Denník N

Dve absyntovky na zimné večery

Vydavateľstvo Absynt vo svojej chvályhodnej (a pre čitateľov veľmi potešujúcej) činnosti prinášania kvalitnej reportážnej literatúry nepoľavuje ani za mak, a tak si máme stále z čoho vyberať. A že vyberať si z absyntoviek nie je vôbec ľahké, to už asi všetci vieme, pretože všetky sú výborné.

A vo Viedenskom lese stále stoja stromy: ako to vyzerá, keď sa dovtedajšia dôvera v kultivovanosť európskej civilizácie začne rúcať

Niekedy sa potkýname o slová. Akoby sa niektoré nemohli ocitnúť spolu v jednej vete. Napríklad Švéd a nacista. Nebyť knihy Elisabeth Åsbrink, málokto by si pamätal, že zakladateľ IKEA jedným bol. Švédom, a zároveň nacistom. Presvedčeným.

A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je príbehom Otta Ullmanna, ktorý sa narodil v židovskej rodine vo Viedni v roku 1925, a Ingvara Kamprada, ktorý bol len o rok mladší. Ottovi sa podarilo v trinástich utiecť do Švédska a nakoniec sa dostal do Kampradovej rodiny. A hoci Ingvar začal sympatizovať s nacistickou ideológiou (aj vďaka vplyvu jeho tvrdej Großmutter, od ktorej počúval silne xenofóbne názory), s Ottom sa spriatelili.

Otto sa dostal do Švédska vďaka dverám, ktoré pre niektoré deti otvoril pastor Pernow, ktorý síce zachraňoval, ale zas len tých, ktorých si sám vybral – a tu je ďalšia z mnohých doteraz nevyriešených otázok, ktoré nám Elisabeth Åsbrink dáva – bolo na tom niečo zlé? „Ak zachránite sto detí, záleží vari na tom, že ste uprednostnili tie, čo boli slušne vychované? Pokrstené? Že ste vybrali iba deti, ktoré mali rodičov na úrovni?“

Na pozadí Ottovho detstva nás sprevádza atmosférou predvojnovej Viedne od pokojných prechádzok po parkoch cez tiesnivé dni, ktorými sa šíria chýry o zatýkaní, až po dni obyčajné, kedy sa neudialo nič výnimočné. „Holá každodennosť. Čosi, čo človeku začne chýbať, až keď sa rozsype.“ Je tam všetko, norimberské zákony, krištáľová noc, J ako Jude. Že na pozadí konkrétneho príbehu to všetko vyznieva oveľa osobnejšie ako v učebnici histórie, to už vieme, a kniha Elisabeth Åsbrink to len potvrdzuje (iná kniha, ktorá vynikajúco vykresľuje okrem mnohého iného aj to, ako to vyzeralo v antisemitskej Viedni, keď sa jej ulicami pochodovalo a spievalo Deutschland Deutschland über alles, je táto, veľmi odporúčam).

„V tridsiatych rokoch, v čase, keď sa začal písať tento príbeh, žilo vo Viedni približne stodeväťdesiattisíc ľudí židovského pôvodu. Mnohé rodiny tu žili už celé generácie. Iní prišli len nedávno – utekali zo zhorenej synagógy, pred telami visiacimi zo stromov, pred spomienkami na deti s rozbitými hlavami či podrezanými hrdlami, zoradenými na podlahe obecnej školy.“

Ottov príbeh nám okrem mnohých iných vecí ukazuje aj to, aké ťažké je rozhodnúť sa opustiť svoju krajinu. A že človek neopúšťa len krajinu svojho detstva ako akýsi abstraktný pojem, ale všetky tie drobnosti a okamihy, ktoré ho dovtedy formovali a ktoré za sebou necháva. A ktoré už nemajú v jeho novom svete miesto. Aj také, ktoré necháva za sebou rád. „Mestský ruch. Lampy, ktoré sa zažínalo podvečer. Spomienka na výklad na Kärtnerstrasse, na vyhriate vianočné stánky, kde predávali varené víno Gluhwein a sladkosti, na predavača zeleniny, ktorý vyzýval Židov, nech sa obesia na najbližšom strome, na trstenicu profesora Kleina, na hákový kríž pripnutý v záhybe kabáta učiteľa chémie …“

Od anšlusu bolo prenasledovanie tých, ktorí boli klasifikovaní ako Židia, stanovené aj zákonom. Viedeň na jeseň roku 1939 bola ako pivnica, na ktorej zamurovali všetky východy. A jeden úradník poznamenáva, načo sa Židia unúvajú so všetkými tými byrokratickými tlačivami potrebnými na vysťahovanie, keď majú doma plynový kohútik.

Keď v 1938 Göring po anšluse vyhlásil, že Viedeň nemožno právoplatne nazývať nemeckým mestom, kým v nej bude žiť tristotisíc Židov, švédske noviny otvorene informovali, že piatim miliónom Židov hrozí záhuba, ak demokratické štáty spoločnými silami neprispejú k vyriešeniu tejto otázky. Snaha bola, konala sa konferencia s medzinárodnou účasťou v Eviane, ale, čo si budeme nahovárať. Žiaden z demokratických európskych štátov nechcel prijať záväzok prijímať utečencov (nepripomína vám to spolu s výrazmi ako sprísnená imigračná kontrola či invázia utečencov niečo?). A Švédsko nechcelo utečencov za žiadnych okolností.

Vo Švédsku bol totiž nacionalizmus silne prítomný. Živili ho ľudia spokojne vyhlasujúci, že Židia sú ako cesnak: ak je ho v jedle minimálne množstvo, nie je na škodu, no ak je ho priveľa, svojim zápachom znehodnotí celý pokrm (a zničí svojbytnosť švédskeho národa, ich vlastné „švédstvo“); prikrmovaný strachom z prisťahovalectva, ktoré „nám vezme prácu“ spolu s vždy tak účinnou dehumanizáciou. „A nešlo len o obchodníkov s kožušinami a maloobchodníkov, u ktorých sa nenávisť k Židom miešala so strachom z konkurencie. Nešlo iba o Odborovú centrálu. Podobne zmýšľali aj v Ríšskom spolku švédskych malých podnikateľov. Predstavitelia spolku sa síce dušovali, že ich výhrady voči Židom sú výlučne otázkou ekonomiky a pracovného trhu, utečencov však jedným dychom prirovnávali k hávedi.“

Keď na jeseň 1941 vo Viedni vyhlasovali jednu štvrť za druhou judenrein a Ottovi rodičia skončili v Terezíne, Otto začal pracovať na statku u Kampradovcov, a s Ignvarom, ktorý bol v podstate jeho rovesník, sa po čase spriatelili. Obaja mali radi pálenku, dievčatá, a ich priateľstvo sa časom len upevňovalo. Napriek tomu, že Ingvar bol značne angažovaným podporovateľom nacistických názorov a že Otto bol židovským utečencom. Otto to nevidel? Ingvar to neriešil? Celé to bolo zvláštne, rovnako ako Ingvarova obrana po mnohých rokoch, keď povedal, že on síce nevie, ako sa píšu dejiny, ale porazenému sa vždy ujde nezaslúžene veľký výprask. Kde je hranica medzi spomienkou a jej dodatočnou rekonštrukciou?

Aj táto kniha nám ukazuje dvojitosť ľudského vnímania minulosti a prítomnosti. My aj naši rodičia už úplne samozrejme vnímame nacizmus ako niečo zlé, čítame denník Anny Frankovej a plačeme pri Schindlerovom zozname, a napriek tomu sa stále nájdu takí, ktorí o súčasných utečencoch hovoria ako o čiernych papuliach, ktorí nám vezmú prácu. Xenofóbna rétorika navlas rovnaká ako tá, ktorú zamladi počúval Ingvar Kamprad, keď po švédskych dedinách roznášal nacistické letáčiky.

– – –

Ingvar Kamprad včera vo veku 91 rokov zomrel.

A vo Viedenskom lese stále stoja stromy – Elisabeth Åsbrink

Preklad: Alexandra Debnárová, Absynt 2015 – edícia prekliati reportéri

 

Moruša – ako žiť ďalej napriek neviditeľnej stene spomienok na obludnosť perfektne plánovaného vyhladenia

Spomienky dánskej spisovateľky a prekladateľky Iboji Wandall Holm nám približujú realitu predvojnových, vojnových a aj povojnových rokov o čosi nepríjemnejšie bližšie, pretože sa odohrávali tu, u nás. Narodila sa vo Vrbovom a vyrastala v predvojnovom Liptovskom Mikuláši, a na jej poetickom jazyku poznať, že sa celý život pohybovala v oblasti kultúry (pracovala pre Československý rozhlas, neskôr v dánskych periodikách publikovala básne, poviedky, eseje, aj preklady československej literatúry). Opisy mesta jej detstva, ktoré v tuhom liptovskom mraze voňalo ihličím okolitých lesov a pečenými gaštanmi, kde v lete liptovské dediny vydychovali vôňu orníc, sena, maštalí a záhrad, sú krásne.

To, čo prišlo neskôr, už tak krásne nebolo. Keď sa v meste začali objavovať vlastenecké nálady, aby sme prestali byť akousi kolóniou ovládanou z Prahy, ktoré sa pretavovali do stále väčšieho počtu študentov, ktorí nosili gardistické uniformy.

Keď videla, ako stačí jedna vražda, aby vyvolala oživenie spiaceho mýtu o rituálnej vražde nevinnej kresťanskej panny, a hoci vyšetrovanie nakoniec ukázalo, že nebola panna a že ju zabil žiarlivý frajer, to už na prevládajúcej nálade v spoločnosti nedokázalo nič zmeniť (a mnohí si spomenuli na Hilsnerovu aféru).

Keď prišla legalizovaná krádež zvaná arizácia, kedy gardisti robili prehliadky a brali si cenné veci (a tým, ktorí si myslia, že Slovenský štát mal nejaký zmysel, alebo že jeho existenciu možno niečím ospravedlniť, dávam do pozornosti kapitolu 13 od strany 87).

„Nedávno sme boli demokraciou a dnes sme diktatúrou. Mnohí občania sa prispôsobili novému zriadeniu. Niektorí s nadšením a škodoradosťou, iní pasívne, majú deti a musia sa starať o živobytie, ale sú aj takí, ktorí ostali sami sebou…“

Keď z balkóna stoličného domu zaviala nová zástava slovenského klérofašistického štátu, rozhodla sa so sestrou Lilou utiecť do Maďarska, kde sa ich ujala vzdialená rodina. Pocit neskutočnosti z toho, čo sa okolo nej deje, sa prelína s tichom nabitým súkromnými myšlienkami, pocitom smútku nad ľudskou hlúposťou a zároveň pocitom ponižujúcej závislosti, ktorý stál medzi ňou a tými, ktorí sa jej ujali.

A hoci zo Slovenského štátu sa jej do Maďarska utiecť podarilo, tam už také šťastie nemala. Prežila zatknutie, internačné tábory plné ľudí s neistou budúcnosťou, nad ktorými visela hrozba deportácie, a po väznici v Užhorode či kasárenskom dvore v Sobranciach sa aj ona dostala do Osvienčimu, kde sa smrť plánovala a plán sa plnil s germánskou dôslednosťou.

„Toľko rôznych ľudí z rôznych zemí a prostredí, toľko bizarných príhod, toľko stretnutí a rozchodov, toľko múdrych a priemerných, odvážnych a bojazlivých a toľko bláznov, skutočných alebo falošných v nádeji, že budú prepustení.“

Ak ste čítali Noc Elieho Wiesela, Treblinku Richarda Glazara, Lustiga, Sempruna, Apitza, či Prima Leviho, alebo ktorúkoľvek z nich či im podobných, viete, čo bude nasledovať. So spoluväzenkyňami zbierajú úrodu na poliach a z krematórií deň a noc stúpajú stĺpy čierneho dymu. „Cítili sme jeho zápach na poliach, a keď sa zvečerievalo, videli sme na nebi v žiare obrovskej vatry tiene detských mŕtvoliek napichnutých na vidly. Pre nedostatok kapacity pecí pálili mŕtve deti pod holým nebom.“ Zažila Vrbu s Wetzlerom aj Mengeleho, a zistila, že aj v koncentráku, u väzňov postihnutých rovnakým osudom, vládne antisemitizmus, pretože niektorí ľudia jednoducho cítia zadosťučinenie, že sú považovaní za lepších ako tí druhí.

Tam pochopila, že to, že chudobný je zosobnením dobra, je taká istá zjednodušujúca abstrakcia ako pripisovať „ľudu“ spoločnú identitu či ušľachtilé dejinné poslanie. Všetky tie hrôzy naokolo spôsobili, že tam nedokázala cítiť vôbec nič, akoby z nej ostala len schránka, a „len myšlienka na to, že nám esesáci ukradli leto, stromy, dážď, lásku, slobodu, že si privlastnili právo na cestu postriekanú tieňmi listov a zrelého ovocia na obťažkaných konároch, vyvolával vo mne krátke intenzívne okamihy osirotenosti.“

 A tam jej príbeh nekončí. Bola medzi tými nemnohými, ktorí prežili, a to, ako jej príbeh pokračuje ďalej, nám nastavuje veľmi nepríjemné zrkadlo. Cez Žilinu a Brno sa nakoniec dostala až do Prahy, a počas svojej cesty videla mnoho. Od nádeje na návrat do normálnosti a ľudskosti (ktorý, ako nám to geniálne ukázal Arnošt Lustig v Dite Saxovej, je takmer nemožný) až po vytriezvenie zo zistenia, že ani po vojne surovosť a hlúposť nezmizla, keď na ňu a ďalších vychudnutých preživších na žilinských uliciach kričí miestny mladík: „Pozri sa na tie strašidlá! Toľkých sme ich tam poslali, a voľajako sa ich vrátilo ešte viacej!“

 Doma ju čakal prázdny a vykradnutý byt a susedia, ktorí tvrdili, že o ničom nevedeli. Radšej sa ich nepýtala, čo bolo to nič. „Stretávala som ľudí, čo sa tvárili, že ma nevidia, pretože som bola svedkom ich nadšeného vykonávania fašistických zákonov a nariadení. Iní sa mi vyhli, lebo mali na sebe šaty mojich židovských známych. Boli medzi nimi aj takí, čo nám vykradli byt a báli sa, že si budem robiť nároky na ukradnuté predmety.“

Nakoniec sa, tak ako mnohí iní, po vojne našla v komunistickej ideológii, ktorej úprimne verila, pretože po všetkých tých hrôzach dávala životu istý zmysel, a muselo prejsť dlhých sedem rokov vlastných skúseností s prevedením ideológie do praxe, aby vytriezvela: po prvých politických procesoch sa zo spoľahlivého člena novej spoločnosti zmenila na nespoľahlivý cudzí živel v socialistickom zriadení a len vďaka tomu, že sa vydala za Dána, mohla sa začiatkom roka 1956 odsťahovať do Dánska, kde žije dodnes.

Jej spomienky sú síce krásne, ale mrazivé a smutné čítanie, tým viac, že to všetko sa dialo práve tu, kde to poznáme, kde je to naše. Jej príbeh je zároveň aj dôležitým varovaním pred nostalgiou za totalitou a pred xenofóbnym strachom dnešnej spoločnosti.

„Veľa rokov po vojne, keď ma na vysokej škole v Prahe obvinili z kozmopolitizmu, premýšľala som o tom, či sa ten môj takzvaný kozmopolitizmus nenarodil na lágrovom poli, v tieni plynových komôr.“

– – –

Moruša – Iboja Wandall-Holm, Absynt 2016 – edícia 100%

(toto druhé slovenské vydanie je rozšírenou verziou Moruše, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram pod názvom Zbohom, storočie, no vracia sa k svojmu pôvodnému názvu)

Teraz najčítanejšie