Denník N

Sydney

Po týždňoch (takmer) samoty sme došli do mesta s populáciou len o trochu menšou ako celé Slovensko. Ja, komu vadia aj preplnené autobusy v dopravnej špičke v Košiciach. Necítila som sa dobre napriek tomu, že sme prvý večer strávili s Johnom.

S Johnom a jeho synom Michaelom sme pobehali Japonsko. Bol mojou psychickou oporou po svedectve pani Mičiko o dni po výbuchu atómovej bomby v Hirošime.

O Hirošime som písala tu.

John nás zobral do študentskej štvrti, Newtonu. Cítila som sa ako votrelec v zástupoch plávajúcich za zábavou. Ulice boli plné excentrických mladých ľudí, sedeli, kde sa dalo, na chodníku, na múrikoch, v reštauráciách. Obchody, dokonca aj kníhkupectvá mali otvárací čas dlho do noci.

Predierali sme sa telami snažiac sa nájsť nejakú reštauráciu. Dlho sme kráčali za chlapíkom na invalidnom vozíku, po stranách ktorého mal nalepené reproduktory. Tie robili naplno tuc-tuc-tuc-tuc-tuc, do toho si každý obchod naplno hučal svoje, strašná kakofónia. Našťastie sme vbehli do Thajskej reštaurácie pred tým, ako ma stihlo roztrhnúť.

Na druhý deň sme pobehali, čo sa v Sydney pobehať musí a rozhodli sme sa zdúchnuť. Necítili sme sa najlepšie v mase turistov a opitých domácich, ktorí si o jedenástej ráno vo vlaku uľavovali do práve dopitej pivovej fľaše a hneď na to nás pozývali na flám. Znelo to lákavo, párty na lodi, ale odmietli sme.

Samozrejme, že zveličujem. Nebolo to až také zlé. Napríklad v ANZACu ma Luke prekvapil. Nikdy sa nerozpráva s cudzími ľuďmi, ale teraz viedol dlhý rozhovor o svetových vojnách s Grékom, ktorý tam pracoval. To je moja špecialita, rozprávať sa so starými mužmi! Luke má hundrať, že ho nechám hodiny čakať.

ANZAC (Australia and New Zealand Army Corps) je pamätník na armádny zbor Austrálie a Nového Zélandu, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne. Táto okrúhla budova má v strede sochu mŕtveho vojaka a kupolu vyzdobenú 120-tisíc hviezdami, jednu za každého, kto slúžil za Nový Južný Wales.

No a potom Hyde Park. Stál tam obrovský vianočný stromček. Prvýkrát v živote som chcela pravú turistickú fotku. Ja totiž fotky typu „ja pred“ nerobím, ale fotiť sa pred vianočným stromčekom v tričku a krátkych nohaviciach, to už stojí za to.

Prešli sme sa k Opere, chvíľu sme v trme-vrme turistov posedeli na schodoch, prešmykli sa okolo vymaľovaných Aborigénov* hrajúcich na digeridoo na trajekt a išli sa plaviť cez Darling Harbour, popod Harbour Bridge, tam a naspäť.

 

Skončili sme na kopci pri Sydney Observatory, kde bolo konečne ticho. Mali sme výhľad na mesto. Z výšky všetko vyzeralo oveľa pokojnejšie, takmer ako keby tam dole nebola ani živá duša.

Teraz už chápem, prečo Boh do našich záležitostí nezasahuje.

Po takej vážnej prechádzke sme si na stanici, kým sme čakali na vlak, dali kávu. Prišiel k nám mladý bezdomovec a s ťažkou sebaľútosťou si od nás pýtal prachy. Povedali sme mu, že nemáme. Ešte som dodala, že sme na tom rovnako. Keď odišiel, Luke mi vysvetlil, že vôbec na tom nie sme rovnako. Kým sme sa bavili, či áno, alebo nie, zamieril k ďalšiemu stolu, kde sedeli traja statní Austrálčania. U nich pochodil horšie. Nestihol ani len začať reč, „Ťutiťutiťuť, ja úbožiak,“ keď stanicu ohlušilo naštvané,

„PISS OFF!“

Pozreli sme s Lukom na seba. Máme sa čo od Austrálčanov učiť.

A nielen to. V Sydney majú v kempe sprchy nastavené na eko/logi/nomi/cké štyri minúty. Väzni majú určite viac. S hlbokým nádychom, ako keby som sa pripravovala na preteky, som sa postavila pod sprchu a stlačila gombík. Voda bola vlažná, ale to mi nevadilo, moja rozpálená koža nič iné nechcela. A teraz rýchlo, nemám veľa času.

Namočila som vlasy, naniesla šampón, zmyla ho, namydlila a umyla telo.

Potom som nekonečne dlho len tak stála pod tečúcim prúdom.

 

*Hoci podľa Pravidiel slovenského pravopisu by sa mal pôvodný obyvateľ Austrálie písať s malým písmenom, dovolila som si toto pravidlo v texte porušiť, pretože nesúhlasím s výrokom, ktorý toto pravidlo vysvetľuje:

Keďže nejde o pomenovanie konkrétneho národa alebo etnickej skupiny, ale o kolektívne pomenovanie pôvodných obyvateľov, slovo aborigéni sa píše s malým začiatočným písmenom.1

Podľa Pravidiel ide o všeobecné pomenovanie pôvodného, aborigénneho obyvateľa krajiny, územia, o domorodca. 2

Viac, či menej pôvodní obyvatelia kontinentu, na ktorom žije viac ako 100 etník usporiadaných do 51 štátov, sa kolektívne nazývajú Európania. Privilégium veľkého začiatočného písmena sa dostáva aj Ázijčanom, Američanom, Afričanom a samozrejme Austrálčanom. Preto nevidím dôvod, prečo by sa kolektívne pomenovanie pre 500 domorodých národov Austrálie tiež nemohlo písať veľkým písmenom.

Angličtina rozoznáva dva významy – aboriginal – pre pôvodných obyvateľov zeme pred príchodom kolonialistov a Aboriginal alebo Aborigine – pre pôvodných obyvateľov Austrálie.

Sami Aborigéni preferujú, aby sa o nich hovorilo ako o osobe určitej jazykovej skupiny. Keď nie, tak z oblasti, z ktorej pochádza. Keď už ani to nie, tak ako Aboriginal, ak pochádza z pevniny a Torres Strait Islander, ak pochádza z ostrovov v Torresovom prielive. Úplne najvšeobecnejšie je pomenovanie Aboriginal and Torres Strait Islander.3

1http://jazykovaporadna.sme.sk/q/8062/

2http://slovniky.juls.savba.sk/?w=aborig%C3%A9n&s=exact&c=W472&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=sssj2&d=scs&d=sss&d=peciar&d=hssjV&d=bernolak&d=obce&d=priezviska&d=un&ie=utf-8&oe=utf-8#

3http://www.creativespirits.info/aboriginalculture/people/how-to-name-aboriginal-people#axzz3v4HGS0rT

Teraz najčítanejšie