Denník N

Ženy Prešova

Táto rubrika Ta Take Town má byť o ženách, ktoré majú s Prešovom veľa spoločného, žili tu, pracovali, žijú, pracujú. Zatiaľ žiaden jasný kľúč na výber nie je, každopádne by sme mali začať veľkolepo – nejakou významnou, jedinečnou, známou, inteligentnou, vtipnou, odvážnou, húževnatou, tvorivou, proste temer dokonalou ženou spojenou nejakým spôsobom s naším mestom. Anketa v uliciach by možno nebol zlý nápad, prípadne návrhy z publika, ale keďže som sa rozhodla nechať výber na seba a ešte k tomu nájsť ženu spojenú v mojich predstavách s nejakým konkrétnym miestom v našom meste, voľba je jednoznačná – Agneša Kalinová.

Stojíme na malej stanici, držím babku za ruku, ešte nechodím do školy, ideme na obvyklú cestu k prababke. Náhle potrebujem ísť na malú, záchodík vo veľkolepej hale Malej stanice tradične „mimo prevádzky“. Babka ma ťahá za budovu, hanbím sa, ale čo sa dá robiť, otočím sa chrbtom k stanici a ľuďom, ktorí čakajú na vlak a mohli by sa zaujímať, čo tam robím. Pozriem na babku, tá sa pozerá cez Torysu niekde do diaľky a povie: „Tu bul taký krásny lancuškový moscik, do Čatariho zahrady, ku temu paňskemu domu“. V rámci odpútavacej akcie od mojej potreby vykonávanej hanebne na verejnom mieste sa pokúšam odpútať predstavami vysutého mosta pre peších, niečo na spôsob toho, čo som na vlastnej koži zažila v Slovenskom raji. „A taka krasna zahrada to bula“, povie babka. Moja potreba sa vyriešila, vraciame sa medzi čakajúcich, o chvíľu je tu vlak, opúšťame Malú stanicu, Prešov, fičím do krajiny našich predkov a predkýň.

„Krásny lancuškový moscik, do Čatariho zahrady, ku temu paňskemu domu.“ Zdroj: Prešovská história

Cestou zo Sídliska III okolo Torysy na Kúpeľnú, neskôr na Tarasa, ešte neskôr na Gotwaldku, kde sa nachádzali celkom pokope všetky tri ustanovizne môjho trojstupňového vzdelávacieho systému, ZŠ, SŠ, VŠ, sa často pozriem cez Torysu a predstavím si ten vysutý mostík, ten panský dom, tú prekrásnu záhradu…

Vila Csatáriovcov so záhradou, zdorj: Prešovská história

Strih. Rok 2012. Mám v rukách knihu o žene, ktorú dlho obdivujem. Začala ma veľmi zaujímať, keď som si o nej prečítala v knihách jej manžela Jána Kalinu (Ladislava Schwarza) Zavinili to židia a bicyklisti, Obzri sa s úsmevomUsmievavé Slovensko. Príbehy ich životov sú súčasťou kultúrnej histórie Slovenska, i Prešova, a sú spojené so všetkým, čo mám tak rada; s humorom, filmom, rozhlasom, písaním, čítaním, šírením dobrého vkusu. Keď beriem do rúk knihu rozhovorov Jany Juráňovej Mojich sedem životov, viem už, že Agneša bola Prešovčanka, že jej rodičia ju zachránili od deportácií poslaním do budapeštianskeho kláštora, viem aj to, že už ich nikdy viac nestretla, rovnako ako veľkú časť svojej rodiny. Viem, že bola prvou slovenskou (a určite prvou prešovskou) filmovou kritičkou, že pracovala v kultovom Kultúrnom živote, že po ’68 mala „utrum“, že bola v base, že museli nútene opustiť vtedajšie socialistické Česko-Slovensko. Spomeniem si na jej hlas z Rádia Slobodná Európa. Čo ale pred prečítaním knihy neviem, je to, ako a kde trávila 15. júl 1941, deň svojich sedemnástych narodenín…

„Ostrov pozitívnej deviácie“ v Csatáriho vile

„Stará prešovská džentrická rodina Csatáriovcov mala letný dom, ktorý už veľmi nepoužívali. Stál na kraji mesta, ale nebolo to veľmi ďaleko od centra. Okolo bol krásny park. Cez park tiekla Torysa, viedol cez ňu reťazový most na spôsob toho slávneho budapeštianskeho. Pri chôdzi sa príjemne hompáľal, k domu sa dalo odzadu prísť aj vozidlom a riadnou cestou, za domom už boli polia, nejaké bulharské záhrady. Tento dom sme si prenajali pre dve rodiny – my s babičkou, ktorá s nami bývala už aj na Hlavnej ulici, a Bárkányovci. Chodníčky v parku boli vysadené nízko ostrihanými ríbezľovými kríkmi, takže sme si v lete mohli oberať ríbezle. Jeden kamarát mi tam doniesol bicykle a ja som sa v tom parku medzi ríbezľovými kríkmi bicyklovala. Bola tam ešte aj taká zrúcanina zámočku.“ (str. 60 – 61)

Odrazu som mala pred očami ten obraz v mojej hlave spred mnohých rokov spoza Malej stanice, tentoraz tam však už bola, za malým „lánchídom“, čiernovlasá vysmiata dievčina plná života a zvedavosti, preháňajúca sa na bicykli po chodníčkoch obrastených viničkami. O to viac ma chytali za srdce obrazy šťastného leta 1941, šťastného však len pre mladých obyvateľov „ostrova pozitívnej deviácie“ v Csatáriho vile za Torysou, kde Ján Kalina, vtedy ešte Laci Schwarz, chcel zaujať svoju zbožňovanú Ági prvými čítanými filmovými kritikami, šelakovými platňami s nahrávkami Gershwinovej Rapsódie v modrom či Beethovena. Na spomínané sedemnáste narodeniny dostala Agneša minialbum svojich prekrásnych fotografií nafotených v záhrade vily na brehu Torysy, na ktorých vyzerala ako hotová filmová star. V časoch, keď sa Židia nemohli prechádzať po vychýrenom prešovskom korze, keď nesmeli mať bicykle, lyže, nemohli chodiť do kaviarní, kín a na koncerty, bol pre nich na mape mesta predsa len tento kúsok slobodnej zeme. Nečudujem sa Agnešiným slovám, že „…to boli moje dovtedy najkrajšie narodeniny. Všetci kamaráti prišli, pokúpili, čo len mohli, velikánske kytice aj nejaké cukríky a vína, mala som v tej krásnej záhrade obrovskú oslavu sedemnástych naordenín. Na osemnáste som tam už nebola. To bolo presne ako vo filme Tancovala jedno leto.“ (str. 67).

Fotka Agneši z roku 1941. Fotky Agneši pri Csatáriho vile boli uverejnené v knihe Mojich 7 životov (Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou), ktorá vyšla vo vydavateľstve Aspekt.

Čo bolo ďalej, vieme z dejepisu. Aj to, že veľké dejiny sa vždy dotknú obyčajných ľudí, čo vedel aj spoluobyvateľ Csatáriho vily z leta ’41 a neskorší zakladateľ jedinečnej slávnej zbierky judaík – inžinier Bárkány. „Zopárkrát sa stalo, že pán Bárkány prišiel dnu, zastal uprostred izby a povedal, že on tomu nerozumie. Tým chlapcom povedal, že „však už nie ste až takí mladí, a keď sú také hrozné pomery, také hrozné časy a vy si tuná tancujete. To ja nechápem.“. A oni sa len smiali… Mňa to zlostilo. Akože by nevedeli, že sú vážne časy, to boli veľmi inteligentí chlapci a veľmi presne vedeli, čo sa deje, ale tuná to bol náš svet. No veď, čo sme už mali so sebou robiť? Cez týždeň som šila bielizeň, už doma, na objednávku. Chlapci, povyhadzovaní z univerzít, chodili do práce, ktorú si nevybrali. A väčšina tých chlapcov potom vo vojne zahynula. Tak som si potom neskôr vždy hovorila, že pán inžinier nemal pravdu, keď sa pohoršoval, lebo to boli posledné pekné chvíle, ktoré mnohí z nich zažili.“ (str. 68)

Agneša beží o život

Časť vojny prežila práve vďaka Bárkánymu v Budapešti, dva a pol roka v kláštore pre padlé dievčatá, kde si zažila okrem vyšívania oltárnych rúch aj trocha smiechu a spolupatričnosti, keďže žiadna z padlých žien nemala problém so židovským dievčaťom.

Agnešu Kalinovú nezlomila vojna, nezlomila ju strata temer celej rodiny, po vojne sa začala venovať tomu, čo ju zaujímalo najviac – kultúre. Mala prehľad, vedela jazyky (slovensky, maďarsky, nemecky, francúzsky, anglicky), bola ženou popredného ľavicového intelektuála, satirika, šéfa vznikajúcej slovenskej filmovej výroby, dramaturga slávnej TatraRevue a zakladateľa katedry dramaturgie Jána Kalinu (predtým Laca Schwarza z Prešova).

Po vojne začala v Bratislave študovať svoju milovanú francúzštinu, ktorej základy dostala v Prešove od pani inžinierovej Oľgy Bárkányovej a vďaka jej znalosti a práci na francúzskej ambasáde robila pre denník Pravda prehľad zahraničnej tlače a filmovú rubriku. Po vojne bola, spolu so svojím manželom, komunistkou z presvedčenia, po jej skúsenostiach to bola prirodzená voľba, obrana pred chorým nacionalizmom, ktorý odmietala a bola zástankyňou multikulturalizmu (v tom čase známom pod ideologicky prístupným označením „internacionalizmus“). Hlavne z jej povahy a nastavenia asi logicky vyplynula vášeň pre niečo nové, vznikajúce na troskách skrachovaného starého sveta, a to bola práve vidina spravodlivej komunistickej spoločnosti. To, že táto teória nefunguje a že každý si ju vysvetľuje a zneužíva po svojom, si všimla veľmi rýchlo, keď začali komunistickí kritici siahať na jej milovaný surrealizmus a začali sa prejavovať obmedzenia v cestovaní do sveta, pričom práve cestovanie bolo spoločnou vášňou Kalinovcov. Po chruščovovskom uvoľnení na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia si ako vedúca filmovej rubriky v denníku Pravda a neskôr Kultúrneho života zacestovala na mnohé filmové festivaly, kde sa stretávala s vtedajšími celebritami filmu.

Agneša Kalinová stretáva v roku 1955 Gérarda Phillipa na Slovensku.

Rok 1968, jasný protiokupačný postoj Kalinovcov a ďalší ostrov pozitívnej deviácie v ich byte i na chate mali za následok vylúčenie zo strany a koniec verejného účinkovania pre oboch. Po nútenom odchode z ČSSR, v roku 1978, sa začal pre Agnešu nový život, život politickej komentátorky v Rádiu Free Europe v Mníchove, odkiaľ si jej hlas poniektorí ešte pamätáme. Smrť jedinečného Jána Kalinu ju postavila pred drsnú rolu ženy samoživiteľky, vtedy ešte študujúcej dcéry, ktorú opäť zvládla nielen vďaka svojmu nekonečnému optimizmu a minimálnej miere strachu voči neznámemu, ale aj vďaka svojej práci a tímovému duchu Slobodnej Európy. Redaktorkou Českého a slovenského vysielania Slobodnej Európy bola až do roku 1995.

Agneša Kalinová s Václavom Havlom.
Agneša s priateľmi a kolegami zo Slobodnej Európy na stretnutí s Jiřím Suchým v druhej pololovici 80. rokov.

Po ’89 sa rozhodla nevrátiť na Slovensko, ostala bližšie svojej dcére žijúcej v tom čase v Anglicku. Mníchov jej navyše, blízkosťou úžasných hôr, poskytoval domov, aký potrebovala. Rozpad Československa niesla zle, bola Čechoslováčkou už od čias českých profesorov na prešovskom Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu, ktoré navštevovala, kým ako Židovka mohla. Po rokoch ale uznávala, že bremeno národnostných ťahaníc by asi otravovalo obe strany a tešilo ju, že Slovensko postavenie na vlastné nohy zvládlo nad očakávania dobre.

Nebát se a nekrást

Bola to čiperná žena so záujmom o svet politiky, kultúry a umenia i diania v jej rodnom meste. Keď som sa v roku 2013 pokúšala dohodnúť s ňou ďalšiu návštevu Prešova spojenú s čítaním z knihy Mojich sedem životov, nemohla to v dohodnutom termíne stihnúť pre plánovanú cestu do USA. Našla si všas čas na priateľský mailový pozdrav pre všetkých návštevníkov čítačky, ktorú sme v Prešove predsa len zorganizovali.

Za to najdôležitejšie v živote považovala masarykovské „Nebát se a nekrást“ a na otázku, čo po nás ostáva, odpovedala sebe vlastným spôsobom: „Zlý alebo dobrý dojem“. Na mňa urobila Agneša Kalinová svojím životom, nastavením a všetkým, čo som o nej vedela a zistila, veľmi dobrý dojem, a tak som sa pokúsila ju vo februári 2014 navrhnúť na cenu mesta. Nevyšlo. Ak niekedy nejakú cenu v našom malomestečku dostane, bude to už len in memoriam, zomrela v septembri 2014, dva mesiace po svojich deväťdesiatych narodeninách. Ak ju chcete vidieť a počuť, stretnite sa s ňou a príbehom jej života nielen v knihe rozhovorov Mojich sedem životov, ale aj v archíve ČT 2, v dvojdielnej relácii Ještě jsem tady z roku 2009.

Autorka: Apolónia Sejková

Fotky pri Csatáriho vile boli uverejnené v knihe Mojich 7 životov (Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou), ktorá vyšla vo vydavateľstve Aspekt. Ďakujeme za dovolenie použiť ich! http://www.aspekt.sk

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.