Denník N

Vtedy a dnes: Goro, biely pes (1980)

Japonský seriál Goro, biely pes z roku 1980 je takpovediac predchodcom telenoviel.

Ajhľa, už dávno sa mi názov tak pekne nerýmoval. Avšak, skôr ako začneme, položím vám malú, tzv. triediacu otázku:

Je to biele a stále sa to vracia. Čo je to?

A) Odpovede typu zima (snežienky, nestrávené snehové pusinky, ukradnutá nevesta, atď.) vás nominovali do vekovej kategórie Deti a raná dospelosť. Ak si pri čítaní ďalších riadkov budete ťukať prstom na čelo, pochopím to.
B) Odpoveď Goro pravdepodobne znamená, že bojujete nielen s krízou stredného veku, ale aj s posmechom čitateľov zo skupiny A.
Pre vás mám len jedno odporúčanie. Izolujte potomkov do inej izby, prípadne si pripravte závet s klauzulou o vydedení, ktorý vyťahujte podľa potreby.
Ozaj, máte dosť vreckoviek? Pôjdem na to zhurta. Prichádza totiž zvučka, ktorá navodí veľmi clivú náladu.
Spievajte so mnou:

Nakušita hari, sama si tito moji rúúú,
so uto (tu sa len tak akosi hmká) ulatáá.

Japonský seriál Goro, biely pes z roku 1980 je takpovediac predchodcom telenoviel. Ako inak nazvať scenáristický postup, pri ktorom položíte dve postavy na opačný koniec krajiny (kontinentu, mesta, dediny, budovy, chodby, atď.) a postavíte ich pred ťažkú úlohu – majú sa stretnúť.
A oni veru neváhajú. Chodia, blúdia, vypytujú sa, až kým seriál nenatiahnu ako gumu na teplákoch. Bolo by hlúpe, keby sa tak stalo bez okolkov a protivenstiev, preto im autor nakladie do cesty kopu prekážok (divokú rieku, tuhú zimu, zákerného zločinca, mekáč s neskutočnými zľavami, atď.).
Občas sa nedopatrením stane, že sa hrdinovia už-už stretnú. V takom prípade musíte do deja zakomponovať nejakú habaďúru. Napríklad, obaja razom ohlúpnu (oslepnú, zlomia si nohu, zazrú vtáčika, atď.), vďaka čomu nastúpia do opačných vlakov, lietadiel, áut, bicyklov, káričiek. Presne to sa bežne stávalo aj čiernovlasej puberťáčke Reiko a jej bielovlasému punťovi Gorovi.  Viete si predstaviť tú úľavu, keď sa v poslednej deviatej časti všetci konečne našli? Je to… je to… akoby ste po 387 minútach hľadania konečne našli v skrini druhý pár k ponožke.

A teraz prekvapko. Okrem deväťdielneho seriálu existuje o Gorovi aj celovečerný japonský film The Golden Dog z roku 1979 (v origináli Ogon no inu). V ňom to celé aj s titulkami zmákli za vyše dve hoďky. Ak by ste však podľahli túžbe vidieť onú skrátenú verziu, odpracte decká ku hernej konzole alebo im strčte do ruky Kamaráta, lebo tento film je plný agresívnych mafiánov a sexuálnych scén. Namôjdušu. A pritom sú obe dielka vyrobené podľa tej istej knižnej predlohy spisovateľa menom Dzuko Nisimura.
A to ani nevravím o sklamaní niektorých Slovákov, ktorí pri návšteve krajiny vychádzajúceho slnka pátrali po našom obľúbenom seriáli a s hrôzou zistili, že bežní Japonci si naň temer nespomínajú.

Mám takú teóriu. Podľa mňa nám ho tu Japonci v osemdesiatych rokoch infiltrovali do vysielania, aby podryli našu dietlovsko-bakalársku kultúrnu úroveň a infikovali nás svojimi filozofickými názormi. Uvediem príklad. Keď otec hlavnej hrdinky v prvej časti vstúpi na svoje pracovisko, len tak bez prípravy vybafne na kolegu toto: „Všiml jsem si nedávno, že ten tokijský smog ohrožuje nebezpečne život zvířat v okolí města.“
Vidíte to, čo ja? Že nie? Pozrite sa – kto normálny trepe také kraviny, sotvačo príde do roboty? Poviete „tu je ale smrad“ alebo „máme kávu?“, ale určite nie toto. Preto neverím, že za tým nebol nejaký zámer.
A ďalšia zvláštnosť. V televíznych archívoch údajne neostala po Gorovi ani stopa!!! (budú tri výkričníky stačiť?) Len vďaka neúnavným nadšencom môžeme nájsť na nete zvyšky záznamu, a aj to v biednej kvalite (ak budete dobrí, dostanete sa v závere článku k odkazu na ne).

Teraz si povedzme niečo bližšie o osobách a obsadení. Vopred vás však varujem, že to budú veľmi kusé informácie, čo len podporuje moje teórie o sprisahaní.

ReikoAko som už bola spomínala, na osudové stretnutie potrebujeme mať zvyčajne dve postavy.
Tou prvou je majiteľka psa Reiko Kitamori.
Dievčatko s nežným hláskom Jitky Molavcovej vlečie ruksačik z miesta na miesto cestami a necestami, a pritom sa furt obzerá doľava i doprava. Predstavte si – nielenže nemá džípíes, ale ani len kompas. Jedinou pomôckou je pochybná píšťalka od strýka Nishiharu, ktorú nikto nepočuje, len ten pes (a aj to len do jedného kilometra). No neporazilo by vás?
Celý seriál vôbec začína veselou scénkou. V nej sedí naša pubiška na matkinom hrobe a sťažuje sa na tatka. Má pravdu, lebo ten sa ešte v prvej časti nechá roztrhať medveďom zanechajúc dcéru napospas pochybnému príbuzenstvu. Spomínaný strýko Nishihara je čierna ovca rodiny a ani ďalší dvaja príbuzní nemajú o Reiko záujem, keďže majú dosť starostí so svojimi deckami. To je ale dôvod, že? Radšej ju nechajú behať po krajine, kde stretáva rôznych neoholených, teda nebezpečných chlapov. K tomu pridáme pohľad smutnej lane a úvodnú clivú melódiu – to by rozbilo aj tvrdšie veci ako srdce diváka (taký Rozboril sa ešte má čo učiť).

Postavu dievčiny Reiko hrala vtedy štrnásťročná detská herečka, ktorá sa podľa úvodnej zvučky volala Nagatanigawa Masagojo. Zahraničné internetové zdroje však uvádzajú aj iné meno (alebo skôr preklad japonských znakov jej mena), a to Hasegawa MasagoYoshi.
V jej filmografii je v rozmedzí rokov 1977-1981 uvedených päť titulov, odvtedy sa na obrazovke nevyskytovala. Dnes by mala mať okolo 49 rokov, ale či je stále medzi živými, nevie ani pánboh internet.

***


Goro
je snehobiely chlpáč plemena Kishu-inu. Jeho púť začína na ostrove Hokkaidó, kam ho odexpeduje spomínaný tatko, aby mu robil spoločnosť pri likvidácii pažravého medveďa (všímavejší čitateľ už iste pochopil, kto tu ťahal za kratší koniec).
Goro teda nemá veľmi na výber a poberie sa domov sám. Je to pes, preto si neuvedomuje, že to tak trochu od ruky, ale ide. Ako správny hrdina stretáva po ceste rôznych dobrých aj zlých ľudí netušiac, že mu jeden z nich zakomponoval do obojku veľmi dôležitý mikrofilm.
Až na záverečné hrdinské zranenie prejde v zdraví tisíc štyristo kilákov, a to – a teraz sa podržte – opäť bez GPS či nejakej šikovnej appky v mobile. Psy to vraj dokážu.

Btw, úchytkom mi napadla nová teória:
Neverte všetkým tým letákom na stromoch o stratených domácich miláčikoch. Iste utiekli z domova dobrovoľne, veď kto by furt žral len granule plné éčiek. Keby veľmi chceli, vrátia sa domov po čuchu – presne ako Goro.
Na jednu otázku som však stále nenašla odpoveď. Ako si ten Goro udržuje takú bielu srsť? Myslíte, že perie v pervole?
Asi napíšem knihu Byť konšpirátorom je ľahké, pričom v nej použijem čo najviac cudzích slov začínajúcich na i (napr. infiltrovať, infikovať, ibaže). Oplatí sa ju kúpiť aj vám – len za 9,99 v nej nájdete odkaz na deväť dielov seriálu Goro. A ak si ju objednáte počas čítania tohto článku, dám vám zľavu.

Vrátim sa k samotnému hercovi, vtedy 4-ročnému psovi menom Aoi Ryu (po našom Modrý drak). Keďže mal to šťastie, že sa narodil v dobrej rodine japonských špicov, ktorých Japonci považujú div že nie za svoj národný symbol, dostal ešte jednu šancu ukázať divákom, že vie utekať. O rok po Gorovi si zahral hlavnú postavu psa v trinásťdielnom seriáli Ohnivý pes. Ním však prudko ukončil svoju kariéru.
O tom, čo vtedy prerušilo sľubnú kariéru tohto nesporne sympatického umelca, môžeme len špekulovať. Mám jednu takú teóriu, ale o tom až v tej mojej knihe.

***

Goro1Strýko Nishihara predstavuje presne ten element, ktorý nesmie chýbať poriadnemu seriálu. Nielenže je na úteku pred políciou, ale je navyše úplne nevinný (nechcem Japoncom vstupovať do svedomia, ale z takej zápletky sa dá hádam vysúkať aj viac ako len deväť častí).
Už spomínaný mikrofilm v Gorovom obojku má dokazovať, že to nebol Nishihara, kto vraždil. Nuž, hádajte, kto by ešte rád vlastnil takúto vecičku? Rátam do troch. Raaz… dvaa.. uhádli ste! Skutočný zločinec, alias istý významný japonský poslanec. Veru, veru, aj tí japonskí mávajú za ušami špinu.

Strýka Nishiharu hral 33-ročný profesionálny umelec Toshiya Ito (narodený ako Ito Sakaehachi, v zahraničí zase známy pod pseudonymom Binpachi Ito, hoci ten rozdiel aj tak nepostrehnete).
Postava utečenca bola jednou z jeho prvých úloh. Dovtedy to skúšal ako telocvikár alebo sa živil v reklame. Jeho herecké konto obsahuje slušný zoznam zvyčajne záporných úloh v japonských seriáloch a asi dvadsiatku miestnych filmov.
Teraz sa musím priznať. Buď bol tak málo slávny, že som na nete nenašla žiadnu solídnu Itovu fotku z neskorších liet – alebo (a to je pravdepodobnejšie) som ju prehliadla. Istý je iba rok jeho úmrtia, dožil sa 59 rokov.

Musím skonštatovať, že sa mi síce názov veľmi pekne rýmuje, ale to, ako vyzerajú herci dnes, ste sa vôbec nedozvedeli. Hádam som vám urobila radosť aspoň spomienkou na vtedy. Pravdepodobne utkvel v pamäti nielen mne, ale aj vám, keď ste to bez donútenia dočítali až potiaľto. A viete, prečo som si naň vôbec spomenula? V rádiu pred chvíľou púšťali pesničku skupiny Hudba z Marsu s názvom (kto by to bol povedal) Goro.

Goro2

Ozaj, ako vám išlo spievanie úvodnej znelky? Kedysi vedela citlivejšie povahy celkom rozvzlykať, a aj teraz si iste mnohí moji rovesníci utreli slzu z oka.
Že ste to vy, mám pre vás malý bonus. Zohnala som text piesne, takže si môžeme zaujúkať vedno. Časť je dokonca v angličtine, takže skôr pochopíte nástojčivosť melódie.
Tu je:

この夢の果てまで
(to je len názov, ten sa pochopiteľne nespieva)

無くした愛探す人もいる
そっと胸の中  懐かしむ人たち
それぞれのYesterday
(chápete? akoby to bolo včera, čo sa Goro stratil)

深い海よどこにいる私
誰に愛される  何になればいいの
ちっぽけな魂

And though yesterday disappeared
someday waits very near 雲に流されて
And though yesterday is gone
tomorrow carries on ひたすら燃えてゆく

その翼大きく拡げて ひたすらに
この愛を信じて
endlessly

Tak čo, už ste mi poslali na účet tých 9,99? Verím, že áno. Za odmenu si môžete pozrieť prvú časť seriálu, tie ďalšie si hádam nájdete aj sami. Ak nie, ja a môj účet sme vám pripravení pomôcť. Inak za nič neručím, a už vôbec nie za pravosť informácií, ktoré ste tu získali. Vôbec nie sú overené, ale aspoň som sa snažila.

Goro

Ďalšie články zo série Vtedy a dnes nájdete tu: Prehľad článkov.


Zdroje a fotografie:
Wikipédia – české vydanie
Wikipédia – japonské vydanie
Akordy a text piesne

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie