Denník N

Edo Klena už zajtra možno bude slávny

Edo Klena má svoju dylanovskú premenu z truvéra s gitarou na lídra rockovej kapely už dávno za sebou, no ešte aj dnes sú jeho pesničky milované predovšetkým folkovým publikom.

A keď na to príde, v hudobných cenách Radio_Head Awards je hodnotený v žánrovej kategórii  folk & world music. No ak by sme chceli hudbu Klenu a Klenotov, ako sa dnes jeho projekt volá, uchopiť do nejakej výstižnejšej žánrovej škatuľky, možno by nám lepšie pomohol výraz pub rock. Nielen kvôli najčastejšiemu miestu jeho koncertov, do veľkej miery zábavnému charakteru textov, ale aj kvôli žánrovej nejednoznačnosti ktorá čerpá od blues rocku, cez country,  celtic rock až kdesi k reggae.

Ak by sme si pozreli zoznam kapiel, ktoré v sedemdesiatych rokoch začali tvoriť pubrockovú komunitu ako odpoveď na okázalosť prog či glam rocku a azyl nachádzali v britských krčmách a kluboch, zistili by sme, že žiadna z nich sa nestala celosvetovo slávnou.  Ale Edo Klena už zajtra možno bude slávny. Aspoň tak spieva v jednej z piesní, ktoré aktuálne vychádzajú na dvojalbume Klena a Klenoty (2006 – 2011).

Titul je zostavený z doteraz oficiálne nevydaných piesní, ktoré sa nazbierali počas uvedených rokov. Že sa ich za päť rokov nazbieralo až na dvojalbum, pričom zároveň vychádzali oficiálne albumy, svedčí o obdivuhodnom tvorivom pretlaku prešovského pesničkára. Nečakajme ale nejakú béčkovú kategóriu, či rarity, mnoho piesní na dvojalbume patrí ku koncertným hitom Klenotov (Mária, Dievča, Starý muž na diskotéke, Na dedine dom, 2009, Ruský plyn, atď.) Ide teda o nahrávky, ktoré sa v danom období zrealizovali, ale z nejakých príčin sa nedostali na radové albumy.

Prvé CD je zamerané na rockovejšie naladeného poslucháča. Skoncentrovalo sa tu hneď niekoľko výborných skladieb – Splývam, Myslím na teba, Na pol ceste, Starý muž na diskotéke, či Dievča a disk klincuje už spomínaná Už zajtra možno…  Myslím, že na svoje si prídu ako vyznavači blues, či southern rocku, tak i priaznivci alt rocku.

CD 2 má fokus namierený na diváka festivalu Lodenica, ak to mám tak povedať, hoci už prvá pieseň Potlach ironizuje country a trampskú subkultúru. Album potom pokračuje pesničkami z obdobia, keď s Klenotami hral na husle už nebohý Peter Wittner a kapela sa inšpirovala tradičným britským, resp. írskym folk rockom.

Klenove piesne hovoria poväčšine jazykom človeka – milión, drobnej súčiastky v stroji času, alebo ak chceme „nahnevaného bieleho muža“, ako ho definovali ostatné americké voľby. Splývam s davom, idem s rytmom/ v tomto svete nie som nikto, spieva sa v piesni Splývam. A motív sa v zásade opakuje aj inde (Myslím na teba, Out, Do roboty), niekedy dostane politický nádych (Eurokomisár, On) inokedy rieši tému ekonomickej migrácie (2009, Odišla milá). Texty občas pôsobia zjednodušujúco, občas „ľudovo“, no v tých najlepších veciach Edo Klena umne mieša iróniu s trpkou pravdou o svete naokolo.

Dvojalbum má peknú grafiku s retro fontom Magneto, ktorý už na prvý pohľad pripomína, že ide o staršie nahrávky. Žiaľ, z bookletu sa nedozvieme, kto je jeho autorom.

Klenoty v tomto čase už pravdepodobne pripravujú ďalší album. No možno by – v súvislosti s vydávaním neoficiálnych nahrávok – stálo za to pozrieť sa aj na pesničky, ktoré vychádzali ako demonahrávky, magnetofónové kazety, alebo príloha časopisu pred rokom 2005, kedy sa Klenu a jeho kapely ujalo vydavateľstvo Hevhetia, resp. jeho sublabel Hev Het Tune.

Teraz najčítanejšie