Matúš Zajac – fotograf

 

Matúš, vydal si unikátnu knihu Podoby viery, v ktorej zaznamenávaš ako dokumentarista duchovné momenty naprieč planétou, k čomu si dospel vo svojej knihe?

Hľadal som odpoveď na otázku, prečo ľudia veria v niečo neviditeľné a podľa toho sa aj riadia v živote. Cez rôzne vierovyznania som dospel k odpovedi, že Boh je len jeden a konflikty, ktoré sa tiahnu celými desaťročiami cez prizmu viery sú úplne zbytočné. V knižke MIMO/OUT som naopak ukázal život ľudí pohybujúcich sa mimo majoritu expresívnejším prístupom.

Od októbra učíš na Súkromnej strednej umeleckej škole animovanej tvorby. Na čo sa zameriavaš ako pedagóg ? Darí sa ti podnietiť  tvorivosť v študentoch školy ? Je to pre teba aj obohatením?

Mojím cieľom je nájsť talent v študentoch a rozvíjať ho. Ako pedagóg registrujem dnešnú mladú generáciu ako ľudí vnímajúcich realitu cez internet. Samozrejme sa im snažím vysvetliť aj dôležitosť vzájomnej komunikácie, tak podstatnú pre prácu fotografa. S kolegyňou Katarínou Lazarovou ich učíme a smerujeme ku  ovládaniu fotografickej techniky, pretože bez nej nemajú šancu zrealizovať svoje myšlienky do obrazu. Musia si uvedomiť, že fotografia je veľmi náročná, dlhá a zodpovedná práca, ktorú musia milovať a obetovať jej veľa energie a času.

 

Veľmi ma oslovila kniha rozhovorov  Pištu Vandala s  kňazom Antonom Srholcom, kde si fotografoval pána Antónia a obyvateľov zariadenia pre ľudí bez domova Resoty.  Ako ťa oslovil tento charizmatický kňaz ?

Pán Srholec bol jedinečný, charizmatický človek s láskou k ľuďom. Celým srdcom pomáhal tým čo za rôznych okolností stratili svoj domov a pôdu pod nohami. Jeho viera bola zakorenená hlboko v ňom a to ma fascinovalo. Tu som spoznal človeka, ktorému som vieru uveril, pretože sa uskutočňovala v reálnom živote v rámci tej najoddanejšej pomoci, a to aj v dotyku so smrťou.

V rámci výučby fotografie na SSUŠ animovanej tvorby oboznamuješ študentov aj s technológiou a svietením, môžeš povedať viac o štruktúre odboru, ktorý učíš?

Ako som už spomínal, naučiť sa vo fotografii ovládať komplexne technológiu, je veľmi dôležité a nevyhnutné! Fotografické umenie s jasným zámerom dozrieva až neskôr. To isté platí aj o dejinách fotografie, kto ich ignoruje, stráca šance spoznávať aj sám seba, a to ma mrzí.  Čiže štruktúra odboru je v objavovaní technologického procesu a v neskorších ročníkoch aj svojho potenciálu v rôznorodých fotografických smeroch a témach. Naši študenti majú počas štyroch rokov štúdia  možnosť osobne prechádzať celou už spomenutou škálou fotografických odvetví s prepojením na grafický dizajn, a tým si nájsť žáner, ktorému sa prípadne môžu venovať počas vysokoškolského štúdia, alebo v praxi.

Si spoluzakladatelom portálu Dofoto.sk, ako vznikal a aké je jeho obsahové naplnenie?

Som tridsať rokov aktívny fotograf, vystavoval som po celom svete, povyhrával rôzne fotografické súťaže a pracoval pre vydavateľstvá, agentúry či magazíny doma a vo svete.  Vždy som svoju voľnú tvorbu smeroval na sociálny a v posledných rokoch na osobný dokument s expresívnymi presahmi, o ktorom sa na Slovensku veľmi nehovorí, pretože je tu úplne inak nastavené vnímanie fotografie cez prizmu niekoľkých ľudí, ktorí si tu vytvorili postavenie. Je strašne zložité ukazovať  úplne inú tvár fotografie, ktorá má svoje stále miesto vo svete. Myšlienka zrealizovať magazín pre tých, čo fotografujú týmto smerom, vyhľadávajú ho a  v celosvetovom meradle prepájajú s výučbou a s výskumom, je tak trochu bojom s veternými mlynmi, ale zatiaľ sa nám to darí. Magazín www.dofoto.sk sa číta po celom svete, čo ma nesmierne teší a naozaj ukazuje úplne inú fotografiu, než je tá, čo sa prezentuje na Slovensku ako dokument. Veľmi ma napĺňa spracovávať rozhovory s osobnosťami sociálneho dokumentu z celého sveta a s fotografmi expresívneho poňatia, ktorých tvorbu si tak vážim, je to proste úžasne takto vychovávať aj mladú generáciu.

Na VŠVU ťa učil pán Ľubo Stacho, ktorý sa tiež venuje duchovnej fotografii vo svojich diptychoch. Ovplyvnil ťa v tvojej tvorbe? Tiež si študoval fotografiu na pražskej FAMU, čím ti bolo toto štúdium prínosom?

Žiaľ, VŠVU si vytvorila akýsi monopol a jednostranný názor na fotografiu ako umenie. Cez svoju prizmu neakceptujú iné východiská, a to ma dusilo až obmedzovalo. Profesor Ľubo Stacho mi najviac pomohol tým, že mi dal v jeho ateliéri v realizovaní sociálneho dokumentu voľnú ruku. Rozdiel medzi školami bol markantný v prístupe žiakov a v štruktúre odboru. Na FAMU ma učili také osobnosti ako profesor Šmok, profesor Štreit, či Viktor Kolář a ďalší. V Prahe ako aj v iných mestách v Českej republike mám vo fotografickej obci veľa priateľov, s ktorými sa naďalej stretávam a vzájomne si pomáhame.

 

Máš súputníkov v dokumentárnej fotografii vo svojej generácii na Slovensku a v Čechách?

Mám dvoch-troch žiakov, čo vydržali na sebe pracovať dlhé roky a  ich dielo bude raz významnou súčasťou dokumentárnej fotografie. Moji žiaci už povyhrávali veľa cien a vystavujú po celom svete, čo ma teší a dúfam, že tieto pedagogické skúsenosti premostím aj terajším žiakom.

Aké máš plány vo fotografii, na akom projekte pracuješ, alebo aký pripravuješ?

Momentálne už päť, možno šesť dlhých rokov pracujem súčasne na troch silných sociálnych projektoch. Všetky tri sú osobného charakteru a ak vydržím tú psychickú záťaž, rád by som ich vydal knižne. Ide naozaj o veľmi náročné projekty s osobným vkladom a cesta bude ešte veľmi dlhá. Milujem svoju prácu a to je najdôležitejšie.