Šport v Martine? Srandujete?!
Martin je deviate najväčšie mesto na Slovensku a môže sa pochváliť významnou športovou históriou. Napriek tomu však v dnešnej dobe nemá zastúpenie ani v jednej z desiatich divácky najatraktívnejších športových súťaží na Slovensku. Že by v Martine nemal kto športovať?!
Vôbec nie. Problém sa skrýva niekde celkom inde.
Najprv by som vám rád povedal toto: Od malička som aktívny športovec, dlhé roky som Martin reprezentoval v hádzanej a posledných sedem rokov sa usilujem odovzdať všetko, čím ma šport za tie roky obohatil, deťom v našej hádzanárskej akadémii. Šport je pre mňa takpovediac srdcovou záležitosťou a vnímam ho – rovnako ako kultúru – ako veľmi dôležitú oblasť života nás všetkých. Preto sa ma priam bytostne dotýka aktuálna situácia v mojom meste, v ktorom žijem, vychovávam svoju dcéru a považujem ho za domov, na ktorom mi záleží a ktorý chcem rozvíjať. Pretože vec sa má tak, že podpora športu v Martine neexistuje. Nie zo strany vedenia mesta.
Prečo by samospráva mala vôbec finančne podporovať rozvoj športu v meste? Predovšetkým je to kvôli deťom a fanúšikom. Šport je podobná spoločenská aktivita ako návšteva kina, múzea či lyžiarskeho strediska. Rovnako je šport súčasťou základnej výbavy mesta a jeho občanov. Je prvkom marketingu mesta a formuje spoločnosť. Veľa vypovedá o životnej úrovni obyvateľov, ktorí v danom meste alebo obci žijú.
Kam sa však v dnešnej dobe môže ísť v Martine pozrieť športový fanúšik alebo rodičia s deťmi na šport? Aké športové podujatia sa v meste konajú? S akými súpermi? Kde sa dá v Martine vlastne športovať? Na akých športoviskách? Aké majú Martinčania príležitosti na relaxačný beh či korčule?
Chcem sa s vami podeliť o jeden obrázok.
Na dolnej osi sa nachádza 20 najväčších miest na Slovensku a na ľavej strane je počet športových klubov v desiatich divácky najzaujímavejších súťažiach na Slovensku. Konkrétne ide o dve najvyššie futbalové súťaže, dve najvyššie hokejové súťaže a najvyššie mužské a ženské súťaže v basketbale, volejbale a hádzanej.
Mohli by ste predpokladať, že v takom širokom zábere športových súťaží musí mať Martin – ako deviate najväčšie mesto na Slovensku – aspoň nejaké zastúpenie, však? No pravda je taká, že mesto Martin nemá v týchto súťažiach ani jedno družstvo. Ani jedno jediné. V porovnaní s ním má napríklad taká Spišská Nová Ves až štvornásobné zastúpenie, a pritom má približne o polovicu menej obyvateľov.
Presne tak, Martin je deviate najväčšie mesto na Slovensku, má významnú tradíciu v oblasti športu, a napriek tomu nemá v dnešnej dobe zastúpenie ani v jednej z desiatky divácky najatraktívnejších súťaží na Slovensku!
Rozmenené na drobné to znamená, že rodičia s deťmi alebo športoví fanúšikovia v Martine jednoducho nemajú kam ísť, ak chcú spoločne tráviť čas sledovaním nejakého športu a povzbudzovať športovcov pri naháňaní puku či lopty.
Deti v Martine už dobrých 10 rokov nemajú priestor a možnosti na športové vyžitie a športová infraštruktúra je buď v katastrofálnom stave alebo jednoducho neexistuje. Za túto situáciu pritom zodpovedá samospráva mesta, ktorej úlohou je rozvoj športu a športovej infraštruktúry podporovať.
Logicky sa teda natíska otázka – v čom teda mesto zlyhalo? Dáva do športu málo prostriedkov z mestského rozpočtu?
Prekvapivo nie. Podľa dostupných údajov (pripájam nasledujúcu tabuľku s prehľadom rozpočtov od roku 2014 do roku 2017, 2014-2016 záverečný účet mesta, 2017 – fin. plnenie rozpočtu k 31.12.2017) mesto Martin ročne vynaloží na šport približne 1 milión EUR.
Napriek tomu, že teda mesto Martin z daní, ktoré platia všetci obyvatelia mesta, investuje do športu nemalú sumu peňazí (1 000 000 eur skutočne nie je „zanedbateľná” čiastka), nikde sa to neodráža. Vo výsledku prakticky nemáme ani len to, čo v spomínanej Spišskej Novej Vsi, ktorej výdavky na šport sú na porovnateľnej úrovni ako u nás v Martine.
Martin má výnimočnú športovú tradíciu, máme tu kvalitných trénerov aj dlhoročné skúsenosti. Dobre, športová infraštruktúra síce nie je najlepšia, je taká, aká je. Ale v princípe tu máme podmienky na rozvoj športu a na to, aby martinské družstvá dosahovali výsledky na celoslovenskej úrovni, aby deti mali kde športovať.
Ak z verejných zdrojov ide do športu dostatočne veľa peňazí na to, aby sa šport v meste primerane tomu rozvíjal, prečo je teda výsledok taký žalostný?
Zahryzol som sa trochu do čísel a štatistík, a porovnal som si výdavky miest Poprad, Martin a Trenčín a rovnako ich obsah programov a rozpočty za posledné roky. Áno, mesto Martin síce na šport vynakladá menšie finančné prostriedky než ostatné porovnávané mestá, ale primerane tomu má aj menej športovej infraštruktúry. Mesto Trenčín navyše spravuje športovú halu, futbalový štadión, mobilné ľadové plochy a krytú plaváreň. Poprad má v správe navyše aj viacúčelovú halu, futbalový štadión, či mobilné ľadové plochy. Mesto Martin však okrem zimného štadióna, vonkajšieho ihriska sokolovne a pár tenisových či vonkajších ihrísk nemá v správe takmer nič zásadné. Nebude preto veľmi smerodajné porovnávať výdavky na šport prepočítané na počet obyvateľov, no pre zaujímavosť sa pozrite, aké priepastné rozdiely existujú.
Napriek výrazným rozdielom vo financovaní medzi jednotlivými porovnávanými mestami vidím ako najzásadnejší problém nie nedostatok financií – ako sa niektorí mylne domnievajú – ale výrazne chybný a nekoncepčný prístup samosprávy mesta Martin k oblasti športu, ktorá spadá do jej kompetencií.
Vychádza mi z toho jediný záver – so zdrojmi vyčlenenými pre rozvoj športu v našom meste – sa jednoducho zle narába. Zle s nimi narábajú ľudia, ktorí riadia Martin – bez nejakého konceptu, systematickosti, zámeru, cieľa.
Krásnym ilustračným príkladom je martinský hokej. Hoci sa na tento šport vynakladajú nemalé investície, plynú nesprávnym smerom a k nesprávnym ľuďom. Najväčším sponzorom martinského hokeja bolo mesto Martin, preto by bolo len logické, aby naši hokejisti šírili dobré meno nášho mesta a aby Martinčania mohli chodiť sledovať kvalitný šport. No aký je výsledok? Policajná razia v klube, podozrenia z podvodov, nezaplatené mzdy hokejistom, pád klubu na absolútne dno. Tieto skutočnosti navyše skomplikovali situáciu dorastencom a juniorom, ktorí tiež takmer skončili v poslednej lige, hoci predtým bojovali v prvej lige o popredné miesta! Toto všetko sa pritom dialo za asistencie mesta a jej predstaviteľov. Na to, čo sa s martinským hokejom deje sa prizerali poslanci v predstavenstve, v dozornej rade, dokonca sa na to prísnym pohľadom díval hlavný kontrolór mesta!
Na ilustráciu toho, akým spôsobom v Martine k športu (ale bohužiaľ aj k iným oblastiam verejného života) pristupujú jeho ľuďmi zvolení zástupcovia, hádam už viac netreba nič dodať. Tento príklad, myslím, hovorí za všetko. Musím však dodať, že takýto úbohý scenár sa netýka len martinského hokeja. Platí to prakticky o akomkoľvek športe. Z rozpočtu sa každoročne minie viac než milión eur, „údajne na rozvoj športu” – no tieto peniaze nie že zabezpečia jeho rozvoj. Práve naopak, urýchľujú jeho pád.
Športová infraštruktúra je v dezolátnom stave (len sa spýtajte statikov, ako dlho ešte zimný štadión vydrží pohromade). Športovanie detí je vytesnené na okraj záujmu. A jedinečné podujatie, akým sú Turčianske hry mládeže, zrejme už vedeniu mesta nestojí ani za omrvinku pozornosti, a pritom my všetci, obyvatelia Turca, máme k tomuto podujatiu veľmi pozitívny vzťah. Skúste si tipnúť, koľko peňazí mesto Martin vyčleňuje na toto podujatie s 50 ročnou tradíciou, ktoré je na Slovensku skutočným unikátom? Nebudem vás dlho naťahovať, výsledky si môžete pozrieť v nasledujúcej tabuľke.
Toto je výsledok záujmu vedenia mesta Martin o športovanie detí. Športové podujatie s polstoročnou históriou, ktoré by nám malo závidieť celé Slovensko, z roka na rok prakticky živorí. A keby nebolo posledných pár „mohykánov” zapálených pre vec, úplne by zaniklo.
Vedenie mesta a väčšina poslancov už bezmála desať rokov nie sú schopní prísť s ničím, čo by malo myšlienku, hlavu a pätu – skrátka koncept. Nedokážu vytvoriť priestor na spoluprácu športov, nepočúvajú ľudí, ktorí tvoria v Martine šport. Vlastne sledujú len svoje vlastné pokrytecké záujmy. Preto šport v Martine prakticky žije iba vďaka hŕstke nadšencov – športovej verejnosti, ktorí športom žijú a vkladajú do neho vlastnú energiu, nemálo času, peniaze a nápady.
Nebudem preháňať, keď poviem, že šport v našom meste padá na dno z veľkých výšok – v minulosti bol pritom naozaj vysoko! – a tento pád ešte zrýchľujú raketové motory, ktoré namiesto tekutého kyslíka spaľujú mestské peniaze. Peniaze nás všetkých, obyvateľov Martina. Peniaze, ktoré by mali slúžiť nám všetkým. Peniaze, za ktoré by naše deti mali mať príležitosť venovať sa športovým aktivitám. Peniaze, za ktoré by sme mali mať možnosti zmysluplne tráviť voľný čas. Peniaze, za ktoré by naši talentovaní športovci mohli reprezentovať naše mesto na celom Slovensku, ba i v zahraničí.
S peniazmi nás všetkých, ktoré by mali rozvíjať šport v našom meste, sa však deje toto: Rozpadávajúca sa infraštruktúra, stále menej detí, ktoré pravidelne športujú, stále menej športových výsledkov, na ktoré môžu byť Martinčania hrdí a jednorazové urýchlené riešenia bez konceptu a logiky (raz megalomanský štadión pod slimákom, raz hokejová hala v Záturčí, potom starý areál v meste, následne areál na Pltníkoch, …). A hlavne, čoraz viac hanby. Dopracovali sme to až tam, že futbal hrávame na ihrisku susednej dediny, nakoľko sami sme bez futbalového štadióna.
A ak sa náhodou stane, že nejaký športový klub napriek tejto „nepriazni osudu” funguje, dosahuje úspechy, vykazuje výsledky a športuje v ňom čoraz viac detí, v Martine platí nepísaný úzus, že ho treba zastaviť. Treba mu v tom zabrániť. Celkom bežnou praktikou je ho nepodporiť a „potrubnou poštou” mu odkázať, že predsa nemôže niekto z tohto klubu kritizovať poslancov na mestskom zastupiteľstve, a potom „natrčiť dlaň” a žiadať podporu z verejných zdrojov pre športujúce deti. No čo keby sa ukázalo, že poslancov kritizuje oprávnene a že má vo svojej kritike často pravdu? Nuž, to by už potom nebolo o hanbe Martinčanov, ale hanbiť by sa museli poslanci.
Mesto Martin potrebuje urgentne so športom niečo urobiť na úrovni samosprávy. Nutne potrebuje nový areál, kde budú vznikať nové spomienky, nové zážitky a o tridsať rokov bude na čo spomínať. Nie areál, ktorý má z hľadiska infraštruktúry katastrofálnu polohu a je ruinou, vhodnou len na zbúranie. Nie areál, ktorý je iba akýmsi pofidérnym kamarátšaftom, a stojí kopu peňazí z mestského rozpočtu – teda vlastne peňazí všetkých Martinčanov.
Martin potrebuje areál, ktorý by nás nelimitoval svojou polohou, dostupnosťou či starými rozvodmi. Taký, ktorý vyrieši viaceré športy naraz – nielen futbal, ale aj box, gymnastiku, kolektívne športy či prípadne aj plávanie – a poskytne obyvateľom množstvo voľnočasových možností.
Jednoducho v Martine zúfalo chýba miesto, kam by obyvatelia Martina radi chodili tráviť svoj voľný čas, či už aktívne alebo pasívne, vedeli by sa tam dostať nielen autom, ale aj po cyklotrase, či autobusom.
Martinu chýba premyslený a logický koncept rozvoja športu. Chýba mu riadna a vecná diskusia o tom, akú budúcnosť čaká šport v našom meste, ako vyriešiť športovú infraštruktúru, aby mohli obyvatelia nášho mesta kvalitne tráviť svoj voľný čas a deti nemuseli sedieť pred televízormi, ale pohybovo sa rozvíjať.
Mám pocit, že konečne treba vniesť do rozdeľovania peňazí v našom meste logiku a do riadenia mesta poriadok. Veď sa to týka nás všetkých. Tak začnime hovoriť. A začnime sa pýtať tých, ktorí to majú na svedomí.