Denník N

Na identite záleží

Fandím Zemanovi a nehanbím sa za to. Foto: HN/Lukáš Bíba
Fandím Zemanovi a nehanbím sa za to. Foto: HN/Lukáš Bíba

Článok pre tých, ktorí tvrdia, že delenie na pravicu a ľavicu je už prekonané

Začiatkom zimy sa nás cestou z obedu naša nová kolegyňa opýtala, či robíme nejaký šport. Odpovedal som, že chodím behať. “Ahá, čiže ty si bežec!” zareagovala na moju odpoveď. Znelo to, ako keby si ma práve zaradila do rastúcej komunity bežcov. Ako keby som hovoril, že “bežec” je dôležitou súčasťou môjho ja. Je, aj nie je. Kolegyni som vysvetlil, že behávať chodím, keď sa mi žiada, nemám žiaden tréningový plán, nemeriam si čas ani trať, a pre mňa je beh do veľkej miery duševná činnosť. Neskôr, večer, už len pre seba som si hovoril, že keby som mal dvadsaťštyri, bolo by to možno inak. A beh by bol jeden spôsob, ako sa niekam zaradiť. Ako byť niekým. Byť bežcom.

Boxer  

Prestrih o dvadsaťštyri rokov dozadu. Stavebná priemyslovka v Lučenci, začiatok školského roka. Cez prestávky niektorí vášnivo debatujeme o politike. Blížia sa voľby. Máme šestnásť a voliť ešte nemôžeme. Ale cítime, že blížiace sa hlasovanie je dôležitá udalosť. Predovšetkým preto, lebo Mečiar.

Obsah tých debát si veľmi nepamätám. Ale myslím, že by to nestačilo ani na regionálne finálne Slovenskej debatnej ligy – keby vtedy existovala. Často sme len opakovali postoje svojich rodičov alebo starších kamarátov. No predvolebné vášne, ktoré sa na jeseň 1994 preniesli aj do treťej dé, neboli o názoroch na program HZDS a tých ostatných. Boli o stotožnení sa s Mečiarom na jednej strane, a pochybnostiach o ňom na strane druhej.

Nemusím vysvetľovať, že pre šestnásťročných chlapcov od Detvy, Poltára, Fiľakova či Oždian nebolo v tom čase ťažké sa s Mečiarom identifikovať. Lebo bol rázny, boxer, výrečný a za ľudí ako my. Ešte sme nevideli, že v skutočnosti bol hrubý, stále klamal a bol najmä za ľudí ako Rezeš, Pór a Lexa. V polovici 90-tych rokov mal Mečiar štýl, ktorý nejednému Stredoslovákovi imponoval. V mojom mestečku pod Poľanou to jeho hnutiu na prelome septembra a októbra 1994 hodilo 63% (!) voličov. Populárnejší bol už len pápež.

Boxer. Foto: TASR

Kto je kto

Mladý človek, neistý si sebou a budúcnosťou, chce niekam patriť. Byť aspoň bežec. Mladý štát je na tom rovnako. Hľadá reprezentanta svojej tvoriacej sa identity, ktorý ich bezpečne prevedie neistými časmi. V deväťdesiatomštvrtom sme vsadili na boxera. O štyri roky neskôr sa dostatočné množstvo z nás spamätalo a vsadili sme na bežca. Boli to azda posledné parlamentné voľby na Slovensku, ktoré boli hlavne o smerovaní krajiny. Všetky voľby po tých v roku 1998 boli hlavne o ekonomike. A o hľadaní identity voličov.

Ono vám síce aj priaznivci ĽSNS v exit polle povedia, že Kotlebovu stranu na jar 2016 volili pre jej antikorupčný program. No márne budete nejaký hľadať. Žiadny neexistuje. Vo volebnom programe ĽSNS pred ostatnými parlamentnými voľbami bol iba návrh, ktorý by korupciu podporoval – zrušenie financovania politických strán zo štátneho rozpočtu.

Najčastejšie uvádzaným dôvodom hlasu pre Kotlebu boli “záujmy Slovenska.” Rovnako tomu bolo aj pri SNS a mnohí občania maďarskej národnosti dali hlas skôr Hídu, než Mostu. Národ, resp. štát je ešte stále niečo silné, k čomu sa ľudia vzťahujú a volia podľa toho.

Najčastejšie uvádzaným dôvodom hlasu pre Kotlebu boli “záujmy Slovenska.” Rovnako tomu bolo aj pri SNS a mnohí občania maďarskej národnosti dali hlas skôr Hídu, než Mostu. Národ, resp. štát je ešte stále niečo silné, k čomu sa ľudia vzťahujú a volia podľa toho.

KDH spolu so Smerom-SD majú medzi svojimi voličmi najvyšší podiel praktizujúcich veriacich a za hlboko veriacich sa pred rokom označilo 45% voličov prvej menovanej strany. V kombinácii s dôvodom, ktorý je pre nich pri voľbe hnutia najsilnejší – ochrana tradičných hodnôt, to celkom dobre vysvetľuje, prečo je táto strana tak dlho a pomerne úspešne na slovenskej politickej scéne. Pretože reprezentuje spoločenstvo, ktorého názory a postoje sú silným prvkom identity voliča. A odovzdá KDH hlas, aj napriek nevýrazným lídrom a slabému ekonomickému programu.

U voličov ostatných strán hral prím v rozhodovaní ich sociálny (Smer-SD, Sme rodina), ekonomický (SaS) alebo protikorupčný program (OĽaNO). No možno nebude úplne mimo tvrdenie, že dôraz v ich premýšľaní nehral ani tak samotný program, ako skôr zameranie tej ktorej strany. Smer-SD bola jediná relevantná ľavica, SaS mala a má imidž pro podnikateľskej pravice a OĽaNO vďaka početnému zastúpeniu Bielych vrán na kandidátke, otváraniu káuz a neúnavnému I. Matovičovi mnohí považujú hlavne za protikorupčnú stranu. Niektoré z týchto strán mali navyše na svojom čele lídra, ktorý zameranie strany dôveryhodne reprezentoval a volič sa s lídrom dokázal identifikovať.

Aj progresívny, aj gazda?

Úspech vyššie spomenutých strán a hnutí postavený na čitateľnej a zrozumiteľnej identite vysvetľuje neúspech Siete, ktorej predseda sa pred voľbami už už videl ako budúci premiér. V čase kandidatúry R. Procházku na prezidenta, pôsobil – v PS odpustia, ako progresívny politik: mladý, hustý, s výborným vzdelaním, s neošúchanými názormi. No jeho nová strana (ani on sám) nereprezentovala žiadnu z oblastí výraznejšie a zrozumiteľnejšie ako súperi. Navyše, R. Procházka začal sám seba nazývať gazdom pravice. No nielen my z vidieka vieme, čo je základná črta dobrého gazdu: neklame.

Kebyže z predošlých riadkov má vzísť nejaké odporúčanie novým stranám, znelo by nasledovne: presvedčivo a zrozumiteľne mi predveďte, kto ste. Predstavte mi kompetentných ľudí. A ak sa to všetko do značnej miery prekrýva s tým, za koho sa považujem ja, kým by som chcel byť a s mojou predstavou o spoločnosti, máte môj hlas.

Znie to hrozne jednoducho. Pritom je to dnes oveľa ťažšie ako kedysi. A nielen kvôli znechuteniu z politiky.

Gazda ani náhodou. Foto: TREND/Maňo Štrauch

Ako sa hľadáme

Mnohým ľuďom už nestačí tupý nacionalizmus á la Slotova SNS, no ešte nemáme celkom uchopené zdravé vlastenectvo. Väčšina spoločnosti je stále fanúšikom EÚ, ale ani štrnásť rokov od vstupu neexistuje zhoda na tom, akú rolu by sme v Únii chceli hrať. Či máme aj ambíciu EÚ viesť alebo sa len viezť. Považujeme sa za kresťanov, ale domáce zvieratká sú nám prednejšie ako život sýrskych utečencov či rómskych detí v osadách. Sú tu aj veriaci, ktorí nemajú panický strach z registrovaných partnerstiev, ale cirkev ani konzervatívne médiá si ich nevšímajú. Chceli by sme spravodlivé Slovensko bez korupcie, ale sami nie sme schopní dodržiavať ani tie pravidlá, ktoré nám nesiahajú do peňaženky. Akože nám, ľuďom v hlavnom meste, záleží na zaostalých regiónoch, ale oveľa viac nás trápi, či v Bratislave bude toľko osemročných gymnázií, koľko si trh žiada. Chceli by sme, aby sa všetci – starosta, poslanci, Brusel, o nás zaujímali, no my sami sa nezaujímame o nikoho mimo kamarátov a rodiny. Staré nám už nestačí, no ešte sa bojíme nového. Čakáme, hoci všetko za hranicami, čo nám imponuje, je definované pohybom.

Chceli by sme spravodlivé Slovensko bez korupcie, ale sami nie sme schopní dodržiavať ani tie pravidlá, ktoré nám nesiahajú do peňaženky.

Mimochodom, aj čoraz intenzívnejšia debata o diskriminácii žien, je podľa mňa do značnej miery vyjasňovaním si roly (identity) ženy v modernej dobe.

Súnaležitosť a zrada

A teraz, vytvorte v takejto situácii ponuku pre voliča, ktorá bude uveriteľná, nájde sa v nej a pretrvá viac než jedno volebné obdobie. Voliča, ktorý si nie je istý, kým je, a čo vlastne chce? Či voliča, ktorý má tých identít viacero? To nie je banálna úloha.

Ale nie nemožná. Dokonca ani pre politika, o ktorého fotku na titulke sa lifestylové časopisy biť nebudú. Dva príklady uvádza americký magazín The Atlantic v článku Young Boys, v ktorom poznamenáva, že „postavy ako Bernie Sanders a Jeremy Corbyn priniesli späť pocit triednej súdržnosti a vízie spoločnosti, ktorá je viac než len množinou individualít.” Článok sa zaoberá fanúšikmi extrémnej pravice v USA a zacitovať si zaslúži ešte jeden úryvok: „Zatiaľ čo týmto mladíkom všetci hovorili, aby si chránili svoje výsady, extrémna pravica presvedčivo hovorila o starostiach mileniálov – o ich oslabenom postavení v spoločnosti, ich chabých ekonomických vyhliadkach, o narastajúcom odcudzení. Keď sa prednedávnom opýtali bývalého neonacistu Franka Meeinka, čo ho priviedlo k extrémnej pravici, odvetil: iba súnaležitosť. Pocit, že som súčasťou niečoho.”

S identitou ako prvkom, s ktorým sa dá v politike pracovať, sa však spája aj jedna komplikácia. Ktorá má dopad na celú spoločnosť. Totiž, keď preferencie voliča nestoja už len na racionálnom hodnotení nápadov toho ktorého politika (strany), ale prevezme za svoje jeho hodnoty a názory, každý pokus oponovať mu, berie ako útok na seba samého. Zažili to mnohé rodiny napravo, aj naľavo od rieky Moravy, či už za mečiarizmu alebo teraz v Česku pri prezidentských voľbách: emóciami nabité debaty medzi mladšou generáciou a ich (starými) rodičmi, ktorí na Zemana nedajú dopustiť. Je márne im čokoľvek vysvetľovať, je márne ich presviedčať. „Takí ľudia môžu mať pocit, že príbuzní odmietajú ich samotných, nie iba nejaký ich názor,” vysvetlil pre týždenník Respekt psychológ Michal Petr. Výsledkom je spoločnosť krátko po voľbách príliš rozdelená (alebo atomizovaná) na to, aby v nej dochádzalo k rozumnému dialógu.

V inej podobe sme to zažili aj pri ostatných parlamentných voľbách na Slovensku. Strana Most-Híd si nešikovnou komunikáciou nechala na seba navliecť dres antismeráckeho občianskeho tímu. Ked‘ po voľbách nakoniec išla do koalície zo Smerom-SD, mnohí voliči to vnímali ako zradu.

Náš, Maďar, sympatický. Ale zradil. Foto: Denník N/Tomáš Benedikovič

Jasné, bolo by to krásne, keby sa gro voličov rozhodovalo iba rozumom. Keby o víťazstve či prehre rozhodovala kvalita volebného programu v časti školstvo či Rómovia. Lenže nielen ekonomické krízy nás naučili, že človek je len z malej časti tvor racionálny. Aj keď nás na Zemi bude 15 miliárd, žiaden človek neunikne pocitu, že v skutočnosti je na svete sám. Nájsť svoju identitu a nájsť sa v niekom inom – v partnerovi, kamarátovi, politikovi, je jeden spôsob, ako sa s týmto pocitom vyrovnať.

 

 

 


Pavel Sibyla

Niečo odo mňa pravidelne nájdete na Facebooku, vidieť svet mojimi očami môžete na na Instagrame.

Ak chcete, aby ste sa ako prví dozvedeli o mojom najnovšom blogu, kliknite na tento odkaz.

 

Teraz najčítanejšie

Pavel Sibyla

Som bývalý reportér týždenníka Trend, exriaditeľ Nadácie Zastavme korupciu, autor dvoch prozaických kníh, člen hnutia Progresívne Slovensko. V súčasnosti učím a tiež tvorím podcast s názvom Proti noci.