Čakanie

Michal leží v posteli, nehýbe sa, potrebuje nakumulovať teplo, paplón je nejaký malý, pôsobí trocha ako detský. Veľmi teplo mu nebolo ani v noci, okná sú tu takmer na parádu, všetko teplo uteká von a zima sa tlačí dovnútra, keby aspoň tak nemrzlo, ale už týždeň teploty klesajú hlboko pod nulu.

„Teplomery, držte ich poriadne,“ ozve sa od dverí menšia zavalitá žena a podáva mu do ruky meracie zariadenie. Neochotne si ho vezme, vopchá pod pazuchu, keby aspoň neslúžila táto, dnes nie. Neznáša ju, od rána sa pozerať na tú jej namosúrenú tvár, aj tie dve brady by jej prepáčil, len keby sa trocha pousmiala a bola milšia. V tomto prostredí človeka poteší každá maličkosť, chápe, že nemôže za to, ako vyzerá, ale správanie má vo svojich rukách, je to len na nej.

Bŕ, nevie sa zohriať, v kúpeľni bolo poriadne chladno, chcel si prikúriť ohrievačom pripevneným na stene, ale to by musel fungovať. Ani poriadne horúca voda mu nepomohla, kto by sa chcel sprchovať v takých podmienkach a ešte tak skoro ráno, veď bolo niekoľko minút po štvrtej. Protestoval, chcel ísť neskôr, ale neuspel, vraj ich je v operačnom pláne veľa a musia sa všetci vystriedať. Takto to vyzerá, keď je na celé oddelenie jedna kúpeľňa, kvalita zdravotníctva v praxi.

Nechce na to ani myslieť, najradšej by už bol doma, privrie oči a skúša sa aspoň v myšlienkach preniesť na miesta, kde to má rád. Veľmi sa mu nedarí, z chodby je počuť hluk umývacieho stroja a jeho tráviace ústrojenstvo sa nechce upokojiť. Žalúdok sa cíti oklamaný, posledné jedlo dostal na večeru a za veľa nestálo, tak skoro to lepšie nebude, po operačnom zákroku bude benefitom aj nemocničný čaj. No nič, len aby to dobre dopadlo, mama ho potom vykŕmi, už vidí tie bravčové rezne, veľké takmer ako tanier.