Problém dvoch svetov

Pri sledovaní českých prezidentských volieb a kampani, ktorá im predchádzala ste ľahko mohli dostať dojem, že sledujete stret dvoch svetov. Vidiecky a vulgárny svet Miloša Zemana proti mestskému, intelektuálnemu svetu Jiřího Drahoša. Tento dojem vo Vás napokon mohol utvrdiť aj pohľad na volebnú mapu, kde si nemožno nevšimnúť rozdiel medzi výsledkami vo veľkých mestách a v zbytku republiky.

Kým na celoštátnej úrovni vyhral Miloš Zeman tesným pomerom 51.4% proti Drahošovým 48.6, v hlavnom meste republiky v Prahe, Drahoš získal takmer 69% a vyhral aj v ďalších veľkých mestách – v Brne, Plzni či Českých Budejoviciach. Tento fenomén, však nie je obmedzený len na Českú republiku. Rovnako je prítomný aj na Slovensku, kde rivalita medzi Bratislavou a zbytkom Slovenska je ešte väčšia. Postrehnúť ste ho mohli aj počas prezidentských volieb v Spojených štátoch alebo Spojenom kráľovstve pri hlasovaní o Brexite.

O fenoméne dvoch svetov hovoril pri hodnotení prezidentských volieb v DVTV bývalý český premiér Petr Pithart. Nejde, však len o stret medzi vyspelým mestom a zaostalým vidiekom. Ten je iba zjednodušením a navyše nie celkom presným. Za oponou tohto stretu sa odohráva omnoho dôležitejší zápas, tiahnuci sa naprieč mestami, dedinami a celou západnou spoločnosťou, vychádzajúci z diametrálne odlišných predstavách o jej budúcom smerovaní.

Nacionalizmus verzus Internacionalizmus

K pochopeniu zápasu, ktorý v súčasnej chvíli vedieme je nutné vrátiť sa k jeho spúšťaču, do roku 2008, kedy finančná kríza zväčšila existujúce rozdiely medzi bohatou elitou a chudobou. Kríza nepomerne silnejšie zasiahla strednú a nižšiu vrstvu, a kým vyššia vrstva si už dnes plnými dúškami užíva opätovný hospodársky rast a vďaka nemu zvyšujúce sa mzdy, ľudom s priemerným alebo nižším príjmom platy rastú len pomaly. Navyše, vďaka globalizácií firmy pokračujú v presúvaní výroby do rozvojových krajín čím síce znižujú svoje náklady, no zároveň vytvárajú problém pre ľudí dlhodobo zamestnaných v odvetviach výroby – nižšiu vrstvu.

V dôsledku týchto procesov bola v roku 2008 v spoločnosti vzkriesená deliaca línia medzi nacionalistami a internacionalistami, ktorú sme na Západe od konca druhej svetovej vojny pokladali za mŕtvu. Nacionalizmus, samozrejme, v spoločnosti bol prítomný, no nachádzal sa na jeho okraji, zatiaľ čo v centre panoval konsenzus na jeho jasnom odmietnutí, ako hlavnej príčiny dvoch brutálnych svetových vojen.

V čase, kedy Západná spoločnosť prijala internacionalizmus to boli hlavne ekonomické a sociálne otázky, ktoré ju rozdeľovali. Ľudia sa nevedeli zhodnúť na tom, či potrat má, alebo nemá byť dovolený, či výška dane z príjmu má byť 20, alebo 21%, a či by mal štát navýšiť peniaze pre zdravotnú starostlivosť, alebo ich radšej investovať do výstavby novej diaľnice. Spoločnosť tieto otázky rieši aj naďalej, avšak nad nimi dnes stojí jedna omnoho pálčivejšia – v akom svete to vlastne chceme žiť?

My a tí druhí

Otázka povahy budúceho sveta rozdelila spoločnosť na dve zhruba rovnaké polovice.

S trochou nadsázky môžeme prvú polovicu označiť za „víťazov globalizácie“. Patrí sem vyššia a časť strednej vrstvy. Ani zďaleka to nie je len intelektuálna a finančná elita dnešného sveta – v zložení, v ktorom sa pred časom stretla v Davose – ako sa niekedy môžeme dočítať v článkoch dezinformačných webov, ale aj „obyčajní“ ľudia, ktorí z globalizácie dokážu ťažiť.

Sú to študenti vysokých škôl, ktorí strávia jesenný semester na domácej univerzite v Kodani a jarný na Erazme v Barcelone, sú to mladí absolventi, ktorí si skúsili založiť start-up a na tretí pokus sa im skutočne podarilo vybudovať fungujúci business, sú to aj regionálni manažéri nadnárodnej korporácie, ktorí sa cez zimu vyberú na lyžovačku do Zell Am See, zatiaľ čo cez leto obdivujú maurské hrady v Andalúzii a sú to aj ich zamestnanci, ktorí sa musia uspokojiť s dvojtýždňovou dovolenkou v rezorte v Tunisku.

Táto skupina býva zväčša vo veľkých mestách, príp. v ich blízkosti, pretože ich k tomu núti ich práca. Sú liberálnejšie naladení, pretože prostredie veľkomesta im prináša kontakt s rôznymi typmi ľudí. Keďže je ich práca vysokokvalifikovaná, neobávajú sa, že im ju migranti ukradnú, podporujú odbúravanie hraníc, pretože bez nich je omnoho jednoduchšie cestovať a podporujú aj voľný obchod, pretože cítia jeho úžitok.

O abstraktné sociálne konštrukty, akým je národ sa nezaujímajú, pretože pre ne nemajú využitie. Viac si totiž rozumejú so svojim vzdelaným priateľom z Ukrajiny, ktorého spoznali na univerzite ako s miestnym horárom, ktorý sa im neodzdravil pri rannom behu v lese. Táto skupina ľudí si želá život, v liberálnej, tolerantnej a integrovanej spoločnosti bez hraníc.

Druhú polovicu tvorí časť strednej a nižšia vrstva obyvateľstva, ktorí pociťujú odvrátenú stranu globalizácie.

Sú to baníci miestnej uhoľnej bane, ktorú v najbližších rokoch pravdepodobne zatvoria kvôli novým environmentálnym reguláciám. Sú to bývalí zamestnanci automobilky, ktorú zahraniční majitelia premiestnili do Číny aby znížili náklady. Sú to šičky v textilnej továrni, ktorých práca je kvôli automatizácii ohrozená a sú to aj nahnevaní študenti posledného ročníku stredného odborného učilišťa, ktorí nemajú predstavu čo budú po skončení školy robiť.

Títo ľudia boli najsilnejšie zasiahnutí finančnou krízou z roku 2008, kvôli ktorej stratili prácu, úspory aj vieru v budúcnosť. Netrvalo dlho kým za vinníka svojej situácie označili internacionalizmus, ktorý „cudzej“ finančnej kríze umožnil preliať sa až k nim, v dôsledku čoho začali mať pocit, že oni sami a skupina, s ktorou sa identifikovali – národ – stratili v novom, globálnom systéme kontrolu nad vlastným osudom. Ich blahobyt zrazu nezávisel od nich samých, ale od skupiny bankárov a špekulantov na Wall Street. A do všetkých týchto problémov, s ktorými sa museli vysporiadať, si v novinách prečítali stĺpček „samozvaného intelektuála“ z univerzity v hlavnom meste, v ktorom autor varoval pred dôsledkami klimatických zmien na populáciu tučniakov okatých.

Výsledkom bolo, že členovia tejto skupiny médiám prestali dôverovať, pretože v nich spoznali hlasnú trúbu internacionalizmu, ktorý im vzal všetku istotu, ktorú v živote mali. Toto poznanie vytvorilo dopyt po novom type médií, ktoré bude bližšie ich predstavám a názorom. Netrvalo dlho a na scéne sa tak objavili médiá, ktoré my dnes nazývame „alternatívnymi“.

Títo ľudia odmietajú aj migráciu a to z dvoch hlavných dôvodov, osobného – pretože vidia migrantov ako potencionálnych konkurentov v boji o to málo pracovných miest, o ktoré sa ešte môžu uchádzať – a kolektívneho – ako ohrozenie svojho národa, kultúry a spôsobu života, čo sú pojmy, ktorým prikladajú obzvlášť veľkú dôležitosť.

Nacionalisti národ potrebujú, pretože ho považujú za poslednú líniu obrany pred dopadmi globalizácie. Ako jednotlivci sa brániť nedokázali, ako národ, to však môžu zvládnuť. S inými národnosťami nacionalisti interagujú minimálne, pretože si nemôžu dovoliť často cestovať. V Európe to napríklad vedie k len malému využívaniu výhod schengenského priestoru. Preto sú aj náchylnejší Schengen oželieť. Veď načo im, konieckoncov, je keď aj tak nikam necestujú?

Táto skupina ľudí si želá návrat do minulosti, do čias národných štátov, v ktorých mali istotu, že o desať rokov budú mať zaručenú rovnakú prácu v rovnakom prostredí. Neželajú si zmeny, pretože sa ich boja. Chcú mať pocit, že oni sami sú pánmi svojho osudu.

Ako sme sa (ne)prispôsobili

Netrvalo dlho kým sa politické zemetrasenie, ktoré spustila finančná kríza odzrkadlilo v každodennej politike. Zlom, ktorý finančná kríza vytvorila je dokonca taký veľký, že sa mu podarilo nahradiť tradičné ľavo-pravé delenie spoločnosti, ktoré bolo pre západnú spoločnosť od roku 1945 typické.

Politické strany na tieto zmeny reagovali pomaly, niektoré z nich dokonca dodnes dúfajú, že nová realita je len akýmsi prechodným obdobím vzbury, ktorá bude rýchlo potlačená. Nádejou sa pre nich stal opätovný hospodársky rast, ktorý mal rany v spoločnosti zahojiť, no napriek tomu, že všetky hlavné svetové ekonomiky v súčastnosti rastú, rany sa neliečia. Navyše, od poslednej ekonomickej krízy uplynulo už desať rokov a čas konjunktúry sa pomaly blíži ku koncu. Výsledky volieb naprieč celým Západom nám, ale hovoria, že ekonomické otázky už dávno prestali vyhrávať voľby a ani rast staré časy späť nevrátil.

Ako prví sa napokon prispôsobili nacionalisti. V Spojených štátoch sa Republikáni len s nepochopením prizerali ako outsider Trump útočí na tradičné piliere ich agendy a skôr ako si to stihli uvedomiť, Trump stranu ovládol. Republikáni s Trumpom na čele dnes opúšťajú svoj tradičný dôraz na voľný obchod, pretože vidia, že ich voliči oňho nemajú záujem.

Českú politickú scénu zase ovládol Andrej Babiš so svojou pseudostranou ANO. Babiš pritom začal svoju kariéru ako viac-menej umiernený politik, no rýchlo zistil, že omnoho viac mu prinesie apel na nacionalistov.

Strany Tomia Okamura a Mariana Kotlebu sú zase výsledkom dopytu v extrémistickom tábore nacionalistov.

Zmenu pomerov napokon vycítili aj niektorí zabehnutí politici. Václav Klaus, ikona českej pravice, je schopný podporiť Marine Le Pen, s takmer socialistickým ekonomickým programom len preto, že s ňou zdieľa odpor proti Európskej únii. Z podobných dôvodov podporil aj Miloša Zemana, bývalého predsedu ČSSD.

Internacionalistom trvalo prispôsobenie dlhšie. Tradičné strany stále dúfali v návrat ľavo-pravého delenia, a tak napokon zodpovednosť ostala na jednotlivcoch. Dosť slobodných a dosť bohatých, aby mohli brániť svoj spôsob života. Všetci pritom apelovali na internacionalizmus a voči starému deleniu sa často vyhraňovali.

Emmanuel Macron vo Francúzsku zvíťazil nie vďaka snahe zreformovať zákonník práce, ale vďaka vízii otvoreného a silného Francúzska v Európskej únii, ktorá bola v ostrom kontraste voči vízii Marine Le Pen. Slovenským príkladom je, bezpochyby, Andrej Kiska, o ktorého postavení na ľavo-pravej osy veľa nevieme, avšak veľmi presne poznáme jeho postoj k Európskej integrácii alebo k ruskej anexii Krymu. Predstaviteľom tohto sveta je aj Jiří Drahoš. O jeho ekonomických názoroch vieme len toľko, že je za prijatie eura. Aj tu, však ide skôr o intuitívne internacionalistické cítenie, ako o ekonomický kalkul.

V médiách si z času na čas môžeme prečítať, že tradičné strany klesajú, pretože ľudia sú unavení z ich politiky. To je, ale len zjednodušenie. Klesajú tie strany ktoré sa nedokázali prispôsobiť novej deliacej línii. Tie, ktoré to dokázali, prežili. Smer-SD začínal ako typická ľavicová strana a mnohí ľudia jej to aj napriek jej pozadiu uverili. Akonáhle, však ľavo-pravé delenie prestalo byť aktuálne, Smer sa zmenil a nasadil tvrdú protiimigračnú rétoriku, ktorá jej pomohla brať hlasy zo sveta nacionalistov.

Dopyt po zmene drieme aj v ďalších tradičných stranách. Václav Klaus ml. by nepochybne veľmi rád prebudoval českú ODS na jasne anti-európsku, proti-imigračnú stranu po vzore ideológie svojho otca. Otázkam o budúcnosti strany sa nevyhnú ani britskí Konzervatívci, ktorí nechtiac vyviedli Spojené kráľovstvo z Európskej únie.

Neviditeľná občianska vojna

Svety internacionalistov a nacionalistov existujú tesne vedľa seba, bok po boku, no už dlho medzi sebou nekomunikujú. Ako dvaja starí manželia, ktorých vášeň už dávno vyhasla a ostal len zvyk. Oba svety sa uzavreli do seba. Ich členovia si vymieňajú informácie medzi sebou, ale členov druhého sveta pokladajú za zmanipulované stádo, a preto im nemajú čo povedať.

Nedostatok komunikácie dospel dokonca tak ďaleko, že uzavretý v bubline toho nášho sveta často zabúdame, že ten druhý vôbec existuje. A platí to aj o mne samom. Napriek tomu, že žijem a študujem v Brne, kde Miloš Zeman získal 85 221 hlasov, nikdy som sa nerozprával s človekom, ktorý by ho volil, až na jedinú výnimku pri jeho vlastnom volebnom stánku.

Podobné príklady si môžeme všimnúť naprieč celým Západom. V lete som počas dovolenky v New Orleans stretol mladého Američana z Philadelphie, ktorý mi prezradil, že víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách bolo preňho šokom, pretože nestretol nikoho kto by ho podporoval. Niekoľko mesiacov predtým som si zase v reportáži z menšieho mesta na severe Michiganu prečítal spoveď muža, ktorý tvrdil, že prieskumy verejnej mienky, ktoré štát prisudzovali Hillary Clintonovej od začiatku považoval za mylné, pretože všetci jeho známi podporovali Trumpa.

Vzdialenosť medzi obomi svetmi bola počas kampane vedúcej k českým prezidentským voľbám zrejmá. Drahošovi voliči v Prahe veľmi pravdepodobne vôbec nedokážu pochopiť, ako príčetný človek mohol svoj hlas odovzdať Milošovi Zemanovi. Rovnaké úvahy zvádzajú v podnikoch na Vysočine voliči Miloša Zemana.

Priepasť medzi stranami je veľká a zdá sa, že dnes ostali už len dva miesta, kde sa svety ešte stretávajú – volebné miestnosti a sociálne siete. Volebné miestnosti nám pravidelne ukazujú, aká veľká ryha v spoločnosti je. Vidíme ju mimo iného aj pri pohľade na volebnú mapu, no sami o sebe nás k dialógu nevyzývajú.

Ten sa chvíľu odohrával na sociálnych sieťach, no rýchlo metamorfoval v otvorený konflikt, ktorý dnes s čistým svedomím môžeme označiť za virtuálnu občiansku vojnu. Internacionalisti sú v tejto vojne od začiatku v defenzíve, pretože z morálnych dôvodov odmietajú využívať možnosti, ktoré obrovská, bezprávna krajina internetu ponúka. Nacionalisti sa naopak týchto možností rýchlo chopili a viac-menej inštinktívne sa pustili do útoku, z ktorého sa druhá strana spamätáva len veľmi pomaly.

Kam ďalej?

Ako je teda možné rany v spoločnosti zahojiť? Úprimne hovorím, že neviem. Jasné, však je, že ekonomický rast k tomu sám o sebe stačiť nebude.

Ako píše Yuval Harari vo svojej knihe Homo Deus, chudobným ľudom nestačí povedať, že si momentálne užívajú bezprecedentnú životnú úroveň, o akej ich prastarí rodičia mohli len snívať. Robotníkovi z továrne žijúcemu s matkou nestačí mať dosť, potrebuje mať viac ako jeho bohatý sused z domu oproti. Keď si sused kúpi nový Passat, robotníkovi už nebude stačiť jeho starý Ford z roku 2003, keď ho zase uvidí chodiť s novým iPhonom X, v duchu bude hromžiť, že on sám má len starý Samsung 5, aj napriek tomu, že mu plne stačí na každodennú činnosť. Ekonomický rast, z ktorého bude viac profitovať vyššia vrstva, nižšej stačiť nikdy nebude.

Svet sa mení desivou rýchlosťou a veľká väčšina ľudí si nedokáže vysvetliť prečo sa tak deje a kam vývoj smeruje. Staré istoty sú preč a pred nami leží neistá budúcnosť. Bohatí a vzdelaní ľudia do tejto budúcnosti zväčša hľadia s optimizmom, pretože veria, že vďaka svojim peniazom a vzdelaniu si v nej nájdu miesto.

Nevzdelaní a chudobní z nej, ale oprávnene majú hrôzu, pretože niekde v hĺbke cítia, že pre nich tu miesto nie je. V záchvate strachu sa tak sa upínajú k nostalgii za minulosťou, ktorú stelesňuje národ, jeho hranice, kultúra či symboly a podľa toho si vyberajú aj svojich favoritov do volieb. Jedna ani druhá skupina nechápe, ako tí druhí môžu podporovať práve toho ich favorita a už to samo nám niečo napovedá o rozsahu divízie, ktorá v spoločnosti existuje. Ako túto divíziu zahojiť ostáva kľúčovou otázkou pre nasledujúce roky.