BLOG
Dana Vitálošová
1 222

3 mýty o Hitlerovom Nemecku, ktoré vyvracia kniha Svedomie nacizmu

Pohľad na nacistické upevňovanie moci v Nemecku medzi rokmi 1933 a 1939 môže pôsobiť ako očkovanie proti novému nástupu diktatúry.

Sme na nezadržateľnej ceste k fašistickej diktatúre? Sama seba sa pýtam približne od roku 2016, kedy sme si zvolili do Národnej rady Ľudovú stranu Naše Slovensko.

Z toho, ako často médiá od parlamentných volieb skloňovali Kotlebovo meno, mám dojem, že so svojím znepokojením nie som jediná.

Že sa predseda ĽSNS v tlači, online, v rádiách aj televíziách nepretriasal málo, dokazujú aj výsledky monitoringu spoločnosti Slovakia Online.

Meno Kotleba sa od 6. 3. 2016 v najdôležitejších slovenských médiách objavilo 22 872 krát, z toho 1592 razy v spojení so slovom „extrémizmus a 929 krát v súvislosti s fašizmom“¹.

Spraviť si predstavu o veľkosti tohto čísla nám pomôžu Andrej Danko a Boris Kollár. Slovenského národného predsedu parlamentu spomenuli médiá 26 028 krát. Kollárova strana Sme rodina, po ĽSNS druhý parlamentný nováčik, zaznamenala za toto obdobie 15 214 zmienok.

Po Banskej Bystrici

Zdá sa mi, že odkedy Kotleba prišiel o banskobystrickú župu, znepokojenie médií a verejnosti z ohrozenia slovenskej demokracie mierne ustúpilo.

Okrem fašistov v Národnej rade nás však stále môže a asi by aj mal znepokojovať vývoj v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Českej republike, v Taliansku, Rusku, Turecku a v USA. Zo všetkých týchto krajín v poslednom čase chodia správy buď o neonacistických násilnostiach, o ultrapravičiaroch vo vláde, alebo o stále autoritárskejších režimoch.

Svoju otázku z úvodu teda zatiaľ do zásuvky neodkladám; pokúsim sa na ňu odpovedať. Nie, nie sme na nezadržateľnej ceste k fašistickej diktatúre. A to či už ako štát, región, alebo geopolitický priestor.

Aj vďaka knihe Svedomie nacizmu od Claudie Koonz totiž viem, že žiaden typ vlády, ani ten totalitný, nevznike súčtom A a B a vydelením C či ponorením telesa do kvapaliny.

Fakt, že sa nástup fašizmu neriadi prírodnými ani inými zákonitosťami ale neznamená, že by sme mali s úľavou zvolať: U nás sa nič podobné Hitlerovej Tretej ríši, či Slovenskému štátu už určite nemôže stať!

Svetlé ani temné zajtrajšky nie sú naši kamaráti

Zhrniem: nebolo by teda správne ani veriť, že budeme v demokracii žiť večne, ani v to, že je každá vláda ľudu (demos – ľud, kratos – vláda, z gréčtiny) nevyhnutne odsúdená k zániku a to ani, ak sa A zlúči s B.

Je ale užitočné obe predstavy, teda tú o bezpodmienečných svetlých zajtrajškoch bez fašizmu aj o neodvratnej neofašistickej apokalypse rozobrať, pretože majú niečo spoločné.

Obe vychádzajú z toho, že u nás Hitlerov Reich mnohí a mnohé vnímame ako stelesnenie všetkých diktatúr a tiež ako niečo úplne odtrhnuté od bežného života.

Tieto predstavy dávajú zmysel. Väčšina z nás sa odmalička v súvislosti s nacistickým Nemeckom stretáva hlavne so svedectvami o napáchaných hrôzach.

Dozvedáme sa o útlaku, koncentračných táboroch, mučení, hromadných popravách, zlomyseľných esesákoch a tiež o odvážnych jednotlivcoch, ktorí tieto hrôzy prežili.

Nechcem tým povedať, že by sme nacistické krutosti spomínať nemali, či nebodaj aby sme vykresľovali Hitlerov režim v pozitívnom svetle. Mám skôr v úmysle si posvietiť na to, aký môžu mať tieto informácie, podávané bez kontextu, efekt na bežného človeka.

Taká bežná osoba pravdepodobne videla filmy a dokumenty s Hitlerovskou tématikou, prečítala si zopár článkov, možno aj kníh o ľuďoch, čo prežili koncentračný tábor, alebo o období druhej svetovej vojny.

O rokoch, kedy Hitler upevňoval v Nemecku svoju moc, teda 1933 – 1939, nevie však takmer nič. Donedávna som sa medzi tieto osoby rátala aj ja.

Ako konzumentka fašistických hrôz a vojnových príbehov som mala Hitlerov režim opradený množstvom mýtov. Verím, že v tom nie som sama. A keďže práve tieto mýty môžu spôsobovať, že si neuvedomíme smerovanie krajiny k diktatúre, rozhodla som sa niektoré z nich opísať.

Mýtus 1: Hitler verejne hlásal nenávisť k Židom

Niet pochýb o tom, že Hitler bol zapálený antisemita. Zároveň s vyvraždením približne 6 miliónov Židov to dokázal aj svojou knihou Mein Kampf, vydanou v roku 1922.

Čakali by ste, že sa teda jeho verejné prejavy vždy hemžili protižidovskými emóciami? Nie celkom.

V období 1933 – 1939, kedy upevňoval svoju moc v krajine, Židov vo svojich verejných prejavoch takmer nespomínal. Ako totiž zistil, Radikalizmus, ktorý nadchol tvrdé stranícke jadro, odpudzoval normálnych občanov, od podpory ktorých vláda z dlhodobej perspektívy závisela.(Koonzová, s. 90).

Po zjemnení svojej rétoriky však vodca nacistov čelil nespokojnosti práve tých starých radikálnych gárd, ktoré ho vyniesli k moci.

Aj s týmto neželaným vedľajším účinkom si poradil. Ako píše Claudia Koonzová: Hitler si našiel spôsob, ako zarytým nacistickým fanatikom pretlmočiť svoje kryptogramy a ako ich uistiť, že aj napriek zdržanlivosti, prejavovanej na verejnosti, neopustil nacistické jadro svojho učenia. Keď napríklad kritizoval nejakú všeobecne neobľúbenú myšlienku, iba mimochodom ju označil za židovskú.

Kryptogramy v 21. storočí

Po demonštrácii neonacistov v americkom meste Charlottesville, pri ktorej jeden z jej účastníkov náročky narazil autom do pokojne protestujúceho hlúčiku antifašistov a zavraždil Heather Heyer, považovali neonacisti reakciu prezidenta Trumpa za vyjadrenie podpory.

Americký prezident pritom svoje sympatie, podobne ako kedysi Hitler, zašifroval. Povedal, že odsudzuje násilie na oboch stranách. Týmto nacistickú agresiu premenoval na pouličné boje dvoch extrémistických skupín.

Okrem tohto vyjadrenia si neonacisti prezidentovu podporu odvodili aj od faktu, že Trump namiesto odpovede na otázku novinára, či odsudzuje násilnosti ultrapravičiarov, odkráčal z miestnosti.

Kryptogramy využíva aj Marian Kotleba. Na rozdiel od niektorých svojich kolegov a podporovateľov verejne nehovorí, že nenávidí Židov alebo príslušníkov iných menšín. Svojim fanatikom a fanatičkám radšej ukazuje neonacistické symboly, ako v prípade slávneho  šeku na sumu 1488 eur.

Ak by sa teda vo vašom okolí niekto cítil uchlácholený tým, že bývalí nacisti, rasisti a podobné živly zjemnili svoju rétoriku, keď sa dostali do verejnej funkcie, môžete ho odchlácholiť priamo príkladom z Führerovej politickej kariéry.

Mýtus 2: Hitler a jeho spolupracovníci vyzývali Nemcov k násiliu (na komunistoch, Židoch a ďalších)

Realita je podobná ako v prípade mýtu číslo jedna. Počas obdobia Hitlerovho upevňovania moci, teda medzi rokmi 1933 a 1939, boli milióny umiernených obyvateľov Nemecka proti násilnostiam na Židoch, ktoré s nástupom Führera k moci začali páchať jeho radikálni priaznivci.

Hitler sa preto pokúšal svojich radikálnych fanúšikov – príslušníkov polovojenských SA (Esamanov) presvedčiť, aby „prestali so svojvoľným násilím“. Naliehal na nich, aby „sa podriadili jeho autorite, prijali svoje nové povolanie a stali sa misionármi novej viery. (Koonzová, s. 110)

Namiesto päsťami mali nacisti za svoju vec bojovať štúdiom, podomovými agitáciami, propagačnými zhromaždeniami a finančnými zbierkami, čo podľa Koonzovej mali pred rokom 1933 na starosti ženské príslušníčky hnutia.

Najmä čo sa týka štúdia išlo o veľkú výzvu. Nacistickí bitkári potrebovali poriadnu intelektuálnu kultiváciu, aby boli schopní debatovať s kritikmi nacizmu a aby dokázali vzbudiť v nenacistoch dôveru.(Koonzová, s. 111)

Opäť teda – fakt, že Trump, či ktorýkoľvek autoritársky mocipán, verejne odsudzuje násilie, nie je dôkazom jeho neškodnosti.

Mýtus 3: Hrôzy druhej svetovej vojny a Holokaust boli možné preto, že nad intelektuálstvom vyhrala nevzdelanosť

Tento mýtus je problematický, pretože v sebe obsahuje kus pravdy. Obviňovanie „svetového Židovstva zo všetkého zla na svete, bolo nezmyselné rovnako v tridsiatych rokoch 20. storočia, ako dnes. Zrnko pravdy obsahuje aj preto, že Hitler a jeho pomocníci verejne dávali najavo svoje pohŕdanie intelektuálmi.

Napriek tomu bola Hitlerova vojna proti Židom a ďalším domnelým nepriateľom Volku², možná aj zneužitím vedy a vznikla s prispením významných intelektuálov.

Ako píše Koonzová: „Do roku 1933 neboli nacistickí vodcovia schopní nájsť postup, ktorý by im umožnil efektívne popularizovať radikálny antisemitizmus tak, aby bol prijateľný pre bežných občanov. Brutalita často vzbudzovala súcit s obeťami násilia, bojkot obťažoval a rozčuľoval zákazníkov a zúrivé slogany v nacistickej tlači urážali vzdelanú elitu.

Martin Heidegger, Carl SchmittGerhard Kittel dodali Hitlerovi skrotenú verziu antisemitizmu, akú neboli schopní vymyslieť ani Führer so svojími pomocníkmi a ktorá sa ukázala ako omnoho užitočnejšia než protižidovské besnenie starej gardy.(s. 87)

Okrem konkrétnych vzdelancov prispela k popularizácii radikálneho antisemitizmu aj veda. Konkrétne išlo skôr o „pavedu spojenú s populárno-vedeckou dezinterpretáciou výsledkov rasového výskumu, do ktorého Hitlerovci naliali značné finančné a ľudské zdroje.

Umiernenú nemeckú väčšinu sa tak, podľa Koonzovej, podarilo vedeniu Reichu v priebehu niekoľkých rokov od nástupu Hitlera k moci pripraviť na vojnu a genocídu okrem iných spôsobov aj ovplyvňovaním vedy, zručným prekladaním jej výsledkov do ľudskej reči, prípravou výstav, vyrábaním filmov a publikáciou kníh.

Ak by ste teda chceli vedieť, kam sa uberá krajina, alebo región, mohlo by byť užitočné pozrieť sa na vzťah vlád či mocných skupín k vede a vzdelávaniu.

Už končím

Mýtov, ktoré mi kniha Svedomie nacizmu vyvrátila o Hilterovom režime, bolo omnoho viac, než tri. Ak by ste sa o nich chceli dozvedieť, odporúčam vám siahnuť priamo po zdroji. Koonzovej publikáciu nájdete aj v bratislavskej Karloveskej knižnici.

Zdroj: Claudia Koonzová, Svědomí nacizmu, Columbus, Praha 2009.

Poznámky:

1) Slová fašizmus a extrémizmus ako aj ďalšie výrazy (Kollár, Kotleba, atď) monitorovací systém hľadal vo všetkých ich tvarov, ako napríklad: extrémistický, fašizmom, a podobne.

2) Volk prekladajú niektorí ako ľud, iní ako národ

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Šéfredaktorka online magazínu feminist.fyi.

Blogy

|