BLOG
To dá rozum
To dá rozum
3 476

Čo nám známky (ne)hovoria?

Na základe známok dnes zaraďujeme žiaka do určitého výkonnostného stupňa. Dokáže však známka informovať o tom, čo žiak vie?

Zdroj: depositphotos.com

Už dnes sa žiaci základných a stredných škôl dozvedia, ako sú hodnotení po polroku učenia sa. Mnohí z nás si nevedia ani predstaviť, ak by si žiaci na vysvedčení nenašli známky, ale napríklad slovné ohodnotenie toho, aká je úroveň ich vedomostí, čo sú ešte limity učenia sa, alebo aké chyby často robia… Pri diskusiách o prechode z klasifikácie na iné formy hodnotenia sa často ozývajú rôzne obavy: „Len známky žiakov motivujú k učeniu sa“ alebo „Len známky dokážu informovať žiakov, ako na tom s vedomosťami sú“.

Ako to teda je? Sú známky jediným motivátorom učenia sa žiakov? A skutočne dokážu známky informovať žiakov o tom, čo vedia?

Klasifikácia je jednou z foriem hodnotenia. Hodnotenie je vo všeobecnosti chápané ako porovnávanie „niečoho“ s „niečím“, pri ktorom rozlišujeme „lepšie“ od „horšieho“. (1) Iná definícia hodnotenia hovorí o tom, že ide o „posúdenie výsledkov vyučovacieho procesu“. (2) Na Slovensku sú akceptovateľné dve formy hodnotenia – klasifikácia alebo slovné hodnotenie, resp. ich kombinácia. Klasifikácia je podľa Metodického pokynu pre hodnotenie a klasifikáciu (3) jednou z foriem hodnotenia, ktorej výsledky sa vyjadrujú určenými piatimi stupňami. Základom klasifikácie je teda priradenie klasifikačného stupňa – známky. Žiaka a jeho výkon tak zaraďujeme do určitého výkonnostného stupňa na základe výsledkov skúšania, preverovania vedomostí. Súčasný metodický pokyn na hodnotenie a klasifikáciu vymedzuje, čo by mal vedieť, alebo skôr to, aké chyby robí jednotkár – päťkár. Spôsob klasifikácie alebo všeobecnejšie hodnotenia je však na rozhodnutí školy a konkrétnych učiteľoch.

Čo nám teda hovorí známka? Známka vyjadrí subjektívnu a nie veľmi presnú informáciu o vedomostiach, ktoré žiak má alebo častejšie nám hovorí o tom, koľko veľa chýb skúšaný urobil. Známka informuje o výsledkoch merania momentálneho, aktuálneho výkonu, ktorý môže byť ovplyvnený mnohými faktormi, medzi ktoré jednoznačne patrí stres. To, v čom sa stretávajú názory viacerých odborníkov nielen v oblasti hodnotenia je, že skúšanie a následne známkovanie vyvoláva stres. Ľ. Weissová – Bistáková (5) vysvetľuje, že pri pocite ohrozenia a prežívaní strachu pripravuje mozog naše telo na útok alebo útek a vyradia sa z funkcie tie časti mozgu, ktoré ovplyvňujú emócie a intelektové činnosti. A teda, pre mnohých žiakov skúšanie (najmä neohlásené) a klasifikácia výsledkov skúšania je v priamom rozpore s možnosťou podania najlepšieho možného výkonu a získania ocenenia za skutočné vedomosti, ktoré žiak má.

Okrem toho, že klasifikácia (podobne ako iné formy hodnotenia) nie je objektívna, jej problémom je aj načasovanie, a teda to, že overuje len aktuálny stav vedomostí a zručností žiakov. Škola by sa už dávno nemala zameriavať len na rozvoj vedomostí. Štátne kurikulum a aj školské vzdelávacie programy poukazujú na potrebu rozvoja kompetencií žiakov – postojov, schopností, zručností, vedomostí (2). Z tohto pohľadu sme sa posunuli vpred v uvažovaní o tom, čo všetko by sa mali žiaci naučiť pre svoj úspešný život v budúcnosti, ale ciele hodnotenia sme ponechali len na úrovni hodnotenia vedomostí. Známka hodnotiaca iba úroveň vedomostí opomína hodnotenie toho, ako je žiak k učeniu sa, do akej miery je tvorivý, iniciuje riešenie problémov, experimentuje a overuje svoje návrhy na riešenia problémov a pod. Klasifikácia len v malej miere poskytuje informáciu o tom, ako bude žiak v dospelosti schopný zapojiť sa do pracovného, osobného, ale aj napr. občianskeho života.

Proces hodnotenia by mal do veľkej miery plniť funkciu spätnej väzby pre žiaka. Klasifikácia, a teda známky nám síce poskytujú nejakú informáciu o tom, či žiak spravil viac alebo menej chýb v danom momente preskúšania, avšak nie je dostatočnou správou o tom, čo je potrebné zmeniť, aby došlo k náprave nedostatkov. To, že žiak pri preskúšaní dostane trojku, neposkytuje spätnú väzbu o tom, kde spravil chybu, ako ju môže napraviť, či je chyba spôsobená pomalým tempom práce, nepozornosťou, nesprávne osvojeným algoritmom. Hodnotí sa len výsledok bez zachytenia procesu učenia sa, čo je z hľadiska ďalšieho života mladého človeka mimoriadne dôležité.

So spätnou väzbou súvisí aj skutočnosť, že žiak je zvyčajne pasívnym prijímateľom hodnotenia alebo ako uvádza I. Turek (2) „sú pasívnymi objektmi skúšania“. Len málo žiakov dostáva priestor na to, aby sami zhodnotili to, čo vedia, čo sa naučili, kde robia chyby a možno identifikovali, čo spôsobuje jeho zlyhania alebo čo podnecuje jeho rozvoj. Sebahodnotenie podporuje napríklad sebaúctu, ale aj sebapoznanie a sebarozvoj – charakteristiky, ktoré podporujú úspešné začlenenie sa do bežného života v budúcnosti. R. Fischer (4) konštatuje, že zdrojom sebaúcty je vedomie, že sme v niečom dobrí, že poznáme svoju cenu a že ju poznajú ostatní. Rizikom klasifikácie bez následného poukazovania na chyby, či odstrániteľné nedostatky, je utvrdzovanie sa žiaka v negatívnom sebahodnotení („nech robím, čo robím, aj tak dostanem trojku/štvorku“) a následne to vedie k strate sebadôvery v seba, svoje schopnosti a svoj potenciál.

Hodnotenie ani klasifikácia neexistujú v školskom systéme osamotene. Sú súčasťou veľkej pyramídy, na vrchole ktorej je človek schopný prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam, rozvíjať svoj potenciál, žiť úspešný a šťastný život, byť dobrým občanom, partnerom, ale aj človekom. Ak sa v hodnotení zameriavame na známkovanie aktuálneho stavu vedomostí, obmedzujeme sa na určenie toho, čo žiak aktuálne vie alebo skôr nevie. Neposkytuje nám však informáciu o tom, aké chyby žiak robí, čo je príčinou týchto chýb, ako ich možno napraviť a dosahovať lepšie vzdelávacie výsledky a motivovať tak žiakov k ďalšiemu učeniu sa.

Petra Fridrichová
analytička projektu To dá rozum

Zdroje:
(1) Slavík, J. 1992. Hodnocení v současné škole. Východiska a nové metody pro praxi. Praha: Portál, 1999. 192 s. ISBN 80-7178-262-9
(2) Turek, I. 2010. Didaktika. Bratislava : IURA, 2010. 598 s. ISBN 978-80-8078-322-8
(3) Metodický pokyn č. 22/2011 na hodnotenie žiakov základnej školy
(4) Fisher, R. 2010. Učíme děti myslet a učit se. Praktický pruvodce strategiemi vyučování. Praha : Portál, 2010. 176 s. ISBN 978-80-262-0043-7
(5) Wiessová – Bistáková, Ľ. 2006. Slovné hodnotenie žiakov dobrým slovom. Príručka pre učiteľov 1. – 4.ročníka ZŠ. Bratislava : Didaktis, 2006. 104 s. ISBN 80-89160-44-1

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

TO DÁ ROZUM je projekt o výskume a odbornej diskusii v oblasti školstva na Slovensku. Identifikuje najväčšie problémy vo vzdelávaní, definuje novú víziu ako ucelenú zmenu školstva od predškolskej cez vysoké školy až po celoživotné vzdelávanie a nastaví kroky, ktorými bude možné víziu dosiahnuť.

Blogy

|