Denník N

Reformátor nemeckej i svetovej opery

Pred 135 rokmi, 13. februára 1883, zomrel v Benátkach jeden z najvýznamnejších hudobných skladateľov Wilhelm Richard Wagner.

Pochádzal z Lipska, kde sa narodil 22. mája 1813. Otca si nepoznal, keďže mu zomrel na týfus, keď mal šesť mesiacov. Matka sa druhýkrát vydala za herca Ludwiga Geyera, s ktorým sa presťahovali do Drážďan. Otčim, o ktorom niektoré zdroje špekulujú ako o Richardovom biologickom otcovi, sa snažil dať vyženeným deťom primeranú výchovu, no zomrel aj on, keď mal Richard osem rokov. Ujali sa ho strýkovia Karol a Adolf, ktorý ho priviedol k dramatickým dielam najvýznamnejších autorov, ako boli Schiller alebo Shakespeare. Dramatické umenie začal vnímať do tej miery, že sa naučil starú gréčtinu a do nemčiny prekladal diela antických autorov. Zároveň sa už od 11 rokov učil hrať na husliach a na klavíri, študoval Beethovenove a Mozartove partitúry a už ako gymnazista sa pokúšal o vlastnú hudobnú tvorbu.

Najväčším impulzom k tomu, aby sa stal muzikantom a hudobným skladateľom, bola pre Richarda Wagnera návšteva Fidelia. Ako 18-ročného by sme ho stretli ako študenta hudby na univerzite v rodnom Lipsku. V roku 1832 začal komponovať skladby pre sláčikové kvartetá a klavír a pokúsil sa o prvú operu Svadba, z ktorej sa však zachovalo len 226 taktov. Jej libreto sa totiž nepáčilo sestre Rozálii a tak z diela zostalo len torzo. 20-ročný Wagner viedol zbor opery v meste Würzburg, kde skomponoval operu Víly, ktorá však mala svetovú premiéru až 29. júna 1888 v Mníchove . O rok neskôr ho angažovalo divadlo v Magdeburgu, kde pracoval na opere Zákaz lásky. Stal sa členom liberálneho umeleckého zoskupenia Junges Deutschland, kam ho priviedol Heinrich Laube, ktorý mu dal priestor vo svojom Časopise pre elegantný svet. V ňom sa mladý Wagner kriticky vyjadril k stavu nemeckej opery.

Wagner nielen kritizoval, ale išiel príkladom. 29. marca 1836 sa predstavil v Magdeburgu operou Zákaz lásky alebo novic z Palerma, ktorej premiéru sám dirigoval. O rok neskôr sa stal hudobným riaditeľom divadla v Königsbergu (dnešnom Kaliningrade). Oženil sa, no jeho rodinný život nebol ideálny, zmietal sa s luxusom na jednej strane a s dlhmi na druhej. Po krachu divadla ušiel pred veriteľmi do Rigy, kde sa však jeho finančná situácia nezmenila, skôr naopak, a preto volil útek do Paríža. Bola to dramatická plavba na plachetnici, čo neskôr zachytil v jednej zo svojich najúspešnejších opier Bludný Holanďan.

Do parížskej umeleckej spoločnosti priviedol Richarda Wagnera krajan Heinrich Heine. Historkami o dobrodružnom úteku z Rigy a zhudobnením Heineho básní si získal pozornosť nových priateľov. Už od roku 1837 pracoval na opernom prevedení Bulwer-Lyttonovho románu Rienzi – posledný tribún. S touto operou sa však premiérovo nepredstavil v Paríži, ale v Drážďanoch 20. októbra 1842. Mala úspech u návštevníkov i u kritikov. Pre Wagnera to bolo veľké povzbudenie a o štyri mesiace neskôr bol na svete Bludný Holanďan, ktorý mal premiéru opäť v Drážďanoch 2. januára 1843. Diváci ju však prijali s rozpakmi a divadlá v Mníchove a Lipsku ju dokonca odmietli zaradiť do svojho repertoáru. Napriek tomu po premiére dostal miesto kapelníka na saskom kráľovskom dvore. Svoje opery dirigoval nielen v Drážďanoch, ale aj v iných nemeckých mestách. V Berlíne Bludný Holanďan zaujal a tak sa Wagner mohol pustiť do tvorby ďalších diel: Lohengrin, ktorú skomponoval v príjemnom prostredí kúpeľov Mariánske Lázně, Majstri speváci norimberskí a celé toto obdobie vyvrcholilo uvedením opery Tannhäuser 19. októbra 1845 v Drážďanoch.

https://www.youtube.com/watch?v=rRaIiH3emkw

V roku 1861 sa s Tannhäueserom predstavil v Paríži, v tamojšej opere sa však nedočkal potlesku, ale piskotu. Na kritiku Wagner odpovedal ostrými antisemitskými útokmi, ktoré sa objavili najmä v diele Židovstvo v hudbe, ktoré vydal najprv anonymne, ale neskôr sa k nemu prihlásil, a v ktorom píše, že „židovstvo samo o sebe je neschopné, ako svojím zovňajškom, svojou rečou, ale predovšetkým svojím spevom, ktorý sa odvažuje nazývať umením“. Vyjadril sa tak napriek tomu, že mal skladateľ medzi Židmi veľa priateľov. Nečudo, že obdivovateľom Wagnerovej hudby sa stal Adolf Hitler, rovnako sa nemôžeme čudovať, že v Izraeli sa Wagnerove diela uvádzajú zriedkavo a stretávajú sa s protestom židovského obyvateľstva.

Ale to už predbiehame dobu. V roku 1848 sa Richard Wagner objavil na drážďanských barikádach a po potlačení revolúcie musel pred zatykačom utiecť do švajčiarskeho Zürichu. Tu sa zrodil jeho Prsteň Nibelungov a veľkou inšpiráciou pre jeho tvorbu bola romantická láska k Matilde Wesendonkovej.

https://www.youtube.com/watch?v=-HujjNQPv2U

V ďalších rokoch precestoval viaceré európske krajiny a po vyhlásení amnestie sa vrátil do vlasti. Mohol žiť zo slušného dôchodku, ale ako to u veľkých umelcov neraz býva, aj Richard Wagner si chcel užívať život, čo ho opäť priviedlo na mizinu. Vtedy mu podal pomocnú ruku mladý kontroverzný bavorský kráľ Ľudovít II., ktorý nielenže zaplatil Wagnerove dlhy, ale poskytol mu peniaze aj na výstavbu vlastnej opery pre 2 000 návštevníkov v severobavorskom meste Bayreuth. Jej základný kameň položili 22. mája 1872 a už o rok, 2. augusta 1873, ju slávnostne otvorili. 13. augusta 1876 sa za prítomnosti cisára Vilhelma I. i sponzora Ľudovíta II. konali v Bayreuthe prvé Hudobné slávnosti, v rámci ktorých uviedli štvordielny cyklus Prsteň Nibelungov a ktoré majú svoje pokračovanie do dnešných čias.

Štedrá podpora, ktorou „rozprávkový kráľ“ Ľudovít II. nešetril, sa dostala do pozornosti závistlivcov z vysokej bavorskej šľachty. Navyše sa Wagner opäť zamiloval, a to do Cosimy, nemanželskej dcéry Franza Liszta a manželky skladateľa von Bülowa, a nový problém bol na svete. Zaľúbenci sa napokon vysťahovali z Bayreuthu do Švajčiarska.

Pri stručnom pohľade na celoživotné dielo Richarda Wagnera môžeme konštatovať, že sa stal reformátorom nemeckej, ale i svetovej opery. Názory na nové smerovanie vyjadril vlastným dielom, ale i esejami a publikáciami. Už sme spomenuli jeho kritiku v Časopise pre elegantný svet. V eseji Umenie a revolúcia, ktorá sa dostala k čitateľom v revolučnom roku 1849, použil termín Gesamtkunstwerk – Úplné umelecké dielo – na označenie syntézy rôznych múzických a výtvarných umení i literatúry. Vzory nachádzal v antickej dráme, čo podčiarkol v ďalšej eseji Umelecké dielo budúcnosti. V roku 1851 vydal publikáciu Opera a dráma, ktorú podložil komponovaním cyklu Prsteň Nibelungov, ktorý býva označovaný za hudobnú drámu. V nej Wagner pôvodnú stavbu opery označil za prežitú, prišiel s „nekonečnou melódiou“, zreformoval aj úlohu zborov a orchestrov, do ktorých zaviedol nové typy nástrojov, ako je Wagnerova tuba.

Koncom roka 1882 sa Richard Wagner vybral do Talianska. Stalo sa tak na odporúčanie lekárov, keďže ho začalo zrádzať srdce. Jeho životná púť sa zavŕšila v Benátkach 13. februára 1883. Vraj sa tak stalo po hádke s manželkou Cosimou. Jeho telesné pozostatky previezli do Bayreuthu a pochovali ich v parku Wagnerovej vily Wahnfried.

Foto: Wikipedia, In Franken, Holiday in Bavaria

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.