Denník N

Pohľad z okna hotela na dejiny boľševickej ríše

Sovietska boľševická revolúcia mala dosah na stovky miliónov životov. Džentlmen v Moskve je originálny románový príbeh o jednom človeku z miliónov, ktorý sa aj napriek domácemu väzeniu stal najšťastnejším človekom v celom Sovietskom zväze.

Sovietska boľševická revolúcia mala dosah na stovky miliónov životov. V mnohých prípadoch bol tento zásah tragický a zničujúci. Boľševici odstraňovali svojich nepriateľov tými najbrutálnejšími spôsobmi a často sa uchyľovali aj k paradoxnej ruskej verzii exilu, a to vyhnanstva vo vlastnej krajine.

Románovému hrdinovi z knihy Džentlmen v Moskve sa udiala ešte bizarnejšia situácia. Stal sa vyhnancom vo vlastnej krajine, nie však na ďalekom mrazivom východe, ale v samom centre boľševickej ríše. Ruský gróf Alexander Iľjič Rostov, nositeľ Radu svätého Andreja, člen Jazdeckého klubu, dvorný majster lovu bol odsúdený na doživotné domáce väzenie v podkrovnej izbe hotela Metropol neďaleko Kremľa.

Z hotela Metropol vanie podobná emócia ako z filmového Grandhotelu Budapešť. Má rovnaké zákutia a tiež symbolizuje akoby zabudnutý ostrov na križovatke starej a novej epochy ľudstva. V jeho priestoroch sa križujú dejiny starého buržoázno-bojarského a nového proletársko-boľševického Ruska.

Režisér Wes Anderson sa vo filmovom Grandhoteli Budapešť nechal inšpirovať Stefanom Zweigom a priznám sa, že paralela s týmto autorom sa mi vynárala aj počas čítania knihy Džentlmen v Moskve. Hoci jej autor je rodený a súčasný Američan, z jeho prózy vanie východoeurópsky esprit, akoby čitateľ čítal ruskú verziu knihy Svet včerajška.

Román robí unikátnym aj jeho samotný dejový motív, keď je 32 ročný gróf odsúdený prežiť zvyšok života v jednej hotelovej kutici. Kontakt so svetom nadväzuje iba prostredníctvom okien hotela, hostí a cudzincov, ktorí ho navštívia.

„Cudzincom sa isto zdalo, že Rusko je krajina desaťtisícok radov. Tvorili sa všade – na zastávkach električky, pred potravinami, pred úradmi práce, školstva i bývania. V skutočnosti ich však neboli desaťtisíce – bol to jeden jediný rad, čo sa ťahal celou krajinou až kamsi do minulosti. Bolo to Leninovo dedičstvo, jeho najväčší vynález – rad univerzálny a nekonečný ako sám proletariát. Založil ho v roku 1917 a sám sa postavil do čela, zatiaľ čo sa jeho súdruhovia bili o ďalšie miesta. Po jednom sa k nim pridali všetci Rusi a rad rástol, až kým nenadobudol všetky aspekty života“.

Aj napriek svojmu osudu zostáva informovaný a autorovi sa aj na jeho mikrosvete podarilo veľmi presvedčivo ilustrovať porevolučné zmeny a ich dopad na maličkosti každodennosti. Sám Rostov tieto nuansy revolúcie vníma už na vnútornom živote hotela.

Jedlá strácali originálnosť receptúr, pretože ingrediencie zo západných trhov do sovietskeho impéria neprichádzali. Víno sa podávalo už iba biele a červené, pretože someliérske charakteristiky podľa boľševických aparátnikov iba zbytočne zvýrazňovali buržoázne pôžitky. Personál postupne strácal výchovu a hoteliérske zručnosti, pretože o výbere už nerozhodovali profesionálne referencie, ale protekcia a komunistickí funkcionári.

Hotel je však napriek všetkému stále ako časová kapsula, v ktorej sa konzervuje duch predboľševického Ruska, teda aspoň tej jeho mestskej a šľachtickej kultúry, ktorá na prelome 19. a 20. storočia nasávala modernosť západnej Európy. Najvýraznejšie ho reprezentuje aj samotná postava grófa Rostova.

Ten sa totižto od začiatku svojho väzenia rozhodol, že nebude ako Edmond Dantés, aby ho pri zmysloch držala iba túžba po pomste. Ak nechcel prísť o rozum, plánoval sa sústrediť na praktické záležitosti ako stroskotanec Robinson Crusoe. Robiť pravidelné činnosti ako v období, keď bol slobodný. Nemienil sa vzdať nádeje a ani lásky k vlasti, a to aj napriek tomu, že v nej už nebolo miesta pre grófov.

Krajinou otriasla svetová vojna, občianska vojna, dva hladomory a červený teror. Nevídané pohromy zasiahli všetky spoločenské vrstvy. Nastala kolektivizácia kolektívov a potom odkulakovanie kulakov. Sovietsky zväz bol už iba krajinou súdruhov.

„Súdruh, pomyslel si gróf. Aké nesmrteľné slovo… Ako chlapec sa s ním v Petrohrade stretával len zriedka. Skrývalo sa vzadu v mlyne či pod krčmovým stolom, občas sa ukázalo na čerstvo vytlačených pamfletoch, ktoré sa sušili v pivnici. O tridsať rokov neskôr sa však stalo najpoužívanejším slovom ruského jazyka.

Z významového hľadiska bolo mimoriadne praktické – slúžilo ako pozdrav i rozlúčka, blahoželanie i výstraha, výzva i námietka, dokonca aj na zastavenie človeka v preplnenej vstupnej hale majestátneho hotela. A práve táto všestrannosť konečne oslobodila ruský národ od únavných formalít, zastaraných titulov a otravných slovných spojení, ba i mien. V celej Európe neexistovala iná krajina, kde by ste jedným slovom privolali hociktorého občana, starého či mladého, priateľa či nepriateľa“.

Postava grófa je tak skutočne stelesnením múdrosti a pôžitkárskej filozofie života. Kvôli jeho briskným a hĺbavým úvahám sa ani samotný dej nevyžíva v dynamike. Skôr naopak, akoby si užíval s čitateľom pomalé tempo, v ktorom sa však vyostruje každodennosť, hoci zmeny za múrmi hotela sú kruto revolučné.

 

Amor Towles: Džentlmen v Moskve, Tatran, 2018, Preklad: Jana Pernišová

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie