Je suis Donbas. Pretože som novinárka
Cez víkend počas neutíchajúcich bojov na Ukrajine zahynuli dvaja miestni novinári. Tragická smrť každého človeka je strata. Ak však novinár umrie pri výkone svojej profesie, nemusí sa to vždy stretnúť s pochopením.
Spravodajský portál Europskenoviny.sk ako jeden z mála na Slovensku v stredu informoval o smrti dvoch ukrajinských novinárov. Detailné informácie sú stále zmätočné, oficiálne ich už však potvrdila Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Miestni novinári cestovali autom, boli v službe. Od bojov mali byť v dostatočnej vzdialenosti, v krajine, v ktorej je vyhlásený vojnový stav, však nikdy nie ste dostatočne ďaleko od bojov.
Po zdieľaní odkazu na facebookovej stránke portálu ma však zarazila reakcia pod príspevkom.
V slovenskej žurnalistike je stereotyp, ktorý dosiahol také výšky, že sú ľudia schopní dehonestovať smrť človeka len kvôli jeho povolaniu. Mýlia si prispievateľov do bulváru, ktorí sú skôr burcovatelia emócií a hľadači senzácií, ako skutoční novinári.
Na jednej strane chvalabohu, na druhej žiaľbohu, ako by povedal bývalý vrcholový slovenský politik – naše médiá nemajú stále novinárske zastúpenie na Ukrajine. Kvôli financiám. Nárazovo vyslali svojich spravodajcov na pár dní na Ukrajinu Hospodárske noviny, RTVS a DenníkN.
Tragická smrť každého človeka je stratou. Pretože takmer vždy za sebou zanechá smútiacu rodinu, alebo minimálne kolegov v práci. Dvaja novinári umreli pri výkone svojej profesie, aby aj ľudia, ktorí takto potom komentujú príspevky, boli informovaní.
A preto – je suis Donbas.