Denník N

Sníval o zjednotenej strednej Európe

Pred 140 rokmi, 1. februára 1878, sa narodil v Sučanoch v rodine evanjelického kňaza politik Milan Hodža, prvý Slovák na čele československej vlády.

Pochádzal z národne uvedomelého rodu (bol synovcom štúrovského dejateľa Michala Miloslava Hodžu), čo mu spôsobilo problémy počas stredoškolských štúdií, ktoré mohol dokončiť na nemeckom gymnáziu v ďalekom sedmohradskom (dnes rumunskom) meste Sibiu. V Budapešti vyštudoval právo. Už počas štúdií redigoval Slovenské listy a napokon sa stal profesionálnym novinárom a politikom. V roku 1900 bol pri zrode Slovenského denníka, neskôr – v rokoch 1903 – 1914 založil a redigoval Slovenský týždenník. V roku 1905 vstúpil do politiky, keď v Uhorskom sneme zastupoval vojvodinských Slovákov. Jeho myšlienky federálneho usporiadanie v monarchii zaujali následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, no ich presadenie v praxi zmaril sarajevský atentát a následná vojna.

Za politickú aktivitu mu hrozilo jeden a polročné väzenie, ktoré po vypuknutí 1. svetovej vojny zmenili na nútený pobyt vo Viedni, kde sa Milan Hodža venoval redakčnej práci a popri nej vyštudoval na viedenskej univerzite filozofiu. Okrem materčiny sa plynulo dohovoril v siedmich jazykoch. Jeho podpis nechýba pod Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918. Po vzniku Československej republiky opäť úspešne kandidoval vo farbách agrárneho krídla Slovenskej národnej strany, neskôr ako zástupca Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu na miesto poslanca Národného zhromaždenia. Československá vláda ho najprv poverila zastupovaním v Budapešti, kde bolo treba riešiť množstvo problémov súvisiacich s rozpadom Rakúsko – Uhorska a vznikom nových štátov, v roku 1919 sa stal štátnym tajomníkom na Ministerstve vnútra, neskôr viedol ministerstvo unifikácie, poľnohospodárstva, školstva i zahraničia.

S Hodžovým menom sa spájal aj škandál pri pozemkovej reforme, keď údajne dostal úplatok od Koburgovcov, ktorí mali veľké majetky najmä na strednom Slovensku. Na pokyn prezidenta Masaryka sa 20. februára 1929 vzdal ministerského postu a utiahol sa do Tatranskej Polianky. Nezotrval však dlho v politickej nečinnosti, vrátil sa do vlády a v roku 1935 sa ako prvý Slovák posadil do kresla československého premiéra. Bola to však veľmi nevďačná úloha, keď narastali mocenské chúťky nemeckých nacistov, i odstredivé tendencie slovenských strán, spojených s Hitlerovou ideológiou. Pokúsil sa im podať ruku a vyriešiť slovenský problém, no narazil na nepochopenie ľudáckych politikov. V roku 1936 ponúkol tzv. Dunajský plán, pre ktorý však nenašiel dostatočnú podporu ani doma, ani v susedných štátoch, napriek tomu bola výsledkom jeho snáh tzv. Malá dohoda, o ktorej sa vyjadril, že „bola jedinou šťastnou, historicky zavŕšenou formou povojnovej kooperácie v strednej Európe“.  Išlo mu však predovšetkým o ekonomické zjednotenie.

Po Mníchovskom diktáte sa Milan Hodža vzdal postu predsedu vlády a odišiel do Paríža, kde s ďalšími exilovými politikmi v novembri 1939 založil a viedol Slovenskú národnú radu. Ponúkli mu miesto podpredsedu exilovej Štátnej rady v Londýne. Cítil, že viacerí českí politici mu nedôverujú, keďže verejne nevystúpil proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy, ba označujú jeho kroky za velezradu. Viedol ich k tomu aj telegram francúzskeho veľvyslanca z 20. septembra 1938, ktorý sa objavil vo francúzskej tlači. Píše sa v ňom okrem iného, že „… ministerský predseda prehlásil – povedal mi, že v súhlase s prezidentom republiky – že keby ešte v noci prehlásil pánovi Benešovi, že v prípade vojny Nemecka s Československom kvôli sudetským Nemcom by Francúzsko v dôsledku svojich záväzkov k Anglicku nešlo do boja, ministerský predseda by ihneď zvolal vládu, ktorej všetci členovia sa už dohodli s prezidentom republiky a s ním samým, že sa podrobia.“

Ponúkaná pozícia nenapĺňala jeho predstavy, preto sa v roku 1941 rozhodol o odchod do USA, kde pokračoval v politickej aktivite. Predovšetkým sa zamýšľal nad zjednotením národov strednej Európy do jedného zväzku, čím by sa vytvorila hrádza medzi rozpínajúcim sa Nemeckom a potenciálnym prienikom boľševických ideí od východu. Svoje predstavy vyjadril v knihe Federácia v strednej Európe. „Stredoeurópska federácia musí byť baštou národnej a sociálnej bezpečnosti svojich národov“, napísal. „Európska bezpečnosť nemôže stavať iba na západnej demokracii. Jej stavba si vyžaduje ďalšiu spoľahlivú oporu. Je ňou stredná Európa. To isté je i v záujme európskej demokracie. Okrem Západu musí mať silnú podporu aj v strednej Európe. A preto spriaznenosť ak nie totožnosť demokratických ideálov a inštitúcií západnej a stredoeurópskej demokracie poskytuje uspokojujúce vyhliadky.“ Uvažoval aj o postavení národov v takejto federácii: „Každý národ, veľký či malý, musí prežiť a prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva. Schopný národ vyniká až v medzinárodnej súťaži, ale aby mohol vynikať, musí mať morálnu oporu…“ K naplneniu predstáv sa však nedostal, ale mnohé z jeho myšlienok si po druhej svetovej vojne osvojili západoeurópski politici.

Pravda, nemal len prívržencov, ale aj odporcov, medzi ktorých patril Vavro Šrobár, vidiac v Hodžovi veľkého konkurenta. „Prvé vystúpenie Hodžovo v úlohe zahraničnej politiky úplne stroskotalo,“ napísal v knihe Oslobodené Slovensko, „lebo precenil svoje diplomatické schopnosti a neznal ducha európskej demokracie… Keby bol Hodža býval v tej kritickej dobe pravdivým voči sebe, bol by musel povedať: Nemám práva, nemám splnomocnenia… Ale Hodža privlastnil si moc a právo, ktoré mu nepatrilo, kompromitoval Dulu a spoločníkov a najviac seba…“

Naopak americký minister zahraničných vecí John Foster Dulles sa pri spomienke na Milana Hodžu vyjadril, že „to bol štátnik, ktorý svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. Dnes si ho s úctou pripomíname pre jeho konštruktívny podiel na zjednotení Európy a medzinárodnom porozumení. Kiež by jeho predstava zjednotenia suverénnych a rovnoprávnych národov vo voľnom združení v záujme vzájomnej bezpečnosti a väčšej prosperity pretrvávala, aby mohla inšpirovať ľudí vyznávajúcich slobodu na oboch stranách železnej opony.“

Životná púť Milana Hodžu sa zavŕšila uprostred činorodej práci v meste Clearwater na Floride 27. júna 1944. Posledný odpočinok našiel na Českom cintoríne v Chicagu, odkiaľ jeho telesné pozostatky previezli podľa jeho poslednej vôli v roku 2002 na Národný cintorín v Martine.

Foto: net

Teraz najčítanejšie