Denník N

Joseph je mŕtvy

Ale my žijeme.

Čaute všetci,

Sme v Novom Južnom Walese. Plánovali sme ísť do Sydney, ale došli sme len pár kilometrov za hranicu.

V noci začalo pršať a vraj bude ešte niekoľko dní, rozhodli sme sa teda neisť do Byron Bay, kam by sme aj tak išli len preto, že tam chodia všetci backpackeri. My by sme určite do rána netancovali na pláži okolo vatry, však spím už o siedmej.

Viditeľnosť bola len na pár metrov, všade značky Práca na ceste, išli sme z kopca, do kopca, z kopca – ako na húsenkovej dráhe. Z toho posledného sme už ďaleko nezišli, kolóna áut stála skoro až po vrchol. V tých bielych záclonách sme si iba na poslednú chvíľu všimli brzdové svetlá. Tak sme sa zaradili a čakali.

Chvíľu na to sa na naše prekvapenie vedľa nás objavil road train, neviem ako sa to povie po slovensky, najskôr obrovské hovado. Je to nákladiak, asi štyrikrát väčší ako európske a môže byť aj kilometer dlhý. Nestihla som ani dokončiť otázku, že čo tam robí a trhlo mnou. Nechápavo sme na seba pozreli a vystúpili sme. Aj ženská z auta pred nami vystúpila. Tiež nechápala. Jej auto bolo v poriadku, ale náš predok bol zničený.

Za dodávkou rev. Všetci traja sme utekali dozadu. Na bývalom zadnom sedadle auta revalo matke v náruči trojročné dieťa. Otec sa mi snažil vysvetliť, že ho nákladiak chytil skrinkou na náradie, ktorá mu visela na druhom návese. Vôbec som nechápala, čo mi hovoril, len som prikyvovala. Pozerala som na náš zadok. Cez pokrivený plech bolo vidieť dnu.

Vyplašený šofér kamiónu sa ospravedlňoval a každému vysvetľoval, čo sa stalo, ale aj jemu som len prikyvovala.

Až na druhý deň mi začalo všetko dochádzať. Spomenula som si, že sme ho predbehli. Povedala som Lukovi, že pozri na toho debila, valí sa ako keby vôbec nešoféroval niekoľko stoviek ton a kukaj, pár minút nato rozbil štyri autá. To prvé malo síce iba pomliaždenú poznávaciu značku, ale predsa.

Jasne, že by nestihol zabrzdiť, my sme mali problém. Snažil sa nám vyhnúť tak, že odbočil do protismeru. Šťastie, veľké šťastie, že naša kolóna bola taká dlhá, že tam vtedy nebolo žiadne auto, inak by som vám asi teraz nepísala.

Všetci žijeme, mám akurát modrinu na krku. Nevieme, čo bude ďalej. Konečne sa nám začalo dariť a teraz toto.

PS: Dúfam, že sa vám vodí lepšie.

X

Tri dni pršalo. Keď sa povie Austrália, predstavím si surfistov, pláže, slnko a teraz sa čudujem, že nám prší do postele. Cez polku Josepha máme natiahnutú celtu. Vo vnútri je modrá tma, dá sa len civieť doblba a ľutovať sa.

Ja zrazu rehot.

„Už tie odreté dvere nevadia, čo?“

Ako na mňa vtedy nakričal!

V Nimbine (ách, Nimbin! Mesto, v ktorom žije komunita v harmónii s prírodou a medzi sebou. Mesto, kde ľudia pestujú vlastnú zeleninu, sú slobodní a kreatívni. Mesto, kde je zakázaný jedine fast food. Mesto, v ktorom je Konopné Veľvyslanectvo. Mesto, v ktorom hneď, keď vystúpite z auta, vám ponúknu gandžu. Mesto, v ktorom vám na hlavnej ulici ponúkajú gandžu a lysohlávky. Mesto, v ktorom vám na hlavnej ulici plnej pestrofarebných obchodov a grafitov ponúknu gandžu a lysohlávky a ani pritom nešepkajú.) sme parkovali hlavou z kopca. Vyliezala som von. Dvere mi vyleteli z ruky a treskli do steny. Podľa môjho názoru žiadna škoda, trocha obitej farby, ale keďže to je (bol) náš investičný majetok, Luke na mňa zazeral vždy, keď som chytila kľučku.

Keď konečne prestalo pršať, stiahli sme celtu a prezreli škody. Nielenže rozbil auto, ale zničil aj kuchyňu! (pár umelohmotných škatúľ) a kvôli vode už začínala posteľ hniť. Vytiahli sme ju na slnko a išli na pláž vystrieť telá a pozerať na niečo iné ako na plafón.

Zlepšilo nám to náladu, ale návrat k autu ju pochoval a tak to išlo dookola, celé tri týždne, čo sme boli stroskotaní.

Tieto vysoko pesimistické týždne však mali niečo do seba. Jeden zúfal, druhý ho povzbudzoval. A potom sme sa vymenili.

Kamionista Paul mal na diaľnici plnú hubu toho, ako dá všetko okamžite do poriadku, ako mu je to ľúto a že mu chudákovi „nikto neoznámil, že je tu zápcha“. Podľa domácich tam robili cestu už šesť mesiacov a neverím, že tam ako profesionálny vodič nebol aspoň raz. Neozýval sa, šoféroval si životom, bol tam, kde sme my mali byť a my sedíme v pacifickom raji, tri kroky od dlhej piesočnatej pláže s palmami, slnkom a neskoro poobede aj s galériou plnou inštalácií šikovne vytvorenou krabíkmi.

Výstavy boli úžasné. Kvety, abstraktné vzory, kométy, motýle. A potrebovali len guľky piesku. Chcela som vedieť, ako to robia, ale žiadny mi to nepredviedol. Raz som jedného takmer prichytila, ale keď zistil, že sa naňho pozerám, prestal. Pozerali sme sa na seba bez pohnutia, kto z koho.

Vyhral.

Každý večer nás prišli pozdraviť naše prvé divoké kengury, matka a joey. Zatiaľ, čo sme varili večeru, oni sa pásli, takže sa dá povedať, že sme večerali spolu.

Kemp bol chvíľu od trojtisícového mestečka Woolgoolga. Tu som sa naučila, čo znamená pomalý život – človek si po ôsmej večer nemôže kúpiť ani fľašu vína.

Luke potreboval sandále, ale v meste bola len obuv so ženskými topánkami. Podarilo sa mu zohnať v sekáči o dve čísla menšie sandále. Aby to nejako vykryl, kúpil si aj lacné krikľavo oranžové vietnamky. Mali zázračnú moc, vždy, keď si ich obul, tak hundral a hundral.

Po niekoľkých dňoch sa rozpadli, zlepil ich a hundral ďalej.

Raz mu ich počas rybačky ukradlo more.

Poobede ich s hnusom vypľulo.

Cestu do Woolgoolgy lemovali stromy, na ktorých žila kolónia netopierov. Prebúdzali sa pred zotmením, predbiehali sa v tom, kto mal krajší sen a potom sa dohadovali, kam na noc poletia. Jeden večer sme ich išli nafotiť. Zlý nápad. Padali z nich nejakí cudzopasníci, smrdeli, škriekali, ale ani jeden sa mi nezamotal do vlasov, ani jeden sa mi neprisal na krk.

Teraz najčítanejšie