Poklad

Nohy sa ešte nerozhýbali, ale tam hore to beží na plné obrátky, raňajky, aby Marek nezabudol, desiata… Elena sa pretočí na posteli, to je ešte len na začiatku zoznamu, keby ju aspoň ruka nebolela. Vystrie ju pred seba a niekoľkokrát za sebou pootočí zápästím, v ruke zapraská a poriadne to zabolí. „Do čerta,“ dostane zo seba namosúrená. Skúsi ešte raz, praskot sa neozve, ale bolesť je ešte intenzívnejšia. No nie, to nemôže byť pravda, možno keby ju bolel zub, neprežívala by to tak, ale ruky, tie sú v jednom kolotoči.

„Dobré ráno,“ pozdraví tichým hlasom Mareka, ktorý sa práve oddáva svojej neresti na balkóne. „Čo tak skromne?“ fúkne jej obláčik dymu do tváre. „Prestaň, bolí ma ruka, ani ty by si nemal dobrú náladu,“ snaží sa zostať slušná. „Ale pozri na to pekné ráno, otvor oči a vnímaj.“ Otočí sa, pribuchne balkónové dvere, zúri, že by mu dokázala zvyšok cigarety uhasiť na ruke, aby vedel, čo je bolesť.

„Si nejaká nervózna, ale začínať ráno v takomto rozpoložení nie je najlepšie,“ vysúka Marek zo seba, len čo sa vráti dovnútra. „Radšej si pobaľ veci, aby si nezabudol a nemusel sa zase na niečo vyhovárať.“ „Ja zabúdam? A to si na to kedy prišla? A vôbec, čo si robila s tou rukou?“ „Tebe to budem hovoriť,“ zareaguje a zapne rádio, pridá na hlasitosti a pustí sa do prípravy raňajok. Popri práci snaživo precvičuje neposlušnú ruku, hodiny sú neúprosné, bude treba vytiahnuť z postele deti.

V predsieni sa svieti, Marek dokončuje posledné úpravy hrebeňom pred zrkadlom. „Maj sa, zlato, a nech máš popoludní lepšiu náladu.“ „Máš uterák?“ pýta sa namiesto pozdravu. „Hm, asi nie,“ doširoka sa usmeje a prehrabuje sa v taške. „Nehrab sa tam, aj tak ho nenájdeš,“ podáva mu ho pekne poskladaný. „Ďakujem, si môj poklad, veď vieš, ja nezabúdam.“