Prečo je dôležité rozlišovať medzi konštruktívnou kritikou a šírením správ o zúfalstve slovenských univerzít

Anton Kukučka vo svojom texte o skúsenostiach so štúdium v zahraničí rámcuje problém kvality vysokého školstva ako problém na osi „Slovensko vs. zahraničie“. Kladiem si však otázku, má zmysel na základe porovnania jednej konkrétnej školy v Dánsku a jednej konkrétnej školy na Slovensku vyvodzovať takéto zásadné závery o fungovaní systému? Chápem, ako k tomu záveru autor prišiel: keď sa k osobnej skúsenosti pridajú skúsenosti známych a rozšírený sentiment všeobecne negatívneho nastavenia voči slovenským vysokým školám, tak to určite istý zmysel dáva. Akurát že takýto prístup podporuje presvedčenie o zúfalstve slovenských univerzít, a komplikuje život tým, ktorí sa snažia situáciu zlepšiť. V tomto texte sa však snažím argumentovať proti takémuto nastaveniu. Som presvedčený, že tvrdenia, ako na slovenských školách „prevláda autoritatívny vzťah, ktorý je chorý od základu“ sú škodlivým zovšeobecnením. Nie že by sme nemali kritizovať. Mali by sme kritizovať všetko, čo je u nás zlé. Som však presvečený, že je rozdiel medzi kritikou a podporovaním dojmu o „neschopnosti nášho vzdelávacieho systému“.

Prednášam na slovenskej Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Väčšina kolegov a kolegýň si snáď ani nevie predstaviť iný ako rovnocenný vzťah so študentami a študentkami. Berieme to tak, že naše študentky a študentov sprevádzame na ceste za poznaním, ale zároveň sa učíme my od nich. Diskutujeme. Študentov a študentky zapájame do svojich projektov, často fungujeme skôr ako facilitátori než autority. Ak nám dajú spätnú väzbu, že im určitý  predmet nič nedáva, alebo ak im niečo v študijnom programe chýba, tak sa snažíme plány flexibilne upravovať. Neviem o nikom, kto by tu mal autoritárske maniere. Máme tu však viacero výnimočných profesoriek a profesorov s medzinárodnou kvalifikáciou, ktorí by pokojne mohli prednášať na špičkových zahraničných školách, a mnohí z nich to aj robili, robia alebo budú robiť. Nastavenie „ja ako profesor som všetko a vy ste nič“, ktoré spomína autor článku, je cudzie všetkým.

Podobne, zameranie na prax. Na našich prednáškach sa venujeme konkrétnym projektom, diskutujeme s hosťami, ktorí sú expertami vo svojej oblasti, venujeme sa prípadovým štúdiám a skupinovým projektom. Okrem interných prednášajúcich sa študentom venujú aj externisti z praxe, ktorí sú špičkami vo svojom odbore. Málokto z kolegýň a kolegov skúša namemorované definície. Ja napríklad dávam vedomostné otázky len prvákom, kým sa nenaučia základnú terminológiu; neskôr už je hodnotenie hlavne o samostatnej práci a seminárnych projektoch. Za zavretými dverami v kabinete som nikdy neskúšal ani nebudem. Zrušili sme aj klasické skúšanie na magisterských štátniciach, podstatná je diplomová práca a jej obhajoba. Diplomovky aj bakalárske práce sú väčšinou súčasťou našich reálnych výskumných projektov, nie vymyslenými pseudotémami. Náš ústav pravidelne hosťuje zahraničné konferencie, kde prichádzajú tí najlepší z najlepších.

Anton Kukučka v texte píše o tímovej práci na dánskej škole a pýta sa: „Povedzte, koľko našich vysokoškolských študentov si niečím podobným prešlo?“ Nuž, poviem. U nás snáď všetci. A poznám mnohé ďalšie vysokoškolské pracoviská po Slovensku, kde je to podobne.

Ťažko porovnávať kvalitu vysokých škôl. Rebríčky sú prudko orientačné, veľa závisí od kritérií. Podľa mňa je najlepšou referenciou to, že naši absolventi a absolventky študujúci na špičkových zahraničných univerzitách spätne hodnotia, že u nás dostali naozaj solídny základ. Často lepší ako ich spolužiačky či spolužiaci, ktorí študovali na univerzitách s omnoho zvučnejšími menami.

Nechcem tým popierať systémové problémy v nastavení manažovania a financovania slovenského vysokoškolského štúdia. Tie vidím, a je ich dosť. Určite máme čo meniť. Ďalšia vec je, že neviem, nakoľko je prístup našej fakulty ojedinelý. Či je naozaj „systém“ taký zlý, alebo len niektoré pracoviská. To si netrúfam posúdiť.

Samozrejme, ani u nás nie je všetko ideálne. Ničí nás byrokracia, ničia nás neprajníci na vplyvných postoch, ničí nás nedostatok financií. Ničí nás neustály odchod špičkových kolegov a kolegýň na lepšie platené miesta. Ničí nás odliv šikovných študentiek a študentov do zahraničia.

A ničia nás texty, z ktorých zaznieva posolstvo všadeprítomnej mizérie.

Veľmi ma demotivuje, keď prídu maturanti a maturantky na deň otvorených dverí a takmer všetci nám hovoria, že chcú ísť študovať do zahraničia. Aspoň do Čiech. „Lebo viete, aké to tu je.“ To zabolí. Niekedy sa ich pýtam, či si zistili niečo o našom ústave, o tom, čo robíme. Či si skúsili vygúgliť, čomu sa venujú naši prednášajúci. Či vedia, aká je možnosť uplatniť sa s diplomom od nás. A či niečo také vedia o vysnívanej českej škole. Väčšinou nevedia. Ale vedia, že v Brne je to určite lepšie.

Preto by som rád vyzval všetkých, ktorí píšu blogy, články, a ovplyvňujú ostatných. Ak chcete niečo urobiť pre slovenské školstvo, pre to, aby šikovní neodchádzali preč, tak sa prosím vyhýbajte šíreniu predstavy o zúfalých slovenských univerzitách. Táto predstava, ako je na Slovensku všetko zlé a treba čo najskôr odísť, nám škodí. Čím viac budeme písať články o všeobecnom zúfalstve slovenských univerzít, tým ťažšie bude s tým niečo robiť. Pozor, nechcem, aby ste prestali v kritike mizerných škôl! To v žiadnom prípade. Ďalej prosím kritizujte. Aj nás, keď si to zaslúžime. Nenechajte sa uspať podpriemernosťou. Ale, ak je to čo len trochu možné, vyhýbajte sa vytváraniu presvedčenia o všeobecnom zúfalstve, že je tu všetko zlé.

Ak chcete pomôcť ešte trochu viac, tak nám prosím pomôžte presviedčať budúcich študentov a študentky, že stratégia „hlavne odísť do zahraničia, lebo na Slovensku celé zle“ je veľké zjednodušenie a nemusí byť úplne najlepším prístupom. Pomôžte im hľadať spôsoby, ako medzi slovenskými vysokými školami odlišovať tie zlé od tých, ktoré stojí za to vyštudovať.

Áno, máme síce pred sebou ešte veľa práce, ak chceme, aby naše vysoké školy boli špičkové. Ale nesúhlasím s tým, že je to u nás doma až tak úplne „choré od základu“. Preto tu ostávam. Nechcem sa s tým zmieriť a robím všetko pre to, aby to tak nebolo. A viem, že nie som sám.

Ďakujem všetkým, ktorí nás v tom podporujete.

 

Autor je riaditeľom Ústavu aplikovanej psychológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.