Filmová recenzia : Call Me by Your Name
“Smútok môže byť záhradou súcitu. Ak otvoríte svoje srdce všetkému, bolesť sa môže stať vaším najväčším spojencom na ceste hľadania lásky a múdrosti.” Rúmí
Luca Gudagnino nás vo svojom filme pozýva na príjemný prázdninový výlet do severného Talianska 80-tych rokov, v čase vrcholiaceho leta. Je to výlet do toho sveta, kde čítanie kníh, hra na klavír, posedávanie pri vode formujú akúsi bezstarostnú totalitu bytia. Dejová dynamika je veľmi uvoľnená, podobne ako celková symfonicky pôvabná atmosféra v rodinke ležérnych intelektuálov, oslobodených od riešenia praktických či existenčných problémov a teda naplno a ľahkomyselne sa oddávajúcich svetským pôžitkom a diskusiám pri dobrom jedle á la al fresco. Zvolené exteriéry sú ťažiskom filmu, rovnako ako i interiér vily a až takmer lyricky zvládnuté zachytenie estetiky priestoru plného ošumelých vecičiek a ľudsky prívetivých, dnes už až starosvetských situácií, v nás prebudí nostalgickú túžbu po ozajstnosti analógového sveta.
Integrálnym prvkom filmu je liberálne, harmonické a veľmi podnetné prostredie kultivovanej rodiny, na čele ktorej stoja eminentný profesor, špecializujúci sa na grécko-rímsku kultúru a jeho manželka, prekladateľka Annella. Ich 17-ročný syn Elio (Timothée Chalamet), hlavná postava filmu, je napriek svojmu chlapčenskému veku postavou sofistikovanou, očarujúcou okolie svojím intelektom a citom pre hudbu. Zároveň sa však stále nachádza na ceste hľadania vlastnej identity, pôsobí neskúsene, nevinne.
Stojace vody bezčasej letnej idylky rozčerí mladý doktorand Oliver (Armie Hammer), ktorý pricestoval na pozvanie profesora Perlmana. (Ne)zdravo drzý Američan, Adonis s úhrančivo-magnetickým pohľadom a atletickou postavou, Elia neustále provokuje svojím dominantným intelektom a sebavedomým vystupovaním. To čo sa v úvode javí ako konflikt sa postupne rozvinie v romantický vzťah, ktorý nakoniec oboch pohltí. Oceniť treba aj vizuálne spracovanie senzuálnych scén, ktoré nepôsobí vulgárne a prvoplánovo. Intímne momenty sú zobrazené skôr v náznaku (niečo na spôsob novej vlny) čo im dodáva akúsi posvätnosť.
Gudagnino vo filme pracuje s emóciou túžby a jej naplnením, ktorá je určená časovým horizontom Oliverovho pobytu. Času, ktorého bolo v úvode filmu prebytok, je s blížiacim sa koncom vzťahu akútny nedostatok; Elio vyjadruje ľútosť nad tým, že celý ten proces hľadania si cesty k sebe trval až zbytočne dlho.
V závere filmu sa kamera venuje zachyteniu baladickej povahy Eliovho vnútorného stavu z prežívanej straty. Ikonický je i záverečný otcovský monológ profesora Perlmana, (či profesorský monológ otca), v ktorom Elia povzbudí veľmi láskyplným spôsobom, tým, že vysloví svoje porozumenie a vyjadrí mu svoju absolútnu dôveru a rešpekt pre jeho autonómne rozhodnutia. Vyzve Elia aby sa svoj smútok nesnažil potlačiť či vytesniť, ale aby mu nechal voľný priebeh a prijal ho. Profesor Perlman je v tejto scéne zázračný a múdry starček – liberál, ktorý sa v duchu humanizmu snaží poukázať na to, že podstatné nie je to či je niekto homo alebo hetero, ale to, že má schopnosť bezpodmienečne sa otvoriť voči druhému a stať sa zraniteľným. Rodičovské stotožnenie sa so “zakázanou láskou” tak Elia oslobodzuje od vlastného “coming-outu” a zároveň tak i odľahčuje sociálny diskomfort, ktorý prirodzene pramení z onoho homo-hetero antagonizmu.
Atmosféra v rodine Perlmanovcom je tak do úplného konca až neuveriteľne dokonale harmonickou. Zaujímavé je sledovať i symboliku, ktorá plynie na pozadí filmu a skryte tak dopĺňa ústrednú myšlienku. Perlmanovci svoju židovskú identitu skrývajú, pretože židovstvo so sebou historicky nesie i pogrom sociálnej exklúzie, čo je akousi paralelou ukrývanej homosexuálnej identity. Gudagnino vo filme pomerne výrazne pracuje s helénskou symbolikou – či už sú to antické sochy, Herakleitove zlomky, ktorých štúdiu sa venuje Oliver alebo samotná anticky dokonalá Oliverova postava. Homosexuálny vzťah je tu tak implicitne zobrazený ako čosi vznešené, odkazujúce i na isté obyčaje antického sveta. Treba však dodať, že tento obraz môže vykreslovať homosexualitu ako dekadentný rozmar z vyšších spoločenských kruhov. Čo by sa ešte adaptácii dalo vytknúť je naratívne strohé vykreslenie vzťahu Elia a Olivera. Ich vzťah je zobrazený najmä v rovine gést, symbolov, náznakov. Len málo vieme o čom sa zhovárajú, keď sú spolu a čo je tou skutočnou náplňou ich vzťahu. Nuž a tak trochu mimo koncept pôsobí i ona „scéna s broskyňou“. Napriek tomu ide o veľmi vydarený snímok, ktorý nás núti premýšlať o láske ako o niečom čistom a univerzálnom. Absolútnom.
