BLOG
Mika Rosová
Mika Rosová
3 459

Flatearthisti / Teória torty

Foto N – Tomáš Benedikovič

Stala sa nám cez sviatky taká kuriózna vec. Po slávnostnej večeri – darčeky rozbalené, víno dopité – jeden vzdialený príbuzný, inak skôr zakríknutý mladík, vstal a zvolal, že už nevládze, už nemôže tú pravdu v sebe ďalej dusiť, musí s ňou von – zem je plochá.

Hlava rodiny sa usmiala a išla si ľahnúť.

Rodinný priateľ, ktorý to celé sledoval, sa tiež zdvihol na odchod, hodiac ešte cez rameno poznámku, že takto to vyzerá, keď nedokončíš základnú školu a začneš pozerať YouTube.

Ja som pri tom nebola a ani tohto mladíka poriadne nepoznám, ale našla som si ho na sociálnej sieti a pozrela si videá – mal ich tam povešaných celkom dosť, iba si to očividne nikto nevšimol – páčik nikde nijaký.

Tento článok som za posledný mesiac asi dvadsaťkrát prepísala, problém asi spočíva v dvoch veciach. Jednak ma téma príliš osobne zaujíma, ale zároveň sa očividne bojím písať príliš vážne, takže miesto toho sa pokúšam žartovať, čo zas ale nechcem robiť, lebo ma to príliš osobne zaujíma. Žena. To nevyriešiš do smrti. Jednak sa stále snažím vtesnať do troch strán, aby to vôbec niekto dočítal do konca. Veď koho by to zaujímalo.

Dnes to vzdávam a napíšem to, ako sa podarí.

Ak bude článok dlhý, sčasti za to môže obrázková príloha, ktorú prilepím na koniec.
Ak bude pôsobiť rozpadnuto, je to tým, že je dvadsaťkrát prepisovaný.

Čo ti beží hlavou?

Viem, že toto je ako východisko nepoužiteľné, ale uvažujem takto – zástancovia teórie plochej Zeme sú o krok pred nami už preto, že sa aspoň zamysleli (hádam im teraz príliš nelichotím…) a spochybnili to, čo im povedal niekto iný, kým my sme to prijali ako fakt.

George Bernard Shaw, ktorého rozhodne nemusíte čítať, vo veľmi dlhom predslove k jednej svojej nie zas takej dlhej divadelnej hre vraví, že keď v stredoveku ľudia verili, že Zem je plochá, mali pre to aspoň svedectvo svojich zmyslov. My veríme, že je guľatá, pretože nám to povedali na hodine zemepisu. A dobre, veríme nášmu školstvu, ale pointa zostáva – zhltol si, čo ti naservírovali. Keby išlo o podliehanie divom a zázrakom, hovorí Shaw, my ten údajne temný stredovek hravo tromfneme.

„Neumím si vysvětlit, jak se lidé, kteří věří v elektrony, mohou považovat za méně lehkověrné, než byli lidé, kteří věřili v anděly.“

Pritom mi napadá, že k tým anjelom mali ľudia aspoň nejaký vzťah, kým nám sú tie atómy dnes asi ukradnuté. Vámoš to vedel – svet umrie na ignoranciu. Čo ti beží hlavou? Fotka tvojho obeda.

Videla som za posledný mesiac mnoho videí s rôznymi teóriami – že Zem je plochá, Zem je vlnovka, Zem je kocka, alebo je síce guľatá, ale dutá a svet sa na nej rozprestiera zvnútra – bez najmenšej irónie, ľudská fantázia je veľká vec. Cítim k týmto odpadlíkom skoro nehu. Rovnako mi vždy boli nesmierne sympatickí zástancovia takzvanej aquatickej teórie, ktorí vravia, že jedno vývojové obdobie sme ako druh strávili vo vode (vidíš tie pozostatky blán medzi svojimi prstami? prečo ti rastú vlasy vlnivo od jedného bodu navrchu hlavy? rozrážal si vodu, ty hybký, ladný plavec? a prečo sme skoro všade stratili ochlpenie?). Páči sa mi, ak niekto vedľa dogmy, ktorá už len sadá ako hrob, postaví zrazu nejaký svoj off-topic. Som utopista – a chcem, aby sme si rozprávali tieto príbehy.

Zamisľela som sa druhíkrát

V tejto izbe, ktorá je teraz moja, býval predtým András. Bolo to posledný októbrový deň – odniesol si veci, ja som si priniesla svoje, odovzdal mi kľúče a z nejakého dôvodu zostal ešte sedieť v kuchyni. Zhovárali sme sa, popíjali čaj a jedli moju narodeninovú tortu, ktorá bola rozhodne príliš veľká pre jedného.

Reč bola okrem iného práve o vede, o Kuhnovi a jeho štruktúre vedeckých revolúcií, o dinosauroch a teórii plochej Zeme.

András povedal, že tvar je súvzťažná veličina, takže keby len o to išlo, môžeme určite pracovať aj s konceptom plochej Zeme, ale úplne to rozhodí našu dlhoročnú inštrumentálnu prax merania – museli by sme všetko prerátať úplne ináč a bude to také zložité, že na dosku je ozaj lepšie sa vytoto. Na guli sa nám ten tanker naviguje ľahšie.

Ja som hovorila o svojom rešpekte k tomu, ak je človek schopný verejne spochybniť prevládajúci názor, plne si vedomý toho, že bude pôsobiť smiešne. András sa nehádal, ale možno trochu pochyboval o motiváciách – či to nie je skôr zúfalé než odvážne.

Nemá najmenší zmysel vysvetľovať plocháčovi, že zem je guľatá, to si asi ozaj radšej môžeš ísť ľahnúť. On má svoje vlastné dôkazy, ktorým bezvýhradne verí – tvrdenie proti tvrdeniu a logické argumenty tu nič neriešia. Pýtaj sa, čo je za tým. Americkí vedci zistili, bla bla, že ľudia sú náchylnejší veriť konšpiračným teóriám, keď sa cítia vynechaní, izolovaní a zraniteľní. Viera v konšpiračnú teóriu im potom svojím spôsobom navracia pocit, že majú veci pod kontrolou.

V jednej chvíli András povedal, že nejde až tak o to, čomu veríš, ale akého človeka to z teba robí.

Až dnes rozmýšľam nad tým, či to nie je naopak – nejaký si, a to vytvára tvoju vieru. Si osamelý a je v tebe vzdor, a tak si vymyslíš svoj svet, trochu iný, ktorý ti dáva zmysel a ktorý nejako vysvetľuje tvoj pocit bezmocnosti.

Historické okienko

V roku 1583 navštívil Giordano Bruno univerzitu v Oxforde, aby sa stretol a porozprával s tamojšími vedeckými kapacitami. Joseph Barnes, oxfordský kníhkupec a kníhtlačiar, ktorý sa stretnutia tiež zúčastnil, neskôr spísal správu, v ktorej spomína, že Bruno okrem iného tvrdil, že nebesá stoja a Zem sa točí. Prítomných to samozrejme pobavilo. Ha-ha-ha. „Jeho hlava sa točí,“ poznamenal si Barnes.

A čo si poznamenal Bruno: „Na pravde sa nič nezmení preto, že jej verí alebo neverí väčšina.“

Pobozkať

András sa neodsťahoval ďaleko, asi o štyri ulice ďalej. Išla som dnes k nemu, pili sme čaj a podelili sa o koláč. Ja som mu čítala z Dostojevského, ktorého som si dovliekla so sebou, a vysvetľovala, nad čím rozmýšľam.

Vo Veľkom inkvizítorovi, zrejme najznámejšej kapitole Bratov Karamazovovcov, číta Ivan Karamazov svojmu bratovi Aľošovi svoju poému. Takto vzletne to nazýva, ale v podstate to je tiež konšpiračná teória – hovorí tu predsa o rozdelení moci, o menšine, ktorá manipuluje, a väčšine, ktorá sa za chlieb a hry vďačne manipulovať nechá, lebo plný žalúdok znie lepšie než sloboda a pravda.

Aľošu sa jeho slová chvíľami nemilo dotýkajú, aj sa ho snaží prerušiť, napokon ho však nechá, neoponuje. Ivan sa teda vybúri, vyvalí svoju zlosť a svoje výčitky. Na konci sa pritom zrazu rozcíti, takmer sa zdá, že čosi čakal, možno nie rovno súhlas, ale trebárs pochopenie, a bratovo mlčanie ho zrejme zamrzelo. Takto sa lúčia. A čím sa to uzavrie?

Aľoša vstane, bez slova k nemu pristúpi a pobozká ho.

Ak ste to čítali, potom viete, že Ivan má všeobecne problém s tým, že priveľa myslí. Hneď v ďalšej kapitole skúša aspoň na chvíľu prestať, je unavený a veľmi jasne cíti, že mu niečo aj tak uniká, ale mozog mu šrotuje ďalej. Ivan Karamazov, filozof a ateista, stelesňuje západnú osvietenskú tradíciu, predstavuje rozum so všetkým, čo je na ňom skvelé aj obmedzené. Premýšľa, úporne premýšľa. Naproti tomu Aľoša má svoju vieru a svoje ideály, ale nerozoberá ich, nikomu ich nestrká a nesnaží sa ich používať ako argument – skrátka ich uskutočňuje a podľa nich žije. Ak aj nesúhlasí s tým, ČO Ivan hovorí, vie veľmi dobre, PREČO to hovorí. A odpovie mu jediným zmysluplným spôsobom.

Koho by to zaujímalo

Hovorím si – na jednej strane pasivita väčšiny, ktorá verí svojej pravde a ostatným sa smeje, že jeeej, chudáci pomýlení, na druhej strane chudáci, ktorí možno pomýlení naozaj sú – ale prečo? Možno je na začiatku každého takého príbehu narodeninová torta, na ktorú si sám.

Možno niečo iné – nemyslím si, samozrejme, že sú všetci strašne nešťastní, ani že majú všetci strašne napremýšľané len zato, že nesúhlasia s učebnicou zemepisu. Ale na to my neprídeme, ak to uzavrieme pobaveným smiechom, iróniou alebo zoznamom logických dôkazov, že tá Zem fakt nie je plochá.

Pán Barborík sa pred dvoma týždňami na Literárnom kvociente s nevôľou pozastavoval nad tým, ako sa v tej rozoberanej Vilikovského próze dokola refrénovito opakuje: „Koho by to zaujímalo.“ Ja mám pocit, že tá veta dokonale vystihuje celý problém. A páně Barboríka nepochopenie je možno tiež príznačné. Keby ho to naozaj zaujímalo, možno by sa skúsil ešte chvíľu zamyslieť, či tým autor náhodou nechcel niečo povedať. A nestačí, aby ti to človek povedal stokrát – nevnímaš.

Tá veta je predsa celý náš svet – to úplne bolí.

Mám nutkanie ešte to nejako zosumarizovať, ale veď som už povedala všetko.

Ach, hej, ešte čosi. Ako sa vravieva – to, že trpíš paranojou, ešte neznamená, že ťa nikto neprenasleduje. Nerobila by som si ilúzie, že zažijeme dobu, ktorá by nemala nejakého svojho Veľkého inkvizítora, možno je len ťažšie ukázať naňho prstom, možno sa to podarí až spätne, tým, čo prídu po nás.

A napokon predsa ani to, že vďaka priaznivejším vonkajším okolnostiam nemusíme rozmýšľať nad tým, čo je sloboda, rozhodne neznamená, že slobodní sme.

Tak som to napísala. Nádych, výdych, obrázky a čau.

 

OBRÁZKOVÁ PRÍLOHA

Lenivé riešenie, dala som to do albumu na soc. sieti, prepáčte, tuná.

A toto je najkrajšia filmová scéna s planétami, János a kamaráti.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/

Blogy

|