Príbeh jedného domu alebo aj domy umierajú

P: Zatvor si oči a skús mi povedať, čo vidíš, keď poviem slovo „dom“.

Ľ: Dom… Vidím náš starý dom, v ktorom sme bývali približne 45 rokov a ktorý sa skladal z dvoch zaujímavých častí. A ľudí priťahovala najmä tá vysoká časť. Vysoká strecha, zvláštne dvere, ku ktorým neviedli schody, no a potom záhrada so sochami, čo pre nás bolo normálne, ale pre ľudí, ktorí chodili okolo, to bolo niečo zvláštne, možno až tajomné.

P: Priblíž prosím históriu domu.

Ľ: Dom postavila rodina Csatáryovcov a z rozprávania viem, že slúžil ako letný altánok, kam prichádzali po moste ponad Torysu, ktorý dali tiež postaviť. Okrem toho tam kedysi boli obrovské polia a ovocné sady. Tú druhú časť domu (hrazdenú, vysokú) podľa všetkého pristavali kvôli sezónnym robotníkom, ktorí prichádzali robiť na polia a do záhrad. Pivnice slúžili na uskladnenie ovocia a zeleniny. V roku 1945 na základe Benešových dekrétov rodina prišla o väčšinu pozemkov a dom. Dostal sa do majetku majetku mesta, no a to ho určilo na asanáciu, pretože bol naozaj v hroznom stave.

P: Ako sa do domu dostala naša rodina?

Ľ: Otec potreboval nejaký pozemok, kde by mohol robiť sochy a tu bol voľný priestor. Bolo to už prakticky za mestom, keďže vtedy sa ešte len stavali prvé paneláky na Sídlisku II. Otcovi to vyhovovalo, požiadal mesto, aby si tam mohol previesť svoj materiál a nástroje, skrátka, aby tam mohol pracovať. Potom sa mu tam tak zapáčilo, že sa rozhodol, že dom zrenovuje a že sa tam presťahujeme. Dovtedy sme bývali v nájomnom byte na Jarkovej ulici v stiesnených podmienkach.

P: Ako to vyzeralo, keď ste sa tam nasťahovali?

Ľ: Keď sme sa nasťahovali, mala som štyri, päť rokov a dom sa ešte stále opravoval. V nižšej časti domu, ktorá bola staršia a postavená v inom štýle, bývali nájomníci. V pivnici chovali husi a nakoniec tá časť domu ostala v takom dezolátnom stave, že ich museli vysťahovať kvôli zlým hygienickým podmienkam. Oproti nám cez veľkú záhradu bola slobodáreň, ktorá slúžila najprv Stavoprojektu, neskôr ZVL a nakoniec hádzanárkam. Po revolúcii sa dvakrát prestavala a teraz je to penzión (pozn. — Eldorádo). Vedľa domu stáli tri fínske drevené domčeky. Zaujímavá postavička z fínskych domčekov bol istý Petruška, ktorý tam choval domáce zvieratá a šíril sa odtiaľ poriadny smrad, lebo tam mal strašný neporiadok. Podľa všetkého trpel chorobou, že znášal všetky veci z okolia. Vyzeralo to, že sa neumýva, neprezlieka a pritom to bol „sudca z ľudu“. Čiže národným výborom zvolený človek, ktorý zastupoval ľudí pred súdom.

P: Súčasťou domu bola aj veľká záhrada…

Ľ: Otec nechcel žiadne ploty, chcel mať otvorený priestor. Pôvodný zámer, ktorý ponúkalo mesto bol, že tam bude park, do ktorého budú chodiť deti zo škôl a škôlok a že tam budú osadené aj jeho sochy. Také kultúrne miesto podobné záhrade umenia pri Františkánoch. To sa však nepodarilo, pretože nikto z mestských pánov pre to nemal zmysel. Nás deti veľmi tešilo, že záhrada nebola zo začiatku upravená — radi sme sa hrali na skrývačky a skákali z veľkých kameňov, ktoré si otec chystal na sochy.

P: Ako sa tam rodine žilo?

Ľ: Zo začiatku dobre, ale potom sa trochu zmenila situácia, pretože rodičia sa rozviedli a tým pádom sa rozdelil aj dom. My deti s mamou sme bývali v tej vyššej časti domu a otec v druhej časti. Izba, ktorú zriaďovali pre nás deti, nakoniec slúžila otcovi ako spálňa a priestor, ktorý mal byť pôvodne určený pre ateliér, bol odrazu veľkou obývačkou, ktorú sme volali „veľká izba“. Pivničné priestory boli upravené na kuchyňu a kúpeľňu. Vo vyššej časti domu bola spálňa a nad ňou bola jedna miestnosť, v ktorej sme ako deti nevedeli, čo je tam, až pri vypratávaní domu sa zistilo, že sa tam nachádza obrovská, tzv. expanzná nádoba, v ktorej bola voda na plnenie radiátorov. Voda mala cirkulovať, ale necirkulovala, lebo to nebolo dobre urobené. Tá najvrchnejšia časť, kde sa najskôr pozreli všetci okoloidúci, bola vlastne ničím.

P: Aký materiál použil dedo na rekonštrukciu?

Ľ: Niekedy nebolo také jednoduché ísť do veľkoobchodu a kúpiť okná, potrubie, obklady. Všetko sa veľmi prácne zháňalo, takže dom sa opravoval postupne. Okná boli rôzne a boli vraj z filozofickej fakulty, ktorá sídlila v budove určenej na asanáciu na dnešnom mieste divadla J. Záborského. Dom nebol nikdy luxusný, ako možno niekomu pripadal… Materiály, ktoré sa použili na rekonštrukciu, neboli nové, takže niektoré dvere nepriliehali alebo v noci praskali parkety, čo bolo dosť strašidelné. Zaujímavá bola možno jedine naša „veľká izba“, pretože na strope ostali pôvodné trámy. Bola veľká, vysoká a so schodmi, ktoré viedli do spálne.

P: Ako ste vychádzali s obyvateľmi v okolí?

Ľ: Zo začiatku to bolo tak, že hoci otec robil monumentálne diela, nepoužíval tak veľa prístrojov. Hneď ako začal používať väčšie prístroje — rôzne brúsky a zbíjačky a nepracovala len jedna, ale dve, tak potom nastal problém. Ľudia z okolia sa sťažovali, aj z penziónu a z tenisových dvorcov boli ponosy, takže vtedy, keď sa v penzióne niečo špeciálne dialo alebo keď sa hral na dvorcoch turnaj, otec vypínal všetky svoje stroje a musel prestať na nejaký čas pracovať.

P: Ale niekedy si ľudia z okolia chodievali aj niečo vypožičať.

Ľ: Viacero ľudí z okolitých panelákov si ku nám chodilo požičiavať rôzne pracovné nástroje a často aj rebrík, keď sa vymkli, pretože my sme mali naozaj vysoké rebríky.

P: A možno sa len chceli pozrieť dnu.

Ľ: Otec bol akademický sochár a mal rád pekné veci a starožitnosti, takže keď si chcel urobiť radosť, niečo kúpil. Niekedy mu aj nanútili, presvedčili ho, že kupuje dobrú vec. Mal starožitný nábytok, hodiny a podobné veci, mal tam aj svoje diela a knižnicu. Asi toto by zaujalo tých ľudí, čo chodili okolo domu, čudovali sa a hľadali niečo zvláštne. Možno sa im zdalo, že sme nejakí iní, výnimoční. Niekedy som to cítila, keď na človeka pozerali s takým odstupom. Bolo mi to ľúto.

P: Dedo mal vždy na prácu niekoľko pomocníkov.

Ľ: V lete robil otec spravidla monumentálne sochy z kameňa. Vtedy mu pomáhali aj šikovní študenti, ktorých si vybral alebo ktorých mu niekto odporučil. A zaučil si ich. Boli to chlapci pracovití, skromní a zažratí do umenia. Najviac z nich vynikal Jožo Hobor, ktorý potom vyštudoval VŠVU a tvorí v Bratislave. Bývali buď v dedovej časti, alebo mali veľmi skromne urobený príbytok v garáži. Tak som sa učila variť, že som im varila obedy.

P: Počul som, že z domu sa malo stať aj centrum československo-sovietskeho priateľstva…

Ľ: Niekedy v 70. rokoch u nás boli inžinieri zo Stavoprojektu vymerať interiérové priestory pre projekt „Dom ČSSP“. Bolo to myslené naozaj seriózne, takže vtedy si otec začal chystať iný priestor pre prácu. No a my sme sa chystali, že pôjdeme bývať do nejakého panelákového bytu. A potom to naraz utíchlo. Odrazu sa o tom prestalo rozprávať. A nikto sa tým už ďalej nezaoberal.

P: Počula si nejaký konkrétny príbeh alebo urbánnu legendu, ktorá sa viazala k domu?

Ľ: Počula som, že pôvodní stavitelia ho postavili podľa grafiky Albrechta Dürera. No ako každá legenda, nie je potvrdené. Tá časť domu, ktorá vyzerala ako nemecký hrazdený domček, pripomínala nemecké starobylé centrá miest a takéto domy nachádzame aj na Dürerových obrazoch…

P: A iné legendy? Perníková chalúpka so zvláštnymi obyvateľmi?

Ľ: O takých neviem, ale mám svoje vlastné. V dome boli pivnice a vždy sa nám ako deťom zdalo, že v tých pivniciach sa udialo niečo, čo sa nemalo udiať, neviem, či to bolo hlboko či boli príliš tmavé či všetkým deťom takto pivnice pripadajú, ale tie naše boli strašidelné. Keď sa pred predajom dom vypratával, našli sme tam studňu, ktorá kedysi slúžila ako zdroj pitnej vody. Myslím si, že tam bola určite nejaká záhada. Hoci nie strašidelná, ale záhada tam bola.

P: Ľudskú kostru ste v studni nenašli…

Ľ: Kostru sme nenašli, ale ako dieťa som sa bála, lebo sa stala jedna strašná udalosť. Nejakého chlapčeka zabili a v niektorom z domov pri Malej stanici, ktoré sú dnes už zbúrané, sa vraj našla jeho kostra. Bála som sa, či niečo podobné nie je aj v našom dome.

P: Prejdime radšej k nedávnej histórii domu. Prečo sme ho predali?

Ľ: Keď rodičia zomreli, čo sa udialo rok po roku, nemal odrazu v dome kto bývať. Dom sa preto predal a kúpili ho lekári, ktorí zmenili jeho účel a zriadili tam zdravotné stredisko. Dom zrekonštruovali, len niekedy ma trochu mrzí, že zmenili jeho historizujúci charakter.

P: Nemohli sme dom zrekonštruovať my?

Ľ: Pravda je taká, že nikto z rodiny nepomýšľal, že by urobil rekonštrukciu a ani na to nemal. Okrem toho, keď sa to tak vezme, išlo akoby o dva domy. Rozloha interiéru bola veľká, no a počnúc kúrením a končiac sanitou a parketami bolo potrebné všetko vymeniť, jednoducho investovať tisíce do prestavby.

P: Neľutuješ to po rokoch?

Ľ: Viacero ľudí sa ma pýta, či nostalgicky neľutujem za starým domom a za tým životom. Chcem povedať, že nie. Prežili sme tam ako rodina približne 45 rokov, ale tak ako odchádzali ľudia, dom postupne strácal život a stratil aj svojho ducha, ktorého pôvodne mal a ktorého získal tým, že tam vlastne bolo dominantné umenie.

P: Dom to akoby dával najavo tým, že sa začal doslova až fyzicky rozpadávať.

Ľ: Strácal sa z neho život, pretože už tam nebolo ľudské teplo a ani teplo fyzické… Postupne sa pokazilo vodovodné potrubie, odpad a nakoniec, presne v čase, keď sme dom predávali, aj kúrenie. Kotol vypovedal funkciu. Obvodové múry domu boli navlhnuté. Čiže bol najvyšší čas — ak dom zachrániť, tak jedine tým, že sa predá a že ho ešte využije niekto iný.

(text: Peter Zakuťanský a Ľuba Patočková,

fotky pre TTT láskavo poskytla rodina Patočkových)