Tvorivosť, kultúrna dynamika a životný cyklus civilizácie
V živote spoločnosti pôsobí prostá zákonitosť. Nové myšlienky a podnety s potenciálom stimulovať v spoločnosti pokrok a vnútorne ju naplniť zmyslom a autentickým tvorivým elánom sa spočiatku vždy nachádzajú v disente, na hodnotovej periférii tejto spoločnosti. Z tohto miesta, zvyčajne za neustálych antagonistických interakcií medzi zástancami starých a nových prístupov, stávajúc sa v stále vyššej miere všeobecne akceptovaným štandardom, presakujú hlbšie a hlbšie do epicentra. Keďže pri tomto prirodzenom centripetálnom postupe inovácie neustále čelia pôsobeniu konzervatívnych protisíl, postupne, tak ako sú tieto úspešne prekonávané, dochádza aj k určitému riedeniu vitálnosti samotného inovatívneho impulzu, až nakoniec, v závere celého tohto procesu vrcholiaceho jeho inštitucionalizáciou, môžeme pozorovať, ako naberá obdobne dogmatickú povahu plnú antagonizmu voči všetkému novému, akou sa vyznačovali pôvodné protisily.
Z tejto zákonitosti pre nás vyplývajú zásadné otázky.
Je možné zdanlivo nevyhnutný proces dogmatizácie sprevádzajúci úspech pôvodne inovatívneho impulzu zvrátiť, alebo aspoň spomaliť?
Čo rozhoduje o dlhodobej vnútornej sviežosti a rozkvete spoločenského života?
Ako identifikovať skutočne inovatívne myšlienky?
Ako v dnešnom hodnotovom chaose a intelektuálnej záplave navzájom často celkom protichodných ideí rozlíšiť impulzy so zásadným potenciálom stimulovať autentickú tvorivosť od ich napodobenín, ktoré fakticky len replikujú a konzervujú status quo? Historicky mali takéto impulzy zväčša charakter zdanlivého „bláznovstva“, pretože boli zasadené do rámcov, ktoré radikálne presahovali hranice toho, čo bolo v danej spoločnosti považované za mysliteľné a možné.
V nasledujúcich odstavcoch sa pokúsim predostrieť základný rámec, prostredníctvom ktorého by tieto otázky bolo možné aspoň čiastočne zodpovedať.
V dnešnej na kapitál orientovanej dobe je celkom bežné predpokladať, že primárnou podmienkou rastu sú materiálne zdroje a že bez nich je rozkvet v jednotlivých sférach ľudskej spoločnosti prakticky nemožný. Dôležitosť tejto materiálnej základne rozhodne nespochybňujem, no kauzálne uvažovanie založené na jednostrannom primáte materiálnych zdrojov pred tými vnútornými pokladám za mylné. Dejiny sú totiž plné prípadov, kedy nadbytok materiálnych zdrojov bol pre kultúrny rast a spoločenský rozkvet skôr prekážkou než pomocou. A naopak, je množstvo veľmi dobre zdokumentovaných prípadov, kedy národ, ktorý neoplýval nadmierou prírodných zdrojov, dokázal vystúpať k výšinám kultúrneho a mocenského vplyvu len vďaka vlastnej tvorivosti, ktorej prostredníctvom premenil zdanlivo nevýhodné vonkajšie podmienky na východiská vedúce priam k ohromujúcemu úspechu.
Pozoruhodná ukážka tendencie civilizácií vznikať v prostredí, ktoré predstavuje značnú výzvu pre ľudského ducha je miesto vzniku mayskej civilizácie. Aj napriek tomu, že kedysi veľkolepé verejné budovy a majestátne chrámy sú dnes pochované v hlbinách tropického lesa, v dobe vrcholiacej mayskej slávy boli tieto budovy srdcom veľkých miest, obklopených intenzívne využívanou poľnohospodárskou pôdou. Ich súčasný stav svedčí nielen o rozsahu konečného víťazstva divokej džungle nad človekom, ale aj o rozsahu predošlého víťazstva človeka nad bujnou vegetáciou. To isté môžeme vidieť v Sýrskej púšti, kde kedysi mestá Petra a Palmýra stáli v strede zavlažovaných záhrad, alebo v kamenistej Attike, ktorá sa, na rozdiel od susednej úrodnej Boiótie, stala školou celej Helady. Podobne aj rímska Campagna, kde sila, čo skultivovala túto tvrdú zem, bola tou istou silou, ktorá následne vybudovala ríšu siahajúcu od Egypta po Britániu, vytvárala ostrý protiklad s kapuánskou Campagnou, prívetivou krajinou, ktorej obyvatelia boli postupne ovládnutí všetkými ich susedmi, krajinou, ktorá v priebehu jedinej zimy demoralizovala Hanibalovu skvelú armádu do takej miery, že už nikdy nebola schopná zopakovať svoje predošlé víťazstvá.
Samozrejme, formulku „čím väčšia výzva, tým väčšia odozva“ nie je možné stupňovať do nekonečna, pretože každá spoločnosť má svoj bod, po ktorého prekročení zvyšovanie nárokov postupne začne viesť vedie k znižovaniu výnosov. Napríklad, Škandinávska civilizácia dosiahla svoj vrchol v literatúre a politike na Islande vďaka úspešnému prekonaniu dvojitej výzvy – morskej expanzie a neúrodnej krajiny. Keď sa však Severania v ich snahe o vytvorenie sebestačného sídla v Grónsku vystavili ešte tvrdším podmienkam, výsledkom bolo zlyhanie. Po niekoľkých storočiach neúspešných pokusov vybudovať sebestačnú komunitu boli aj títo húževnatí ľudia porazení nápormi nehostinného fyzického prostredia. Preto je aj tu, v oblasti dejín civilizácií nutné nájsť určitý zlatý stred, pretože ak je výzva príliš slabá alebo príliš silná, môže viesť k zlyhaniu vyvolania odozvy.
Obzvlášť zaujímavý prípad takéhoto zlyhania je možné vidieť v prípadoch, kedy je určitá spoločnosť konfrontovaná s výzvou, ktorá ju síce nezničí, no ktorej náročnosť jednoducho danú spoločnosť prinúti investovať všetky jej vnútorné zdroje do zápasu o holé prežitie, v dôsledku čoho sa premení na ustrnutú civilizáciu, ktorá i napriek svojej vitálnosti nikdy nedozreje. Toto platí tak pre Eskimákov a nomádov, ako aj pre militantné spoločnosti Sparťanov a Osmanov. Všetky tieto spoločnosti si pri konfrontácii s výzvou vybrali cestu krátkodobého profitu prineseného špecializáciou. Všetky zaplatili za svoju voľbu stratou schopnosti účasti na ďalšom vývoji: životy nomádov a Eskimákov boli chytené v pasci každoročných klimatických a vegetačných cyklov, zatiaľ čo výrazné militantné črty Sparťanov a Osmanov premenili ich spoločnosti na špecializované kasty.
Všetky tieto príklady ukazujú, že sila schopná premeniť aj nepriaznivé materiálne podmienky na požehnanie, ktorá pri vzniku každej civilizácie zohráva kľúčovú úlohu, má čisto psychologický charakter a je priamo spojená s tvorivosťou. A je to práve prítomnosť alebo absencia tejto sily, čo rozhoduje o tom, či výsledok kolektívnej reakcie na určité výzvy povedie k rozkvetu kultúry alebo k neplodnému opakovaniu starých, zažitých vzorcov.
Komplikovaný vzťah medzi inovatívnosťou a spiatočníctvom sa lepšie osvetlí, ak sa zameriame na povahu procesu imitácie. Napríklad, v takzvaných primitívnych spoločenstvách je imitácia smerovaná k uctievaniu starších generácií, s dominantným náboženským vyjadrením v podobe kultu predkov. Celý spoločenský život je nasmerovaný nazad, do minulosti, v čoho dôsledku získava celá spoločnosť statický charakter. Naopak, imitácia v spoločnostiach, ktoré vstúpili do civilizačného procesu, sa vyznačuje dynamickou tendenciou smerujúcou vpred a jej vzormi sú vo väčšine prípadov pionieri, vizionári a revolucionári prekonávajúci tradičné zvyklosti.
Na názorné priblíženie tohto rozdielu môže poslúžiť proces sformovania zárodku Egyptskej a Sumerskej spoločnosti, ku ktorému došlo po skončení poslednej doby ľadovej. Lovecké populácie severnej Afriky a Levantu stáli v zásade pred troma alternatívami. V snahe udržať klímu, v ktorej boli zvyknuté žiť, sa mohli presunúť na sever alebo na juh, nasledujúc migráciu svojej koristi a teda, skôr než zmeniť spôsob života, zmeniť svoj habitat. Mohli si zvoliť ostať a čeliť vysychaniu prostredníctvom premeny z lovcov na nomádov, uchovajúc si svoj habitat a zmeniac svoj spôsob života. Alebo sa mohli rozhodnúť zmeniť tak svoj habitat, ako aj svoj spôsob života. Práve táto posledná reakcia viedla k vzniku civilizácie, a to aj napriek tomu, že v očiach ich susedov musela snaha o kultiváciu nepreniknuteľnej spleti nílskych a mezopotámskych džungľových močarísk vyzerať ako čisté bláznovstvo.
Paradoxne, dejiny ľudskej kultúry sa zdajú spočívať práve na úspechu takýchto „bláznovstiev“, kedy spoločenské vedomie danej spoločnosti čelí existenčne nabitým výzvam opustiť svoj chránený prístav tradície a v snahe o dosiahnutie nových stupňov sebavedomia a vnútornej bohatosti riskovať zlyhanie a zánik. Práve takéto „bláznovstvá“ totiž do života spoločnosti vnášajú kvalitatívne nové impulzy stimulujúce duchovný a kultúrny rast. Dynamické pnutie medzi tradicionalizmom a vizionárstvom však nezohráva kľúčovú úlohu len v prvotnej premene primitívnych spoločností na civilizácie, ale aj na každom ďalšom stupni spoločenskej komplexifikácie, kedy už hlavná výzva nespočíva len v tvorivej odozve na fyzické prostredie, ale aj v stále náročnejších vnútorných výzvach a v povahe vzťahu mladšej spoločnosti s už existujúcimi a prosperujúcimi civilizáciami. Charakter tohto pnutia slúži ako hlavný prejav vnútorného zdravia každej spoločnosti ukazujúci to, či sa táto spoločnosť nachádza v stave aktívnej tvorivej expanzie alebo konzervatívneho stiahnutia pasívne uchovávajúceho plody minulých úspechov.
Hoci komplexnosť zmien, ku ktorým v jednotlivých spoločnostiach v priebehu ich životného cyklu dochádza, má svoju vlastnú dynamiku, kľúčové procesy sa nedejú „samé od seba“, v dôsledku „zrelosti“ vnútornej situácie. Na to, aby spoločnosť bola schopná a ochotná spraviť skok vpred, musí byť najskôr „niekým“ otrasená a následne presvedčená. Tým „niekým“ je tvorivá individualita, geniálna osobnosť spaľovaná intenzitou vnútorne nesenej vízie. Každá spoločnosť čelí v podobe takýchto božsky inšpirovaných individualít pozoruhodnej dileme so závažnými následkami pre celé jej nasledujúce smerovanie. Ak tvorivý génius neuspeje v snahe rozšíriť obsah svojej duše do svojho sociálneho okolia, aj keby nebol ostatnými členmi spoločnosti neochotnými prijať zmenu umučený k smrti, stratí svoju vôľu k životu. Osud takej spoločnosti hluchej voči slovám jej prorokov bude rovnako tragický – stagnácia a kultúrne, ekonomické alebo vojenské obsadenie nejakou inou spoločnosťou, ktorá bola väčšmi otvorená výzve k rastu uloženej Duchom prostredníctvom geniálnych osobností. Takýmto spôsobom bude násilím donútená prijať zmenu, ktorú odmietla podstúpiť dobrovoľne. Bolestivá, no nie taká trpká je aj druhá možnosť. Ak totiž génius dokáže prekonať malátnosť a nevraživosť svojho spoločenského prostredia a premení spoločenské štruktúry tak, aby zodpovedali jeho vnútornej vízii, dôsledok pre tzv. bežných ľudí bude rovnaký – budú musieť zanechať svoje staré spôsoby a prispôsobiť sa vedúcemu tónu určenému géniovým duchom.
Táto schopnosť kladne reagovať na pôsobenie jej najnadanejších individualít, ktoré aj v čase svojej najvyššej numerickej početnosti nikdy netvoria viac než malú menšinu, je zrejme tým najjasnejším prejavom spoločnosti kráčajúcej cestou kvalitatívneho rastu. Tvárou v tvár tejto disproporcii medzi výnimočnými individualitami a masami však čelíme kľúčovému kultúrnemu problému, pretože bez spoliehania na formálnu imitáciu je vždy veľmi ťažké, ak nie nemožné, vniesť do každodennej praxe aspoň zlomky vízií geniálnych myslí. Keďže schopnosť imitácie je spojená s istým druhom výcviku, jej výsledkom je nutne určitá mechanizácia ľudského života a aj napriek tomu, že efektivita takej automatizácie rôznych procesov uvoľňuje časť tvorivého potenciálu, ktorý je následne možné investovať do ďalšieho pokroku, takáto skratka obchádzajúca namáhavý proces individuálnej premeny sa rovnako dobre môže stať aj nástrojom sebazničenia. Ak sa napríklad pozrieme na komunity veľkých náboženstiev, môžeme jasne rozlíšiť veľkú masu ich formálnych stúpencov, ktorých individuálna prax, napriek ich nadšeniu, pozostáva najmä z verbálneho vyznania, zatiaľ čo ich vnútorné nastavenie sa veľmi nelíši od stavu, v akom žili ich „pohanskí“ predchodcovia. Ten istý problém je možné vidieť i v samotnom jadre krízy neobmedzenej demokracie a liberalizmu našej západnej spoločnosti, v ktorej sa väčšia časť populácie teší právam na sebapotvrdenie, zatiaľ čo ostáva celkom nedotknutá druhou časťou kréda, koreniacej v povinnosti sebaobmedzenia a sebakultivácie – masy, odhliadnuc od ich formálneho vzdelania, sú stále plne ponorené v primitívnych vášňach.
Dynamický vzťah medzi neustále udržiavanou tvorivosťou a strojovým automatizmom predstavuje nevyhnutnú podmienku rastu a narušenie tejto rovnováhy vedie takmer vždy k strate rovnováhy. Na jej neustále udržiavanie je potrebné aby tvorivá reakcia danej spoločnosti na určitú výzvu nebola jednorazová. Úspešná reakcia by mala následne vyvolať nové rušenie stimulujúce spoločnosť k ďalšiemu usilovaniu o obnovenie rovnováhy, prenikajúc spoločenský život pravidelným rytmom, s potenciálne nekonečnou kapacitou stimulovať rozvoj. V dejinách civilizácie je však takáto pružnosť umožňujúca tvorivo prekonať prekážky niekoľkokrát za sebou mimoriadne vzácna. Je viac než pravidlom, že spoločnosť, ktorá excelovala pri konfrontácii s jednou výzvou, je podozrivo náchylná k zlyhaniu pri konfrontácii s tou nasledujúcou, takže sa zdá, že každé ohnivko v reťazci postupujúcich civilizácií je bolestivo ukuté v cykle vynachádzavosti, triumfu, letargie a pohromy, a že tie isté národy, ktoré tak bravúrne zohrávali úlohu tvorcov, sa vo vzťahu k ich nástupcom takmer so železnou pravidelnosťou stavali do prvých radov odporcov voči akejkoľvek inovatívnej snahe o prekonanie nových prekážok.
Takíto ex-tvorcovia, nesení na vlne vytvorenej ich vlastnými minulými úspechmi až k pozíciám vrcholnej moci a vplyvu, upadajú do toho najväčšieho možného omylu, pokladajúc seba samých a výsledky svojich snáh nie za stupienky vedúce k ešte vyšším cieľom, ktorých uskutočnenie je úlohou budúcnosti, ale za samotný piedestál. Táto tendencia sa rovnakým spôsobom týka individualít a inštitúcií, ako aj pôvodne progresívnych spoločenských štruktúr – je to práve toto zlyhanie v celkom prirodzenom akte odovzdania pochodne nesúcej svetlo do mladších rúk ovládaných sviežimi mysľami nových vizionárov, čo dláždi cestu vedúcu od prvotných prejavov úpadku ku konečnému rozpadu a zániku.
V tejto poslednej fáze života civilizácie sa spoločnosť stretáva so svojou Nemesis v podobe všetkých jej nezodpovedaných a nepremenených výziev, ktoré sa zhmotňujú v stále rastúcom rozsahu a intenzite. Náročnosť týchto výziev sa bude stále stupňovať, až pokým daná spoločnosť pod vplyvom tohto rastúceho tlaku nespraví aspoň nejaké provizórne kroky odďaľujúce konečné zúčtovanie. Ak sa spoločnosť nedokáže zmobilizovať ani k takejto váhavej odpovedi, jej stále menej funkčné štruktúry sa jednoducho rozpadnú. Zrejme tým najmarkantnejším znakom spoločnosti, ktorá sa nachádza v takejto životnej fáze, je, že jej ekonomická a politická prestíž napriek ochabujúcemu kultúrnemu životu aj naďalej stúpa raketovou rýchlosťou. Táto zásadná zmena sa odráža v zmene vzťahu primitívnejších spoločností voči ich bývalým učiteľom. Tam, kde bolo pôvodne očarenie veľkoleposťou mierových umení – filozofie, literatúry, architektúry a vedy – sa objavuje odpor voči násilníckej márnivosti, takže jedinou sférou, v ktorej i naďalej pokračujú v napodobňovaní, je oblasť priemyslu, vojenstva a politiky, s tajným úmyslom použiť toto poznanie na vlastnú obranu, v revolte voči nenávideným pánom. V samotnom centre tohto zlyhania stojí strata tvorivej moci spoločenskej elity, ktorá v dôsledku vlastného morálneho úpadku stratila schopnosť inšpirovať masy k hlbšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Lýra sa premení na bič, čoho výsledkom je spoločenská polarizácia a fragmentácia.
Táto schizma v spoločenskom tele, ktorá sa prejavuje v podobe viditeľných znakov, je len vonkajším symptómom omnoho hlbšej schizmy, ku ktorej dochádza v dušiach členov rozkladajúcej sa spoločnosti. Vo všeobecnej atmosfére zlyhania schopnosti aplikovať tvorivú reakciu vo všetkých oblastiach života, sprevádzanej zahmlením a rozkladom etických a estetických štandardov, stoja existenčne obnažení členovia spoločnosti pred dvoma hlavnými typmi snáh o opätovné nadobudnutie rovnováhy.
Prvá z nich, kedy sa jednotlivec jednoducho oddá viere, podľa ktorej ten najlepší spôsob vedúci k opätovnému získaniu prístupu k zdroju inšpirácie spočíva v živote „podľa prirodzenosti“ a v podvolení sa vlastným spontánnym tendenciám, má pasívnu povahu. Druhá alternatíva vychádzajúca z aktívnej snahy o sebakontrolu, pri ktorej sa jednotlivec usiluje ovládnuť svoje prirodzené vášne, je naopak podporovaná vierou v to, že práve neskrotená ľudská prirodzenosť predstavuje hlavnú prekážkou v tvorivosti. Symptómy odrážajúce prvý, „oddávajúci sa“ pokus sú veľmi prosté – v prípade más naberajú podobu tupého konzumerizmu, zatiaľ čo ich prejav vo vedomí sofistikovanejšej intelektuálnej elity nesie formu rousseauovského „návratu k prírode“. Ani jedna z variácií tejto reakcie nie je schopná zvrátiť proces spoločenského úpadku. Zaujímavejší je druhý „seba-obmedzujúci“ pokus, pretože táto tendencia sa v celej histórii ľudstva prejavila len v mysliach predstaviteľov tvorivej menšiny a bol to práve charakter odpovede týchto vyspelých individualít, ktorý sa ukázal byť pre ďalší osud ich civilizácií absolútne kľúčový.
Nech už išlo o dobrovoľný osobný akt alebo o exil vynútený okolnosťami presahujúcimi kontrolu daného jednotlivca, po nevyhnutnom stiahnutí sa umožňujúcom jednotlivcovi uskutočniť jeho vyšší vnútorný potenciál, ktorý by inak, bez dočasného opustenia spoločenského prostredia, mohol ostať latentný, sa novozrodená individualita nachádza na križovatke. Buď sa rozhodne ostať vo svojom stave odpútanosti od svetských záležitostí, alebo si zvolí návrat späť do „jaskyne tieňov“ spojený s výzvou na premenu charakteru dominantného spoločenského prostredia. Vyjadrené slovami arabského filozofa Ibn Khaldūna, toto je cesta, ktorou sa uberali všetci kultúrni hrdinovia a hrdinky ľudstva: „Ľudská duša má vrodenú predispozíciu k schopnosti vyzliecť svoju ľudskú prirodzenosť a zaodieť sa do prirodzenosti anjelov, aby sa mohla na krátky čas skutočne stať anjelom – moment, ktorý príde a odíde rýchlejšie než žmurknutie ľudského oka. Duša po tom, čo v anjelskom svete prijala posolstvo, ktoré má priniesť ostatným ľuďom, znova príjme svoju ľudskú prirodzenosť.“
Ak zvestovateľ prinášajúci liek zodpovedajúci spoločenskej nemoci, ktorú sa snaží vyliečiť, uspeje v snahe o premenu svojich blížnych na svoj vlastný obraz, znovuzrodenú spoločnosť čaká nová fáza rastu. Ak sa však tvorivá minorita, zlákaná pokušením prameniacim z blaženosti vnútornej kontemplácie, odmietne vrátiť k masám, dodá prvú polovicu základných podmienok nutných ku kolapsu a nasledovnému rozkladu civilizácie (o tú druhú sa postará ľahostajnosť a pasivita bežnej väčšiny). Cyklus sa uzavrie a ich právoplatné miesto prirodzených vodcov je zabrané lacnými imitáciami v podobe pseudo-elít, ktorých konanie spoločnosť spoľahlivo nasmeruje k jej vlastnej záhube. Pokutu za takéto kľúčové zlyhanie musela zaplatiť napríklad helénska spoločnosť, pretože aj napriek tomu, že sám Platón vytýčil ako najvyššiu métu návrat filozofa z teórie do praxe, ideál najlepšieho života bol aj naďalej videný v stave kontemplácie, nie v aktívnej premene a pozdvihnutí pozemského sveta – bez nedostatočne rozvinutej cnosti lásky im v ich mystických vytrženiach uniklo, že skutočné vyvrcholenie ich vzostupu spočíva v nasledujúcom zostupe do morálnych chatrčí, v ktorých živoril nevykúpený svet.
—————————————
Čo presne toto celé znamená pre našu modernú spoločnosť? Ak sa pozrieme na charakter dnešnej tvorby v oblasti náboženstva, filozofie, umenia alebo vedy, zdá sa, že žiaden zo súčasných príspevkov v ktorejkoľvek z týchto oblastí neoplýva vznešenosťou a grandióznosťou potrebnou na okúzlenie a inšpirovanie nespočetných generácií, akú môžeme vidieť u mnohých veľdiel minulosti. Tieto moderné príspevky skôr než objektívne večné hodnoty odrážajú osobný zmätok prítomný v dušiach ich tvorcov. Môžeme sa pýtať, prečo je naša tradičná západná kultúra opúšťaná stále väčším množstvom ľudí. Rozhodne to nie je kvôli strate schopnosti západných mysliteľov racionálne uvažovať alebo kvôli úpadku techniky našich umelcov. Neprišli sme totiž ani o metódu správneho intelektuálneho spytovania, ani o pochopenie rytmu a kontrapunktu, perspektívy a proporcie. To, čo môžeme vidieť je skôr zámerné opúšťanie celého kultúrneho kánonu a odvrhnutie dedičstva veľkých učiteľov našej minulosti, ktoré celkom zjavne stráca moc okúzliť mysle nových generácií. Výsledkom je márnivé uctievanie vytvoreného duchovného vákua, ktoré je možné pokladať len za jeden z mnohých prejavov oveľa komplexnejšieho vnútorného kolapsu našej civilizácie. Riešenie prinášajúce opätovné spojenie so studnicou bytostnej plnosti však nespočíva v dogmatickom návrate k tradičnému kánonu prostredníctvom neplodnej imitácie, ani v zúfalom uctievaní kultúrneho dedičstva ostatných spoločností. Do jej vyživujúcej sily je možné načrieť len v akte nového originálneho tvorenia, konaného v odozve na výzvy našej vlastnej doby. To nás kladie pred imperatív kultivovať nový typ cností korešpondujúcich s novým typom nerestí ohrozujúcich našu spoločnosť. Bez takejto komplexnej odozvy zodpovedajúcej vážnosti výziev, ktorým čelíme vo všetkých sférach ľudskej činnosti, nemôže byť výsledkom snáh o opätovné získanie autentickej tvorivosti nič iné než neplodné vyvolávanie mdlých tieňov.
Tak ako v prípade všetkých minulých zlomových bodov, ktoré už naša spoločnosť úspešne prekonala, aj v prípade dnešných výziev, ktoré prakticky v každej oblasti ľudskej činnosti poukazujú na hlboké systémové problémy, kľúčovým faktorom rozhodujúcim o výsledku tohto stretu bude s veľkou pravdepodobnosťou naša tvorivosť. Ak dokážeme načrieť do hlbín, z ktorých pramení naša schopnosť nazerať na svet stále novým spôsobom, nachádzať skryté vzory a odhaľovať jemné spojitosti medzi zdanlivo nesúvisiacimi fenoménmi, a premieňať nové, plodné myšlienky na skutočnosť, kríza sa môže stať šancou vedúcou k novej ére spoločenského rozkvetu.
