Židovské múzeum v Prešove – včera a dnes

Gazdiné búšili do „pokrovcoch“ prevesených cez plot, ako keby z nich chceli vymlátiť ich zaprášenú dušu. Slúžne z bohatších domov sa s námahou potácali s vedrami naplnenými vodou z Mlynského jarku. Na nedostatok práce sa nemohol sťažovať ani maliar izieb Ján Koch. Roboty, teraz, pred „švetami“, bolo, chvalabohu, dosť. Koch bol skúsený majster, ktorého predchádzala dobrá povesť. Vždy spravil všetko precízne a podľa želania zákazníka. Každý problém vedel vyriešiť a nič ho len tak nedokázalo zaskočiť. Teda, skoro nič. Aj včerajšia fuška – maľovanie izby v dome kupca Kellera na Šančovej 35 – vyzerala ako rutinná záležitosť. A taká by aj bola, nebyť prekvapenia, ktoré sa objavilo na jednej zo stien po odstránení poslednej vrstvy omietky.

Zrejme takto to muselo v Prešove vyzerať, keď remeselník Koch v jednom z domov na terajšej Jarkovej ulici objavil pozostatky kresieb s kvetinovým motívom a stopami hebrejských písmen. Koch sa zachoval duchaprítomne, maľby nezatrel, ale upozornil na ne svojho známeho – Barkányho. Inžinier Eugen Barkány (1885 – 1967), povolaním stavebný inžinier, reštaurátor, bol v tom čase už v Prešove známym znalcom v oblasti histórie a umenia. Ten po podrobnejšom preskúmaní kresieb zistil, že zrejme ide o hebrejský tertagram označujúci Všemohúceho. „Podľa starých hebrejských písmen som zistil, že sa jedná o malú starú židovskú modlitebňu“, spomína neskôr. Neváha ani minútu a hneď telefonicky kontaktuje riaditeľa štátneho múzea v Košiciach – doktora Jozefa Poláka. Ten na druhý deň len potvrdzuje jeho názor. Následne, ako píše Barkány: „Dr. Polák vyzval prítomných židovských občanov (správa sa rýchlo rozšírila, a počas niekoľkých dní sa na nápis chodili pozerať ako na zázrak zbožní židia z Prešova a okolia), aby založili židovské múzeum a mňa odporučil za vedúceho.“.

Kráľovské mesto Prešov malo k židom vždy pomerne rezervovaný vzťah. Dôvody neboli ani tak konfesijného, ako skôr ekonomického rázu. Mešťania, ktorých hlavnou obživou bol obchod, sa zubami-nechtami bránili lacnejšej konkurencii židovských obchodníkov. Dôsledkom úspešného lobbingu bola skutočnosť, že aj keď prítomnosť židovského obyvateľstva na Šariši môžeme datovať od polovice 13. storočia ešte do konca 18. storočia, židia priamo v meste Prešov bývať nesmeli. Napriek tomu si židovskí obchodníci, niekedy v druhej polovici 18. storočia, tajne zakúpili (prenajali) dom na Jarkovej ulici – dnes číslo 35. Dôvod bol hlavne ten, aby počas viacero dní trvajúcich jarmokov nemuseli dochádzať do najbližšieho kultového miesta (ktoré bolo situované na Šarišských Lúkach). V čase usídlenia sa prvých židov v meste Prešov (80. roky 18.storočia) sa malá modlitebňa zrejme už nepoužívala. Neuchovala sa o nej totiž žiadna zmienka, až do pamätného roku 1928, keď boli fragmenty jej výzdoby objavené majstrom Kochom.

Opatrné začiatky nového múzea

Barkány najprv vypracoval smernice pre nové múzeum. V rovnakom čase sa rozbehla finančná zbierka, ktorá mala pomôcť preklenúť tristné začiatky. Na správu a riadenie nového múzea vznikol v Prešove muzeálny spolok. Jeho predsedom sa stal Barkány, podpredsedom doktor Teodor Austerlitz. Spolok prenajal budovu bývalej modlitebne, spolu aj s priľahlými miestnosťami. Za rekordne krátku dobu sa spolku podarilo pre účely múzea získať 300 až 400 predmetov. Barkány sa ako stavebný inžinier počas svojich pracovným výjazdov zastavoval vo všetkých židovských kostoloch a modlitebniach na východnom Slovensku. „Prezeral som pozorne schodištia vedúce k ženskému oddeleniu, najmä všetky kúty, priestor pod drevenými schodmi. Poväčšine s úspechom. Takmer vždy som našiel staré svietniky, kostené alebo drevené ukazovače k tóre, nádherne vyrezávané ozdôbky zo striešky truhly zmluvy a podobne“, vyjadril sa o pôvode exponátov múzea neskôr samotný Barkány. (novinový výstrižok z roku 1930)

Oficiálne otvorenie múzea a sťahovanie do „Kumštu“

Slávnostné otvorenie nového múzea prebehlo v roku 1928 v mesiaci júl. Oficiálneho zahájenia činnosti sa zúčastnili najvyšší predstavitelia mesta, ako aj členovia židovských náboženských obcí zo širokého okolia. Múzeum od začiatku zaznamenalo medzi návštevníkmi úspech. Rovnako neutíchala ani zberateľská činnosť Barkányho s Austerlitzom. Nárast vystavovaných exponátov, a s tým súvisiaci pribúdajúci počet návštevníkov, si začali vyžadovať väčšie priestory, v ktorých by múzeum sídlilo. A tak sa múzeum v roku 1931 sťahuje do jednej zo zachovalých častí mestského opevnenia – hradobnej bašty, tvz. kumštu. Kumšt dostalo múzeum od mesta Prešov do večného nájmu za symbolický poplatok. Barkány organizuje novú zbierku. Za vyzbieraná sumu 120 000 Kčs sa previedli potrebné stavebné práce. K bašte, ktorá mala dve poschodia, sa postupne pribudovali väčšia miestnosť, byt pre správcu a kancelária. Celková rozloha nových výstavných priestorov tak obsiahla 220 m².

Jedinečnosť prešovskej zbierky

Pokiaľ podobné inštitúcie v Európe zhromažďovali zlaté a strieborné rituálne predmety bohatších židovských „vrstiev“, prešovské múzeum vystavovalo exponáty aj chudobnejších židov žijúcich v lokalite (nielen) severovýchodného Slovenska. Zbierka múzea pozostávala z dvoch častí: tú prvú tvorili dokumenty týkajúce sa udalostí a významných židovských osobností. Ďalšia časť sa týkala každodenného života židovskej komunity. Múzeum rovnako vystavovalo veľa exponátov súvisiacich so spirituálnou židovskou tradíciou. Exponáty výnimočného múzea na Slovensku tvorili napríklad plášte na Tóry, parochety (opony na svätostánok), chanukové svietnky, kostené alebo drevené ukazovače k tóre, ozdôbky zo striešky zmluvy a pod. Do zbierky patrili aj autogramy známych osobností. Prešovskú zbierku Barkány označuje za „etnografický materiál“, ktorý poukazuje na reálie, v ktorých existovalo slovenské židovstvo. Množstvo exponátov zakladateľ prešovského múzea neskôr popíše ako: „materiál, ktorý dojímavo ukazuje ušľachtilosť tunajšieho obyvateľstva či už v zhotovení rezbárskych ozdobných prác či v kresbách, výšivkách ozdobách vyhotovených z papiera.“. Prvým a aj posledným riaditeľom múzea bol Jozef Blum. Zbierka múzea údajne obsahovala 3200 exponátov. O výnimočnosti celej inštitúcie svedčí fakt, že až do jej založenia bolo na území vtedajšieho Česko-Slovenska jediné židovské múzeum v Prahe.

Viedenská arbitráž a záchrana exponátov

Počas krutých vojnových rokov nastali krušné časy aj pre samotné múzeum. Finančné prostriedky boli zhabané a zbierka skonfiškovaná. Pud sebazáchovy nariadil Barkánymu sústrediť celú zbierku do priestoru vodnej bašty – Kumštu. Po Viedenskej arbitráži (2. 11. 1938) bol do Prešova z Košíc presťahovaný veľký župný archív. Práve ten bol umiestnený do predných priestorov múzea a nechtiac tak vlastne ochránil prístup k vzácnym výstavným exponátom. Múzeum však nechránilo len neživé predmety. V čase najtvrdšieho prenasledovania sa na povale múzea tri noci ukrývalo židovské dievča.

Povojnové roky a veľké sťahovanie

Druhá svetová vojna a holokaust mali zdrvujúci dopad na židovskú náboženskú obec v Prešove. Z pôvodných 6000 členov prežilo asi 800. Tento smutný fakt mal aj rozhodujúci vplyv na ďalšiu činnosť samotného múzea. O týchto neveselých časoch Eugen Barkány píše: „Z bývalého Muzeálneho spolku sme ostali na žive len štyria členovia, z ktorých sa traja presťahovali do Izraela. Tých niekoľko prešovských židov, ktorí vojnu prežili, sa o múzeum nezaujímalo. Ani ostatní obyvatelia Prešova. Zostal som sám.“. Pretrvávajúce antisemitské nálady v spoločnosti mali na svedomí aj následné vypovedanie večného nájmu z Kumštu. Zbierka sa provizórne sťahuje do nevyhovujúcich priestorov náboženskej židovskej obce. Barkány sa rozhodne podniknúť rázne kroky. Všetky exponáty múzea necháva zabaliť do 111 bedien a v roku 1952 zbierka putuje do Štátneho židovského múzea v Prahe. Pôvodná budova múzea, Kumšt, sa v roku 1947 stala sídlom novozaloženého Mestského múzea v Prešove. Následne v roku 1950 sídlom Krajského múzea a po jeho presťahovaní do priestorov na Hlavnej ulici ostala budovou pre pracovisko národopisného oddelenia múzea. Dnes sa nachádza vo veľmi zlom technickom stave a areál tejto budovy slúži ako neoficiálna verejná toaleta resp. ilegálna skládka.

Obnovená činnosť múzea

Po rozpade Československa dochádza k obnoveniu činnosti židovského múzea v Prešove – ako súčasti Múzea židovskej kultúry. Už 25. 11. 1993 bola verejnosti sprístupnená časť zbierky – stála expozícia judaík. Keďže pôvodné priestory múzea už nie sú vo vlastníctve ŽNO, v súčasnosti je expozícia situovaná na ženskej galérii ortodoxnej synagógy. Na škodu veci je skutočnosť, že späť do Prešova sa vrátila len nepatrná časť z pôvodného množstva vystavovaných exponátov.

Autor: Marek Hirko (článok bol uverejnený na www.delet.sk)

Poznámka redakcie: Ta Take Town sa venuje aj hľadaniu takzvanej „paralelnej histórie“ mesta. Teda toho, čo funguje a existuje vedľa seba, málokrát sa však spojí a konfrontuje. Radi takéto asymptoty ohýbame a vytvárame tak nečakané stretnutia. Preto sme za článok Mareka Hirka zaradili projekt prestavby bývalého židovského múzea, ktorý vznikol v roku 2014 a jeho autorom je Ing. arch. Michal Kacej v spolupráci s Akad. arch. Štefanom Mitrom. 

Prešovské múzeum — včera, dnes, zajtra?

Návrh na rekonštrukciu objektu Kumštu a dodatočnej prístavby je založený na optimalizovaní dispozície pre súčasné potreby Krajského múzea. Hmotovo a materiálovo akcentovaný vstup je orientovaný do mestskej pasáže, ktorá ústi do centra mesta. V súlade s predpokladanou verejnou funkciou sa rozptylový priestor múzea bezbarierovo prepája s pasážou a stáva sa tak súčasťou verejného priestoru. Na fasáde prístavby sú odprezentované pôvodné architektonické detaily okien navrhuté Ing. Barkánym, autorom prístavby zo začiatku 20. storočia.

Autor: Ing. arch. Michal Kacej