Európske storočie na pozadí životného príbehu jedného človeka

Josef Kaplan (ktorý má iniciály ako hrdina Kafkovho Procesu vôbec nie náhodou), lekár židovského pôvodu, sa narodil v Prahe a prvá svetová vojna sa skončila, keď mal osem rokov. Po dobe búrlivého mladíckeho rebelanstva („podařilo se mu nepředstavitelné: smířit arcibiskupa s vrchním pražským rabínem, neboť oba si na něj svorně stěžovali u děkana lékařské fakulty“), kedy mu jeho otec mu márne pripomínal pokoru a to, že človek jeho pôvodu by nemal provokovať, ho radšej poslal študovať medicínu do Paríža.

V Paríži objaví Josef nový život, proti ktorému sa mu zdá Praha len provinčným mestečkom, v ktorom sa nič nedeje. „Flámování střídal s mítinky, jejichž účastníci si jako zaříkávání slibovali, že změní svět a raději zemřou, než aby to vzdali, a nic z toho mu nebránilo jak studovat, tak tančit až do svítání.“ Svoj divoký parížsky život trávi so skupinkou flamendrov, ktorí majú spoločný cieľ čo najviac si užiť, kým celý svet vyletí do vzduchu.

Počas druhého roku svojho parížskeho pobytu musí riešiť otázku svedomia – Španielsko sa kúpe v krvi, generál Franco, podporovaný nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom bojuje proti republikánskej vláde, a mladí nadšení dobrovoľníci spomedzi jeho kolegov študentov sa vydávajú bojovať na strane republikánov. Josef sa ale rozhodne počkať, a presvedčene tvrdí všetkým naokolo, že ako vyštudovaný biológ bude užitočnejší.

Pravdou bolo skôr to, že zbytočné hrdinstvo ho nelákalo tak, ako jeho výskum a milované tango Carlosa Gardela. „Někteří na něj hleděli nedůvěrou, jiní s ním přestali mluvit, když se dozvěděli, že tráví noci tancováním s Viviane na bálech u Bastily. Jeho komplikované vytáčky, že člověk muže být socialista a přitom milovat valčík (to není neslučitelné, právě naopak), nikoho nepřesvědčili.“ Josef odmietal pripustiť, že sa nakazil fatalizmom a rezignáciou, ktorá sa zmocňovala verejnosti.

Keď obhájil dizertačnú prácu, dostal miesto v Pasteurovom ústave v Alžírsku. Jeho poslední priatelia mu vyčítali, že je presne ako tí, proti ktorým sa vždy rozohnene ozývali na manifestáciách, že sa vzdáva svojho presvedčenia kvôli  kariére. „Odpovídal, že španělská republika je v háji, Francovo vítězství je jisté, nebylo by k ničemu podílet se na symbolickém boji o čest, plném velikosti a hrdinství, ale zbytečném a sebevražedném.“ On bude bojovať svojim výskum patogénov a baktérií v Alžírsku.

Bola to nepokojná doba. Hitler pohltil Sudety, mnohé krajiny mobilizovali, a hoci Josef pred vyplávaním volal otcovi do Prahy a prosil ho, aby utiekol, starý doktor bol odhodlaný zostať. „Ačkoli tisíce Čechů balily kufry, on odmítal zemi opustit. Necítil se v ohrožení. V Praze si většina rozumných lidí myslí, že Hitler není dost hloupý na to, aby napadl spojence, a dřív nebo později ve svém hledání životního prostoru zaútočí na svého přirozeného nepřítele, Rusko. Jediné, co ho zajímá, je zmocnit se českého zbrojního průmyslu, takže není čeho se bát.“

V Alžírsku sa Josef naplno ponoril do svojho výskumu. Netúžil sa usadiť, ani si nájsť dobrú partiu, jediné, čo ho zaujímalo, bolo pracovať vo svojom laboratóriu a po nociach tancovať tango. Josef sa stretáva s alžírskou smotánkou, chodí do divadla, a mohol by si žiť príjemne, nebyť myšlienok na otca v okupovanej Prahe. Alžírska klíma však zbavuje bojovnosti, a tak keď Hitler napadol Poľsko, v Alžírsku zostalo všetko pri starom. Josef s priateľmi sa chodievali aj ďalej kúpať, čítali síce noviny a počúvali správy v rozhlase, ktoré síce neboli dobré, ale to nikomu nebránilo ešte si trochu užiť.

Keď bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, Josef sa jej ako československý lekár vyhol, po príchode Hitlera do Paríža však vláda maršala Pétaina schválila zákon o internácii všetkých židovských cudzích štátnych príslušníkov, ďalší zákona zbavoval francúzskeho občianstva všetkých alžírskych Židov a ďalší zakazoval Židom vykonávať lekársku prax. Aby ho zachránil, riaditeľ ústavu ho pošle pod novým menom na výskumnú stanicu v odľahlej a zapadnutej časti Alžírska, kam nevedie ani poriadna cesta, kým tá spoločenská infekcia neprehrmí.

„Bylo to království bahna. Arabové to tu nazývali zemí zoufalství. Chodilo se tu těžko, jako by se člověk neustále ztrácel v bludišti, chůze po lýtka v bahně rychle unavovala. Terén byl prakticky vodorovný, takže voda nemohla nikam odtékat. Hemžilo se to tu nesčetným hmyzem, endemickými nebo neznámými druhy. Savce zabíjela klíšťata. Dokonce i krysy odtud utekly.“

Josef nakoniec strávil v bahnitej samote medzi domorodcami a bez elektriny dlhé tri roky, a jeho denníkové záznamy z tohto obdobia sú jednou z najemotívnejších častí knihy. Čas tam plynie inak, vidí deti, ktoré umierajú na infekcie kvôli tomu, že pijú stojatú vodu z močiarov. Svet je ďaleko, šialenstvo blízko. „Ještě trochu trpělivosti, berte to filozoficky,“ radí mi. Tak k tomu tedy slouží filozofie. K rezignaci.

Keď Josef po takmer siedmich rokoch Alžírsko opustil a so svojou francúzskou manželkou sa po týždňoch strávených v Chamonix vrátil do Prahy, ešte netušil, že o slobodu práve prichádza. Jeho otec zmizol v Terezíne, po nejasných týždňoch po oslobodení sleduje odsun Nemcov, stretáva sa so Slánskym, Gottwaldom, a dokonca s Pavlom Cibulkom, ktorého sme stretli už v Klube nenapraviteľných optimistov. Vstúpil do strany a dokonca kandidoval za poslanca, ale po procese s Miladou Horákovou a vlne zatýkaní, v ktorých miznú aj jeho priatelia, sa jeho ideály začali pomaly vytrácať.

„Nechtěl už skrývat své názory a předstírat, že žijí v dokonalé demokracii, že všechny problémy se řeší a vyřeší, ačkoli situace byla stále horší. Už nesnášel dotěrný optimismus toho socialistického katechizmu, který je pohřbíval v kolektivním hrobě. Nesnesitelná byla povinná víra v zářnou budoucnost, nemožnost vyjadřovat sebemenší pochyby, aby člověka hned nepovažovali za zrádce, a nutnost rozplývat se nad výdobytky režimu, když viděli jen jeho prohry.“

Bolo veľmi ťažké čítať ako jeho manželka s malým synom utiekla za hranice a on ich už nikdy nevidel. Nič sa nedialo, žil zo dňa na deň. Nemal silu odporovať, ale ani odvahu utiecť za hranice, chcel len odísť niekam ďaleko a venovať sa svojmu povolaniu.

Keď zostal s dcérou sám, odpratali ho do ozdravovne v zabudnutom kraji niekde na hraniciach Čiech a Moravy, ktorú mal riadiť, a štátna bezpečnosť mu tam v roku 1966 poslala prísne tajného pacienta, ktorého mal (ako jediný odborník na tropické choroby v Československu) liečiť na maláriu. Tým pacientom bol Che Guevara – odtiaľ ten Ernesto v názve, hoci hlavnou postavou nie je a jeho účasť je prinajlepšom len epizódna. Guevara Československo v tom roku naozaj navštívil, ale o jeho pobyte sa veľa nevie a jeho postava je z veľkej časti fikcia (hoci nie úplne), ale zato mimoriadne zábavná, v ostrom kontraste k Josefovi, ktorého život je jedno veľké šedé prežívanie.

Môžete sa pýtať, ako dobre dokáže francúzsky spisovateľ vystihnúť život v socialistickom Československu, a odpoveď je, že prekvapivo dobre. Josef Kaplan prežil Pražskú jar, okupáciu, pád železnej opony, a nakoniec aj kruté zistenie po otvorení archívov, že udavačstvo sa nevyhlo ani jeho najbližšej rodine. Podľa mňa síce nie až tak úžasný zážitok ako bol Klub nenapravitelných optimistů, Josef nie je, najmä zo začiatku, veľmi sympatická postava, ale stále výborný príbeh o dezilúzii zo života a zároveň majestátna cesta storočím v rytme jeho milovaného Volvera.

„Existují dva způsoby, jak psát dějiny: činností ve chvíli, kdy se odehrávají, nebo s odpočatou hlavou, mnohem později, s časovým odstupem, když se vášně uklidní. Pak je pohled tak odlišný, že si člověk klade otázku, jak vůbec k takovým věcem mohlo dojít, těžko chápe jejich aktéry, jejich motivace, jejich nevědomost. Tuto otázku si kladli všichni Češi, kteří prožili únor 1948, a zpytovali důvody svých rozhodnutí. Většina nacházela jedinou odpověď: tehdy jsme byli upřímně přesvědčeni, že máme pravdu, a nevěděli jsme, k čemu to muže vést. S odstupem je snadné být vševědoucí, seznámit se s opačnými svědectvími, s archivními materiály, a člověk hlavně ví, jako to dopadlo.“

–

Jean-Michel Guenassia – Vysněný život Ernesta G., vydalo Argo v roku 2014 v preklade Heleny Beguivinovej, s krásnou obálkou s fotografiou Jana Reicha Oknem kavárny Slávie (navrhol Pavel Růt – rovnako ako tú nádhernú obálku českého vydania Klubu nenapravitelných optimistů).