Denník N

Ústavný súd a (ne)odôvodnenie jedného rozhodnutia

Ústavný súd stanovuje kritéria, ako má vyzerať kvalitné a dobré odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uplatňuje však vždy tieto kritéria aj pri vlastnej rozhodovacej činnosti?

V lete 2017 podala organizácia VIA IURIS na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť, v ktorej sme namietali porušenie ústavných práv verejnosti pri schvaľovaní novely zákona o mimoriadnych opatreniach pri výstavbe diaľnic. Predmetná novela zákona bola v máji 2017 vládou a parlamentom schválená bez medzirezortného pripomienkového konania a teda aj bez účasti verejnosti. Celý legislatívny proces schvaľovania tejto významnej právnej normy, ktorá sa môže významne dotknúť vlastníckych práv občanov, od jej zverejnenia až po jej schválenie v parlamente, trval iba 9 dní.

Vynechanie medzirezortného pripomienkového konania je však možné len vo výnimočných prípadoch, ktoré by podľa zákona mali byť riadne odôvodnené. V schválenom materiáli však nebolo možné nájsť žiadny dôvod, ktorý by takýto špeciálny postup umožňoval. Na rovnaký problém upozornil poslancov NR SR aj prezident Kiska, ktorý spornú novelu vetoval.

V sťažnosti sme okrem iného podrobne rozobrali, prečo sme sťažnosť podali priamo na ústavný súd a prečo sme nevyužili inú možnosť nápravy (napr. žaloba na súd, podnet na prokuratúru, sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach). Tiež sme poukázali na iné relevantné rozhodnutia ústavného súdu, kde ústavný súd nespochybnil takýto postup v obdobných prípadoch.

Pred pár týždňami nám prišlo uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 557/2017 (ústavní sudcovia JUDr. Peter Brňák, JUDr. Milan Ľalík a sudkyňa JUDr. Marianna Mochnáčová, PhD., LL.M.), v ktorom ústavný súd našu sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na rozhodnutie. Potiaľ by bolo všetko v poriadku.

Boli sme samozrejme mimoriadne zvedaví, čo bolo dôvodom na takéto rozhodnutie a tak sme sa pustili do lúskania odôvodnenia. Netrvalo to dlho. Odôvodnením je totiž len toto:

„Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom (orgánom verejnej moci), musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie … Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sami v podanej sťažnosti indikujú viaceré konania, ktoré majú/mali predchádzať ich podanej sťažnosti (pozri bod 4). Už len táto okolnosť bola preto dôvodom na odmietnutie podanej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej ďalšie prerokovanie.“.

Z týchto pár viet sa nedozvedáme ako súd posúdil naše právne argumenty. Netušíme, ako vec sám právne posúdil. Nevysvetlil ani, prečo sa odchýlil od vlastnej ustálenej praxe.

Náležitosti odôvodnenia sú pritom jasne dané v Civilnom sporovom poriadku (§ 220 ods. 2) o čom ústavný súd bezpochyby vie:

„Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

My však nevieme, prečo ústavný súd považoval iné právne prostriedky za účinné a za také, ktoré sme mali použiť predtým, než sme podali ústavnú sťažnosť (keďže sme v sťažnosti uviedli a dôkladne zdôvodnili, že iné účinné právne prostriedky nápravy nie sú dostupné).

Nedozvedeli sme sa tiež, ktoré konkrétne iné právne prostriedky považoval ústavný súd za relevantné a ktoré sme teda mali využiť pred podaním ústavnej sťažnosti. Ústavný súd SR to napr. uviedol v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 372/04 takto:

Ústavný súd konštatuje, že od účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), teda od 1. júla 2004, má sťažovateľ k dispozícii účinný prostriedok nápravy na ochranu ním označených práv zaručených v ústave a dohovore, ktorých porušenie namieta, a to možnosť uplatnenia prostriedkov v zmysle príslušných ustanovení uvedeného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci (§ 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Využitím uvedeného prostriedku nápravy môže sťažovateľ v prípade uznania opodstatnenosti jeho tvrdení dosiahnuť uznanie porušenia jeho práv, ochrany ktorých sa domáha v súčasnosti v konaní pred ústavným súdom, ako aj nápravu vo forme náhrady škody zahŕňajúcej aj nemajetkovú ujmu (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.), či už prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky alebo príslušného všeobecného súdu (§ 4, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Nedozvedeli sme sa tiež, prečo sa ústavný súd odchýlil od svojej praxe, keďže v iných obdobných prípadoch, na ktoré sme v sťažnosti poukázali, postupoval inak.

Obstálo by takéto odôvodnenie, ak by sa ocitlo v nejakom rozhodnutí orgánu verejnej správy,  ktoré by účastník konania namietal v odvolaní? Podľa našej skúsenosti nie.

Obstálo by takéto odôvodnenie v rozsudku súdu, ak by ho žalobca namietal v odvolaní voči rozsudku na nadriadený súd? Podľa našich skúseností nie.

Obstálo by takéto odôvodnenie v rozsudku súdu, ktorý by bol predmetom prieskumu pred ústavným súdom z hľadiska ústavného práva na súdnu ochranu? Podľa názoru ústavného súdu nie. Nedostatočné vysporiadanie sa s podstatnými argumentmi účastníkov konania v odôvodnení rozhodnutia je totiž častý dôvod zrušenia súdneho rozhodnutia ústavným súdom.

Podľa rozhodovacej činnosti ústavného súdu súčasťou práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj povinnosť súdu vysporiadať sa s podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi účastníkov konania a povinnosť súdu vysporiadať sa so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami.

  • Ústavný súd napr. uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
  • Ústavný súd tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07).
  • Alebo v inom rozhodnutí ústavný súd uvádza: „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu  považovať  za  arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05).
  • Ústavný súd ďalej uvádza: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam …“ (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ústavný súd k tomu tiež dodáva: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument….“ (II. ÚS 410/06).
  • V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 200/09 ústavný súd uviedol: „Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Takže si to zosumarizujme – ak by o rozhodnutí v našom prípade rozhodoval ktorýkoľvek okresný úrad, odbor opravných prostriedkov, musel by ho z dôvodu nedostatočného odôvodnenia (vychádzajúc z rozhodovacej praxe ústavného súdu) zrušiť. Bohužiaľ, voči rozhodnutiu ústavného súdu však nie je možné podať odvolanie na odbor opravných prostriedkov.

Je však možné dúfať, že od roku 2019 budú na ústavnom súde pôsobiť len takí ústavní sudcovia, ktorí všetky svoje rozhodnutia odôvodnia dôveryhodným spôsobom.

Imrich Vozár
(Autor je právnik. Pracuje v organizácii VIA IURIS)

Teraz najčítanejšie

VIA IURIS

Snažíme sa zo Slovenska urobiť krajinu, kde ľudia nie sú voči moci bezmocní. Pomáhame ľuďom, vylepšujeme zákony, usilujeme sa o to, aby súdy, polícia a prokuratúra fungovali bez politických vplyvov.


Po 27 rokoch práce však už vieme, že nespravodlivosť je nadčasová. Preto tu chceme byť tak dlho, ako nás budete potrebovať.


Ak sa vám páči čo robíme, podporiť nás môžete cez náš web.