Denník N

Fosfátový ostrov

Pred 50 rokmi, 31. januára 1968, sa na mape sveta, konkrétne na mape Tichého oceána, objavil nový štát. No – štát… Taký mini. Tvorí ho rovníkový ostrovček Nauru, ktorý si jeho obyvatelia takmer úplne rozobrali a rozpredali. Možno sa napokon všetci obyvatelia vmestia do jedného mrakodrapu, ktorý si za zisky z ťažby fosfátov postavili v austrálskom Melbourne.

Dnes mám ľahšiu úlohu. Pred piatimi rokmi som sa totiž formou pdf-ka zadarmo a predovšetkým pre potešenie a poučenie priateľov pokúsil vydávať niekoľko dvojtýždenníkov, medzi ktorými boli aj Ozveny z ciest – pohľad do rôznych kútov sveta a na život významných cestovateľov a objaviteľov. V jednom čísle som priblížil aj ostrovček Nauru, takže vlastne dnes v podstate len vtedajší článok kozmeticky upravím a ponúkam ho tým, ktorí sa zaujímajú o geografiu, prírodu, históriu, cestovanie…

Náš svet tvorí viac ako dvesto štátov a štátikov. Niektoré sa rozpínajú do šírky i do dĺžky, iné sa uskromnia aj s malou rozlohou a nechýbajú ani skutoční trpaslíci, akým je napríklad Nauru. Naurská republika, ako znie oficiálny názov tohto miništátu, je oválnym koralovým ostrovom stratenom v šíravách Pacifiku 42 km južne od rovníka. Jeho rozloha je 21,2 km², a to je vlastne celá republika, ktorej obyvatelia sa v roku 1968 rozhodli, že si budú vládnuť úplne sami, bez rozhodovania Veľkej Británie či blízkych mocnejších susedov.

Dve tváre prosperity

Naurčania si takýto na prvý pohľad luxus mohli dovoliť. Ich domov je – či skôr vtedy, pred polstoročím, bol – jedným veľkým ložiskom fosfátov, ktoré sa začali ťažiť už v roku 1906. To malo pozitívny dopad v podobe obrovských príjmov, akými sa v prepočte na „hlavu” nemohli pochváliť ani občania tých najvyspelejších krajín sveta. Obyvatelia nového štátu, ktorý ťažbu fosfátov znárodnil, si mohli dovoliť bezplatné školstvo, zdravotníctvo i rôzne vymoženosti. Neraz išlo o pochybné investície, ako bolo napríklad založenie vlastnej lodnej alebo leteckej spoločnosti. Na strane druhej však ťažobné stroje priam rozoberali ostrov, nakladali ho na lode a tie ho odvážali do celého sveta. Na mieste, kde bol predtým život, sa potom, čo nimi prešli banské rýpadlá, rozšírila bezcenná kamenná púšť, mesačná krajina, ktorá dnes zaberá asi 80 % ostrova. Rozhodnutie, aby sa lode vracali na ostrov s nákladom zdanlivo obyčajnej, predsa však vzácnej pôdy, prišlo, zdá sa, neskoro. Austrálska vláda ponúkla Naurčanom, aby presídlili na rozlohou podobný ostrovček pri severnom pobreží Austrálie, no požadovala od nich, aby sa vzdali svojej suverenity, čo – aspoň zatiaľ – odmietajú. Pravda, ak bude vývoj pokračovať podobným tempom, nie je vylúčené, že sa všetci Naurčania vmestia do jedného mrakodrapu, ktorý postavili z fosfátových ziskov v austrálskom meste Melbourne.

 

Po ťažbe fosfátov zostala mesačná krajina

Nauru House v Melbourne

Príjemný ostrov

Nauru pre Európu objavil 8. novembra 1798 britský veľrybársky kapitán John Fearn. Ostrov sa mu zapáčil, preto ho nazval Príjemným (Pleasant Island). Žili na ňom potomkovia Polynézanov a Mikronézanov, ktorí sa na ostrov priplavili už niekedy pred tromi tisíckami rokov. Žili sústredení do 12 kmeňov, čo na vlajke štátu zdôrazňuje hviezdička s 12 cípmi. Pomenovanie Nauru pochádza z pôvodného jazyka, a to zo slova anáoero, čo znamená „idem na pláž“. Obživu im dávalo pestovanie tropických plodín a chov rýb ibija, ktoré si priniesli zo starej vlasti a rozmnožili v lagúne Buada.

Pôvodní obyvatelia Nauru

Napriek optimistickému názvu, ktorý dali ostrovu britskí veľrybári, však kolonizátorov nelákal, bol predsa len príliš malý a osamotený. Pravda, občas sa pri ňom zastavila nejaká loď, aby si doplnila zásoby pitnej vody, pričom sa stalo, že niektorí námorníci sa dali zlákať miestnym krásaviciam, z lode dezertovali a zostali žiť na stratenom ostrove. Až v roku 1888 oň prejavili väčší záujem Nemci, ktorí urobili poriadok medzi rozvadenými náčelníkmi a ostrov pod menom Nawodo alebo Onawero začlenili do protektorátu Marshallove ostrovy. Prvým nemeckým administrátorom sa stal obchodník Robert Rasch, ktorý sa oženil s ostrovankou. Po 1. svetovej vojne sa stal ostrov mandátnym územím pod správou Veľkej Británie, Austrálie a Nového Zélandu. Veľká epidémia chrípky v roku 1920 si vyžiadal smrť takmer pätiny obyvateľstva. V roku 1942 sa na ostrove vylodili japonskí vojaci, po vojne znovu prešiel pod správu pôvodných protektorov s poručníctvom OSN. 31. januára 1968 bola vyhlásená nezávislá Naurská republika. V auguste 1993 pristúpila Austrália na dohodu, že zaplatí Naurčanom 73 miliónov dolárov ako odškodné za škody na životnom prostredí spôsobené do vyhlásenia nezávislosti.

Druhá svetová vojna neobišla ani rovníkový ostrov Nauru

Najobéznejší ľudia sveta

V roku 2011 napočítali na ostrove 13 100 stálych obyvateľov, z nich väčšina hovorila miestnym jazykom, ale bežnou rečou, najmä v styku s cudzinou, je angličtina. V spomenutom roku muselo zväčša nedobrovoľne opustiť ostrov okolo 1 500 ľudí, najmä občanov susedných ostrovných štátov Kiribati a Tuvalu, ktorým už ostrov nemohol poskytnúť obživu.

Medzi dedičstvá čias fosfátového boomu patrí aj neskutočná obezita, ktorou trpí až 97 % mužov a 93 % žien, okolo 40 % Naurčanov má cukrovku, čo je takisto najväčšie percento na svete vôbec, a keď k tomu pridáme ďalšie, najmä srdcové choroby, nečudo, že priemerná dĺžka života obyvateľov rapídne klesla na 58 rokov u mužov a 65 rokov u žien. Ale aj medzi nimi sa nájdu krásavice s peknou postavičkou.

Štátnym sviatkom je 26. október, Angam Day, ktorý je oslavou vzkriesenia ostrova – spomienkou na obete oboch svetových vojen i chrípkovej epidémie v roku 1920. Z tradícií, ktoré si Naurčania uchovávajú až do dnešných čias, patrí chytanie migrujúcich vtákov, ktoré sú vraj vynikajúcou pečienkou.

Naurčania sú väčšinou kresťania, významná je však aj miesta bahaijská komunita a asi 700 ľudí zostalo pri tradičnej pôvodnej monoteistickej viere, známej už dávno pred príchodom Európanov.

Politická nestabilita

Napriek tomu, že sa na ostrove pozná vari každý s každým, politický vývoj na ňom nie je nepodobný tomu, aký poznáme aj z väčších krajín. Obyvatelia síce nepotrebujú mať hlavné mesto, za také sa neoficiálne považuje Yaren, kde žije zhruba tretina Naurčanov. V ňom sídlia všetky potrebné úrady, ale často sa nedokážu dohodnúť na podstatných veciach, medzi ktorými je určite tou najpodstatnejšou ďalší osud ostrova po vyčerpaní zásob fosfátov. Názorným príkladom nezhôd je fakt, že takmer neprejde rok, aby si Naurčania nemuseli znova vyberať 18 zástupcov do parlamentu.

Niekedy v politike Nauru možno vidieť aj určité taktizovanie hraničiace s chytráčením. Ako v prípade vzťahov s Čínou a Tchaj-wanom. V roku 2002 Nauru prerušilo styky s ostrovom, uznalo veľkú Čínu, ktorá sľúbila za túto ústretovosť zaplatiť za Naurčanov „sekeru” 2,7 mil. dolárov pri nákupe Boeningu 737, no už v roku 2005, krátko po tom, čo naurský prezident Scotty prehlásil, že podporuje spojenie Číny s Tchaj-wanom, sa od Číny odvrátil, lebo vraj svoj sľub nesplnila, no Tchaj-wan prichádza s reálnejšími sľubmi v oblasti školstva, poľnohospodárstva, rybolovu a cestovného ruchu.

Nauru ako politický „trpaslík” svojsky reaguje na udalosti v rôznych kútoch sveta. Tak napríklad v roku 2008 uznal nezávislosť Kosova a o rok neskôr sa stal štvrtým štátom sveta po Rusku, Nikarague a Venezuele, ktorý uznal nezávislosť Abcházka. Bol to asi celkom dobrý kšeft. Tlačou vtedy prebehla správa, že za tento krok dostala naurská vláda od Ruska humanitárnu pomoc vo výške 50 miliónov dolárov. Už rok predtým v rámci rozvojovej pomoci poskytla Moskva Nauru 9 mil. dolárov na prebudovanie prístavu. Rusi, tentoraz ich mafia, sa zaplietla i do ďalšieho projektu Naurčanov, ktorým chceli svoj ostrov zmeniť na daňový raj. Keď vyšlo najavo, že by to bola výborná „práčka” peňazí pre ruských mafiánov, USA a Austrália sa od týchto plánov rýchlo dištancovali.

Ťažba fosfátov a príroda

Dnes je už zbytočné nariekať nad prehýrenými miliónmi, ktoré priniesla ťažba fosfátov. (Fosfáty sú vynikajúcim hnojivom, známym aj ako guáno, ktoré sa vytvára nahromadením masy vtáčích exkrementov). Po ich vyťažení vychádza na povrch podložie a cezeň bez úžitku uniká väčšina vody, ktorú na ostrov prinesú oblaky (až okolo 1 900 mm ročne).

Nadmernú a v podstate celé desaťročia nekontrolovanú ťažbu fosfátov môžeme vnímať aj z hľadiska ochrany naurskej prírody. Celkom tu rastie len okolo 60 druhov cievnatých rastlín, les kryje dnes už len asi 2 km2, teda desatinu ostrova, významnejšie sú len mangrovové porasty a kokosové palmy, zatiaľ čo sady čerešní, datľových paliem, mandľovníkov a iných ovocných stromov, vysadených európskymi prisťahovalcami, boli už zväčša vyrúbané, alebo starnú bez úžitku.

Odborníci – entomológovia – rozpoznali viaceré endemické formy hmyzu, ktoré si zasluhujú pozornosť, aby sme o nich nemuseli hovoriť v minulom čase, ale väčšiu faunu zastupujú len kŕdle morského vtáctva. Spevavce tu reprezentuje len jeden jediný endemický druh: trsteniarik naurský (Acrocephalus rehsei). Cicavce – potkany, mačky, psy, svine – sa na ostrov dostali až pričinením človeka.

Ostrov je vlastne vrchol starého vulkánu obrasteného mocnými vrstvami koralov, ktorého najvyšší bol – Command Ridge – vyčnieva len 71 m nad morskou hladinou. Podmorské svahy sú veľmi strmé a už kilometer od pobrežia je morské dno vo viac ako tisícmetrovej hĺbke. Vody okolo ostrova sú bohaté na rôzne morské živočíchy, od koralov cez mäkkýše až po rôzne druhy rýb, ktoré nie sú významné iba z hľadiska rybolovu, ale aj turistiky, keďže pozorovanie pestrofarebného života pod morskou hladinou sa v súčasnosti teší veľkej popularite.

Foto: World Atlas, Dose, Nauru, Amusing Planet, N. Mangan, Samoa Observer

Teraz najčítanejšie