Verejná psychodiagnostika politikov a masových vrahov
Verejnosť má právo byť informovaná. Ale keď už, tak presne, po dôkladnej analýze, nie triafaním šípkami pravdepodobnosti do neprehľadného a sivastého terča.
V decembri som písal článok o tom, ako by sa psychiatri nemali verejne vyjadrovať k duševnému zdraviu Donalda Trumpa, respektíve, že by na diaľku nemali diagnostikovať žiadneho politika, vrátane českého prezidenta Zemana, nech už nám je akokoľvek nesympatický a protivný, alebo nech má rysy akejkoľvek poruchy osobnosti, či známky vplyvu istých psychoaktívnych látok.
Na prvý pohľad sa to môže zdať veľmi obmedzujúce a represívne voči slobodným vyjadreniam príslušníkov istej profesie, no v skutočnosti to zabraňuje politizácii, a tým pádom znehodnocovaniu a degradácii psychiatrie. Aj medzi nami sa totiž nájdu ľudia, usadení na rôznych tópoch politického spektra, ktorí by sa vo svojom názorovom boji mohli oháňať práve psychiatriou. Neťahajme ju do týchto hier. Psychiatria by v nich nemala byť použitá, a ak je, tak to považujem za jej zneužitie (skôr misuse ako abuse, ale predsa).
Druhá vec je, že vlastne nejde o žiadne náhubky pre psychiatrov, ktorí by sa vo veciach duševného zdravia mali profesionálne vyznať a mnohé zaujímavosti a konkrétnosti by mohli extrahovať aj z verejných prejavov politikov. Neplnili by akúsi ochrannú úlohu až rolu verejného strážcu, keby identifikovali určité patologické rysy u vedúcich predstaviteľov rôznych krajín? Neplnili. Pretože upozorniť na chybné kroky, zvláštne prejavy a neštandardné riešenia či názory, môžeme predsa my všetci, a to neustále. Dokonca aj psychiatri. Nemusíme pritom používať veštecké diagnostické výroky a psychodiagnostiku na diaľku, podobne ako vo verejnej sfére napríklad nepoužívame nadávky. Môžeme proste iba upozorniť na to, na čo upozorniť treba. A môžeme na to upozorniť aj ako príslušníci istej profesie.
Psychiater James Lipot takto veľmi trefne reagoval na Liebermanovu kritiku psychiatrizácie Donalda Trumpa:
„Existuje významný rozdiel medzi diagnostikovaním niekoho a medzi tvrdením, že niekto môže byť nebezpečný, a to buď pre svoju osobu alebo pre iných.“
Americká psychiatrická spoločnosť viaže psychiatrov v ich verejných vyjadreniach takzvaným Goldwaterovým pravidlom, ktoré je od roku 1973 stále platné a v podstate rieši to, o čom tu tak trochu sám so sebou vediem spory. Znie takto:
„Príležitostne sú psychiatri požiadaní o svoj názor na osobu, ktorá je vo svetle verejnej pozornosti alebo ktorá sama o sebe informovala prostredníctvom verejných médií. Za takýchto okolností môže psychiater s verejnosťou zdieľať svoje odborné znalosti o všeobecných psychiatrických otázkach. Pre psychiatra je však neetické, aby ponúkol svoje odborné stanovisko, pokiaľ neurobil vyšetrenie a nedostal dostatočné oprávnenie na takéto vyhlásenie.“
Akékoľvek zverejňovanie psychiatrických diagnóz alebo verejné pokúšanie sa o diagnostikovanie politikov či verejne známych osôb narúša kľúčové princípy psychiatrie a našej profesionálnej etiky. V tomto so psychiatrickou autoritou Jeffreym Liebermanom nemienim polemizovať, pretože s ním úplne súhlasím. To isté pritom platí o masových vrahoch či strelcoch na školách. Verejnosť má právo byť informovaná. Ale keď už, tak presne, po dôkladnej analýze, nie triafaním šípkami pravdepodobnosti do neprehľadného a sivastého terča, vedľa ktorého nestojí len morálka a férovosť, ale aj rodina samotného strelca alebo milióny ľudí, diagnostikovaných rovnakou psychiatrickou poruchou, z ktorej je podozrievaný.
À propos, keď už toľkí niečo máme proti Donaldovi Trumpovi, prečo ho rovno nediagnostikovať tak, ako sa patrí? Veď tradícia každoročného lekárskeho vyšetrovania amerických prezidentov (the annual medical exam) má už svoje roky, no doteraz jeho súčasťou nikdy nebolo vyšetrenie psychiatrom. Prečo nie, pri tak veľkej zodpovednosti?
