujímali oveľa skôr. Tento text je parafrázovaný a podstatne zostručnený výťah zo spomínanej kapitoly, ktorej samozrejme nie som autorom, ale nakoniec aspoň doplním svoj komentár. Snáď ma autor nezabije, možno mu urobím reklamu. Túto knižku odporúčam kúpiť, nie vždy je to ľahké čítanie, ale je to veľmi zaujímavé. Celé to pôjde na dva diely, lebo 4 strany by asi nikto naraz nečítal 😊

Tomáš Garrique Masaryk bol po otcovi Slovák a problémom slovenského národa čeliaceho silnej maďarizácii v 80. rokoch 19. storočia rozumel veľmi dobre a boli mu blízke. Od detských rokov v úzkych stykoch so Slovákmi vyrastal. Na Slovensko chodieval pravidelne aj s rodinou a trávil čas v Bystričke (pri Turčianskom Sv. Martine) a samotnom Martine. Chcel Slovákom pomôcť s riešením problémov a bol mu veľmi blízky duch Jána Kollára, slovenského politika, evanjelického kňaza, básnika a spisovateľa, ktorý bol zároveň ideológom a predstaviteľom českého a slovenského národného obrodenia. Kollár umrel, keď mal Masaryk dva roky, ale Masaryk jeho dielo a myšlienky dobre poznal. Kollár totiž pôsobil vo Viedni, kde neskôr pôsobil aj Masaryk. Keď sa Masaryk zamýšľal nad budúcnosťou českého národa (v diele „Česká otázka“), Kollára dokonca citoval: „Zo Slovákov nič nebude, z Čechov a Moravanov tiež nič, pokiaľ ostanú ako zlomky osamotené. Spoja sa však svorne v jedno telo, budú spolu držať, spolu pôsobiť, smelo všetkým pohromám odolajú aj útokom na ich reč a národnosť sa valiacim.“

Masaryk nadviazal v Bystričke a Martine početné priateľské kontakty, ale už na prelome 80. a 90. rokov sa dostal do ideového sporu a to rovno s čelným mužom tamojších národovcov, Svetozárom Hurbanom Vajanským. Vajanský si myslel, že vtedajšie cárske Rusko predstavuje hlavnú nádej pri snení o lepšej budúcnosti Slovákov. Masaryk bol popredný európsky znalec Ruska, ale bol presvedčený, že Slováci, podobne ako Česi sa musia v úvahách o budúcnosti spoliehať predovšetkým sami na seba. Masaryk aj tu spomínal Kollára, ktorý celý svoj život viedol svojich rodákov a bratov k tomu, aby sme my Slovania konečne tiež začali myslieť. Nech konečne rozbreskne sa v našich hlavách a nebude nás rozháňať a odháňať nikto. „Áno, buďme ozajstní Kollárovci!“, vyhlásil Masaryk, keď sa spolu s rodinou, deťmi a slovenskými priateľmi museli schovávať v hostinci potom, ako ich pri zhromaždení pri Kollárovom rodnom dome (chceli mu položiť veniec pri príležitosti 100-výročia jeho narodenia) bodákmi rozháňali uhorskí žandári.

Masaryk bol od roku 1887 čestným členom slovenského spolu Detvan, ktorý v roku 1882 vznikol v Prahe. Zúčastňoval sa aj na niektorých tamojších diskusiách. Popritom redigoval časopis Naša doba a vplyv mal aj v týždenníku Čas. Obe tieto periodiká venovali problémom života na Slovensku pozornosť. Informovali čitateľov o tvrdej maďarizácii, zverejňovali štúdie o slovenskej histórii a vývoji za predchádzajúce dekády. Významnou kapitolou Masarykovho úsilia o česko-slovenskú vzájomnosť bola jeho iniciatíva a pomoc pri založení a vydávaní slovenského mesačníka Hlas. Stretol sa v roku 1889 so študentskými predstaviteľmi Detvana vo svojom byte v Prahe. Boli tam Šrobár, Bencúr, Nádaši a Smetanay. Masaryk hovoril študentom o smutných pomeroch na Slovensku, o martinskej politike, strašnom národnom úpadku, maďarizácii a rusofilstve, ktoré iba uspáva činnosť a prácu za ľud a v ľude. Masaryk si myslel, že je na slovenskej mládeži, aby sa chytila do práce, aby posvietila na tieto strašné pomery a podujala kritickej práce v nejakom časopise, ktorý by bol nezávislý od politiky martinskej. Nehovoril študentom čo majú konkrétne robiť, len im hovoril metódu: smelo, samostatne a triezvo. To bolo hlavné. Masaryk im povedal, že im pomôže s vydávaním a skúsi nájsť niekoho, kto by to financoval.

Zostalo ale len pri návrhu. Šrobár neskôr spomínal, prečo sa to nepodarilo. Slovenská mládež žila na začiatku 90. rokov 19. storočia tak ako sa žilo na českej univerzite vôbec. Trávili dni bez nejakého vyššieho cieľa, nestarali sa čo bude zajtra, študovali len preto aby urobili skúšky, alebo neštudovali vôbec. Plány do budúcnosti premyslené nemali a na ťažkú úlohu nemysleli ani sa na ňu nepripravovali. Nemysleli za seba, dali sa viesť inými. Správali sa ako fatalisti a nihilisti, užívali okamih sladkosti – kašlať na starosti. Ich život sa pohyboval v krajných náladách  od nadšenia a opojenia po zúfalstvo nad vlastnou slabosťou. Masaryk si ich neskôr pozval k sebe opäť a oznámil im, že vydávanie časopisu vzdáva. Odozva od slovenskej mládeže bola vlažná a nijaký Slovák to nechcel financovať. Našťastie samotná myšlienka nezapadla a postupne zrela s postupujúcou maďarizáciou. Slovenská inteligencia postupne dozrievala a Masarykove diela a články v Našej dobe naučili aj ich vážnejšie vnímať položenie národa a vnímali chyby minulosti aj prítomnosti. Masarykova kritika základov českého kultúrneho života primäla slovenskú mladú inteligenciu do podobnej duševnej činnosti aj na pôde slovenskej.

Časopis Hlas vyšiel po prvý krát ako mesačník, v lete 1898 v Skalici. Vydával ho Dr. Blaho, autorom obsiahlej úvodnej state bol Šrobár. Pod názvom stati Naše snahy sa po skúsenostiach s Memorandom Slovenského Národa z roku 1861 sa nepokúšal formulovať nejaký nový podrobný a ambiciózny program, ale skôr snahu, ktorú chcú s časopisom sledovať. Chceli v prvom rade, aby sa slovenský človek obrodil mravne. Boj proti maďarizácii mal byť samozrejmosťou, ale tlak Budapešti nebol jediným a hlavným problémom Slovákov. Tým bola podľa Šrobára naša tuposť, nehybnosť, ľahostajnosť a povestný slovenský fatalizmus, to jesť slepá dôvera vo víťazstvo pravdy bez nevyhnutného vlastného pričinenia, bez námahy a obetí. Vinníkom daného stavu bola sama slovenská inteligencia, hlavne tá jej časť, ktorá považovala sama seba za národ. Tým samozrejme mieril na Vajanského a ľudí okolo Národných novín, ale konkrétne ich nemenoval. Vytýkal im aristokratickú povýšenosť a liberalistický egoizmus. Sami „hlasisti“ mali pracovať medzi ľudom Slovenska na základoch kresťansko-sociálnych. Hlasisti hlásali československú jednotu, ktorá mala aj kultúrny základ. Vyzývali na využívanie plodov tejto jednoty, pestovať ich a obživovať sa nimi, aby sme zo svojej národnej i ľudskej mrákoty povstali a časom sa podľa svojich síl a počtu účinne zúčastnili i spoločnej osvetnej práce národa československého. Nebolo ťažko spoznať vplyv Masarykovych myšlienok. Medzi spolupracovníkmi nového mesačníka nechýbali mená ako Hodža, Tajovský, Makovický, Fedor Jesenský a ďalší.

Na kritiku tienistých stránok slovenského života reagovali predstavitelia Vajanského časopisu Narodnie noviny veľmi nahnevane. Nazvali ich nepriateľmi slovenského národa, hlavne jeho staršej inteligencie. Vyčítali im „čechizmus“ (nech už je to čokoľvek) a zapredávanie slovenčiny (faktom pritom bolo, že Masaryk nechcel počesťovať Slovákov, otázka jazyka a písania bola pre neho druhoradá – podstatná pre neho bola kultúrna a politická spolupráca, keďže dva národy spolu mali väčšiu silu ako dva národy osobitne). Odvolali sa na Memorandum z roku 1861 a deklarovali sami seba za predstaviteľov slovenského národného programu. Už v auguste 1898 prišla odpoveď od hlasistov, ktorí Vajanskému a spol. pripomenuli, že Memorandum je dokument medzi bežnými ľuďmi málo známy a tí ktorí ho poznajú, podľa neho nežijú. Prevažnej časti slovenskej inteligencie vytkli, že vedie život veľkopanský, v čom sa nelíši od maďarónov a zemanov. Opäť apelovali na mravnú obrodu, na to aby sme si medzi sebou neklamali a aby sme boli lepší ľudia. Inteligenciu vo všeobecnosti vyzvali, aby pracovali viac za ľud slovenský, ako za inteligenciu. Aby sme uznali, že každý národ má len to, čo si sám vydobyje, len podľa toho má postavenie vo svete a medzi národmi.

Spor starej a mladej slovenskej inteligencie počas ďalších rokoch eskaloval. Staršia generácia sa snažila hlasistov bagatelizovať a hovorila, že Hlas stojí na dvoch troch ľuďoch a slovenskú mládež nezaujíma. Zaznelo, že hlasisti sa odvracajú od svojich bratov a ich spôsobov a že nepriatelia slovenského národa sa musia na tom srdečne smiať.  Hlasisti sa bránili, že podobné reči slovenskú mládež nezjednocujú, ale rozdeľujú. Neskôr zostrili kritiku Martina, kedy slovenskú staršiu inteligenciu označili za opojenú teóriami o Slovanstve a o medzinárodnej politickej situácii, ktorá raz príde a spásu nečinným prinesie. Martin označili za stagnujúce miesto, kde niet vodcovských myšlienok. Keďže tábor okolo Vajanského už nebol jednotný, chválili boha, že jednota v mene nečinnosti sa rozbíja a chystá sa koniec zaháľania v slovenskom kultúrnom živote. Možno sa trochu nechali aj uniesť, keď hovorili o tom, že treba všetko čo je v ceste pokroku rozbiť, čím skôr tým lepšie. Všetko z lásky k Slovensku pod Tatrami. Na to nemohla nasledovať iná než až žlčová zúrivá odpoveď z Martina. Písalo sa o židovskom plátku, v ktorom bola kritika napísaná. Hlasisti podľa Vajanského píšu lživo a špinavo a oni ako čestní ľudia sa neradi babrú v kloake. No ale hneď ďalej pokračoval o lhároch a vrahoch všetkého, čím sa slovenský národ ešte drží a žije. „Humanisti“ podľa neho kopú do nich na zemi ležiacich, hrdúsených, obieraných, prenasledovaných. A tak, ako ich diabolsko-zákernícko-podlo-lživo napadli, tak ich nenapadol ešte nijaký nepriateľ. A že si hlasisti dovolili Martinské slávnosti označiť za „prehliadku plytkosti martinského vedenia“? No tak to vlastní súkmeňovci (Češi) spolu s niekoľkými prašivými ovcami slovenskými (Slováci) nahrávajú odvekým vrahom Slovákov (čiže Maďarom), pričom takúto hnusnú, podlú priamo perfídnu-udavačskú nástrahu nespáchal proti nim ani najväčší maďarónsky šovín.

Ako to dopadlo? Ďalšie čoskoro v druhom pokračovaní :)

Za ilustrák ďakujem Cynickej oblude. Dotyčný pán by do starého tábora národovcov veľmi dobre zapadol, mentálne je zjavne na tom veľmi podobne, ako časť „inteligencie“ v roku 1898.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).