Príliš vzdialený september. Pár slov ku kandidatúre prezidenta

Česi už Slovákom môžu závidieť nielen prezidenta, ale i voličov, ktorí ho zvolili. Ak by to malo trvať len jedno funkčné obdobie, bola by to škoda pre celú Európu. Pretože ak by sa Andrej Kiska rozhodol kandidovať znovu, potrebná väčšina voličov by sa našla. To sa v Česku nepodarilo. A tak sa hlasom šéfredaktora Respektu, Erika Taberyho, nádejajú, že keď už nie oni, tak aspoň bratia Slováci to dokážu.

K miliónom potenciálnych hlasov z dedín, miest i parlamentu na Slovensku, sa tak pridal nominačný hlas aj z Čiech. Lenže ako Tabery v P.S. pod článkom priznáva: je pre neho „ľahké, písať bez pocitu zodpovednosti“.  Niektoré vety mu z pera vykĺzli naozaj až príliš ľahučko.

Predovšetkým: na Andreja Kisku neplatí patetické odhalenie, že „už nie je majiteľom svojho života“. O tom nás presvedčil začiatkom apríla minulého roku, keď súčasne oznamoval, že očakávajú prírastok v rodine a rozhodnutie, že nevstúpi do parlamentnej politiky, čiže nič si nezačne zo žiadnou politickou stranou.

V printovom vydaní Denníku N som vtedy napísal, že Smeru a SNS príliš skoro odkryl karty, ale čo je dôležitejšie, dal vedieť, že o jeho ďalšom pôsobení v politike nerozhodne on sám, ale rodinná rada doma u Kiskovcov. To je prejav plnej  zvrchovanosti nad svojim životom.

Žiaľ, ani Taberyho hlas, ako z Malého princa: „keď niekomu zachránite život, budete už navždy zaňho mať pocit zodpovednosti“, nie je pre Kisku dilemou. Predpokladám, že si za tie roky prvého mandátu uvedomil, aké slabé sú kompetencie nášho prezidenta na to, aby bral za Slovensko, či jeho politickú scénu, zodpovednosť. Ani len v otázkach jemu zverených, ako je zahraničná politika, obrana a kvalita sudcov.

Možno by si svoj diel zodpovednosti ľahšie prisvojil, keby opozičné a neparlamentné strany lepšie porozumeli tomu rok starému vyhláseniu, že sa k žiadnej z nich nepridá. Ale oni nespravili nič. Úctivo k nemu vzhliadajú, oceňujú jeho zásadové postoje, odvahu otvorene hovoriť o problémoch, schopnosť oslovovať ľudí a korektnosť v jednaní, ale sami sa týmto cnostiam neučia.

Prevziať zodpovednosť za Slovensko skrátka nie je s kým. Len poradcovia nestačia.

S tým súvisí i Taberyho rozprávkové prirovnanie: „Vy ste zo Slovenska urobili zem kráľa Miroslava“! Áno, stal sa symbolom nádeje pre poddaných demokratov pod jarmom partokracie technológov moci. Keď do toho, ako nováčik v politike nahliadol, muselo to v ňom vyvolať skôr pocit bezmocnej figúrky, než kráľa, ktorý môže spraviť ľudí vo svojej krajine šťastnými.

A nakoniec Taberyho slová: „stali ste sa slovenským Václavom Havlom“. Byť v koži Andreja Kisku, zdalo by sa mi to nemiestne. Nie každý dostane v živote príležitosť byť disidentom, väzňom svedomia, vodcom revolúcie, prezidentom nastupujúceho demokratického režimu a legendou svetovej politiky. Samozrejme, v mnohom by si rozumeli a boli spojenci, ale Kiska čelí iným výzvam.

Snáď je jasné, že Erika Taberyho nekritizujem, ani nechytám za slovo. Chcem sa k nemu len pridať inými slovami.  Z Andreja Kisku sa totiž stáva skutočný politik, ktorému nepotrebujeme vravieť, čo by mal a nemal (pre nás) spraviť.

Za prvé: nehrá sa na silného prezidenta. Pán Tabery by nám vedel rozprávať, aké dedičstvo po sebe zanechali Havel a najmä 15 rokov Klausa a Zemana. V úrade prezidenta absolútne rešpektuje Ústavu, naučil sa kompromisu medzi nekompromisnosťou a realitou. Možno to tak na prvý pohľad nie je vidno, ale dokázal ustúpiť a neprehrať, napríklad v kauze ústavných sudcov. Je v rámci možností poistkou legislatívnych procesov a dokáže vychádzať s vládou v otázkach zahraničnej politiky. Svoj úrad priblížil ľuďom. Od prezidenta, ako inštitúcie, nechcime viac.

Za druhé: ako jeho potenciálny volič som rád, že sa mu nevyhli politické škandály. Že vstúpil do konfliktu s Robertom Kaliňákom, pretože v ňom išlo o demokratické a morálne hodnoty a postoje. Som rád, že ho postihla daňová kauza v spojitosti s financovaním jeho kampane, týmto si dnes v politike musí – ako ohňom v boji – prejsť každý, vinný i nevinný.

Takže za tretie: prešiel skúškami a zdá sa, že zvládne všetko. Ako štátnik i ako človek.

A čo očakáva on od nás?

Trochu som sa zľakol, že sa po výzve Erika Taberyho: vy musíte kandidovať znovu!, rozbehne podporný plebiscit. Myslím, že Andrej Kiska by sa nám za nátlak nepoďakoval, ani keby bol mienený čo najúprimnejšie. Žiadne: musíte – sa nedá dosť korektne zdôvodniť.

Podobne nedôstojné by boli občianske litánie: prosíme ťa, vyslyš nás, ku ktorým by mohli mať blízko zbory intelektuálov, moji milovaní slniečkári a bratislavská kaviareň, študentské hnutie alebo stranícke zjazdy.

To, čo môžem/môžeme prezidentovi povedať sú slová, ktorými hovoríme za seba: pán prezident, ak sa rozhodnete kandidovať, ponúkam Vám svoju pomoc. Budem hovoriť s ľuďmi, organizovať stretnutia, antitrollovať na sieťach a budem Vás voliť. A po voľbách budem aktívny, aby ste moju podporu cítili a aby sme o päť rokov zase neprežívali tento nervák (čiže: medzitým sa snáď niekto slušný nájde).

Ale teraz by ste mali čo najskôr povedať, či budete kandidovať znovu. V septembri bude neskoro. Čakáme: ja, my aj Erik Tabery.