Denník N

V každom ráne cítiť vánok

„Hmote môžeme dať rôznu tvár, ale žiadna nevydrží tak dlho ako pravda.“
(H. D. Thoreau)

Citát vhodne dopĺňa obraz realistického maliara A. Wyetta.

Tento blog už trochu pripomína rebelstvo… Ale niečo by občas vyšlo navnivoč, tak sem vkladám niečo ako recenzia diela autora, ktorý originalitou prekvapuje doteraz a bude naďalej, súdiac podľa ovocia a ďalších textov u iných. Povzbudzujem k požičaniu, ak by už bola vypredaná, niektoré knihy stojí za to nielen kúpiť, ale si aj požičať.

Fond na podporu umenia prispel občianskemu združeniu BRAK na hodnotnú knihu. Nádejný polyhistor uteká za povinnosťou vnímať, byť a žiť bez rozptylu od podstatných vecí, od koľají z rutín a ruín. Na prvej strane Henry David Thoreau v legendárnej knihe Walden alebo Život v lese priznáva, že v tejto knihe, o spomenutom projekte pri úchvatnom jazere Walden, zostane samoľúbo pri svojom „ja“ inak ako mnohí ďalší, ktorí ju akoby vo svojich dielach vynechávajú. „Často si neuvedomujeme, že je to práve prvá osoba, kto k nám prehovára. Nehovoril by som toľko o sebe, keby existoval niekto iný, koho by som poznal tak dobre.“ (s. 9). Napokon, zapôsobil niekedy v histórii väčšmi iný príbeh ako ten vlastný?

Čitateľ, ktorý s knihou potrebuje pracovať, ocení mať poruke ceruzku. Aj keď ho to po niekoľkých stranách prejde, keď odhalí motiváciu uvažovať asi nad všetkým, čiže poctivo, a teda prichádzať k poznatkom skrze odstup, pozorovanie, skúsenosť. Autor ale zašiel do extrému učením sa dočasnému zrieknutiu sa sveta, nielen stelesnenia jeho myšlienok. Sú totiž chvíle, kedy rozumový súhrn – kritika vytvára dosť ostrý protiklad nádherným opisom Prírody neľudského druhu, hoci s mnohými paralelami so životom človeka.

Pán pozná ľudské myšlienky a vie, aké sú márne. Pri pribúdajúcich čiernych bodoch, pod aj nad očami múdrych slov, sa hodí niečo zo žalmickej dielne. Ale skutočne, „Pracujúci človek nemá v každodennom žití čas na vlastnú integritu; nemôže si dovoliť pestovať skutočne ľudské vzťahy – znížilo by to jeho trhovú cenu.“ (s. 11). Otázka nevyhnutnosti života veľmi fascinuje a nie je tomu inak ani v nezvyčajnej dobrovoľnej samote. Usadil sa na pozemku priateľa a básnika Emersona a za celý čas pohostil viac ľudí ako kedykoľvek predtým.

Autor prechádza hierarchiu potrieb Maslowa z neskoršej doby, aby ju potvrdil. Aj to, že pohodlnosť života je „skutočnou prekážkou v napredovaní ľudstva. (…) Jediné miesto, odkiaľ môže múdry a nestranný človek pozorovať ľudské počínanie, je tzv. dobrovoľná chudoba.“ (s. 17-18). Esej jedného z kľúčových predstaviteľov transcendentalizmu vznikla na motívy dvoch rokov, dvoch mesiacov, dvoch dní so začiatkom na Deň nezávislosti v roku 1845 a a s koncom šiesteho septembra 1847, ku ktorým pristúpil so snahou písať o podstatnom, ako to doslovne prežil. Tieto slová by pasovali v dejinách na majstrov toľkých vied… Vraj, aj vtedy bolo dosť profesorov filozofie, ale žiadnych filozofov (s. 18). Ale možno ho dočiahol trochu ten františkánsky tvorivý ideál, keď si zaumienil hovoriť „najmä k tej mase ľudí, ktorá je nespokojná a záhaľčivo sa sťažuje na ťažký osud a dobu, namiesto toho, aby niečo zlepšila.“ (s. 19).

Nevyhnutnosť v prvej časti Hospodárenie vníma ako čokoľvek z toho, čo si človek zaobstaráva vlastnými silami a čo sa považuje pre ľudský život za také dôležité, že by si málokto trúfol žiť bez toho – jedlo, oblečenie, palivo, prístrešie. Pri riešení praktickej stránky života v skromných podmienkach zaujme, ako ho vedome obmedzené zdroje peňazí napĺňajú zmierom a správnym ocenením takej maličkosti, že králi si svoje, vždy nové a úchvatné, no zväčša jednorazové oblečenie ani nestihnú uvedomiť, ale odev až častejším nosením nadobúda svoju definitívnu podobu a krásu.

Kniha je, napriek triezvosti a irónii, viazaná štýlom kontrolovaného racionalizmu, ktorý sa sčasti snaží odovzdávať hotové poučenia a rady. Miestami len čakáte, kedy sa v rámci úvahy prejaví konečne tá príslušná hromžiaca emócia. Pretože básnictva, aj básní známych a menej známych autorov, je tu pomerne dosť. „Ak by sa ľudia pozorne venovali iba skutočným veciam a nepodliehali by sebaklamom, život, ak ho porovnávame s niečím, čo je nám všetkým známe, by bol ako rozprávka z Tisíc a jednej noci. Ak by sme rešpektovali iba to, čo je nevyhnutné a má právo existovať, ulice by rezonovali hudbou a poéziou.“ (s. 80). Ekonomické a individuálne majetkové súvislosti to schytali najmä pri zmienke o prachu, ktorý človek hltavo zhromažďuje, väčšinou len kopu z neho zanechá, pričom sa na ňu skutočne spolieha ešte aj po smrti v miere, ktorou prudko závisel od svojich zdrojov. A tak autorov blesk šľahol prvýkrát pri účele egyptských pyramíd a niekedy naposledy pri uvažovaní o tých, ktorí „Milujú pôdu, do ktorej budú pochovaní, ale nemajú žiaden súcit s duchom, ktorý by ich hlinu mohol ešte stále oživiť. Vlastenectvo im hlodá v mysli ako červ.“ (s. 264).

Áno, čitateľ sa pristihne, že ho chtiac – nechtiac porovnáva s nečítaným Rousseauom, aby spoznával aj toho druhého a zhodol sa napokon s tými, ktorí Francúza odborne spoznali a vyhodnotili ako menej zraneného jazykom, vernosťou prvého rajského druha (Američan počas štúdia stratil milovanú snúbenicu s paralelným vzťahom, ktorá si nakoniec aj tak vzala tretieho, iného muža). Skrátka, vo Francúzsku by obstálo: „Je smiešne, čo požadujú Anglicko a Amerika – že by ste mali hovoriť tak, aby vám oni rozumeli.“ (s. 266). A predsa, Thoreau  na inom mieste kritizuje katolíckych misionárov za to, že nie sú náročnejší, výkonnejší pri vzdelávaní primitívnych národov a nepracujú na tom ovplyvniť ich myslenie. Takže v tomto si Thoreau odporuje.

Zaujalo ma, že vedel oceniť samotu aj spoločnosť – samotu ako oltár Boha a spoločnosť ako summu, v ktorej si, vraj, určite hovie diabol. Ako to v dobe prvých veľkých vydavateľských domov a synov schytal bulvár v predstihu…! Thoreau totiž čítal noviny a vyhľadával ľudí, keď chcel poznať najnovšie informácie, ergo klebety (por. s. 79). Uvedomoval si dôležitosť jazyka, preto ten cit pre lyriku Prírody, ktorú nejde zachytiť ani na xtý pokus a surové vrhanie slov smerom ku každodennej, obyčajnej reči. Neuznával moderný preklad… Pozor, v ňom sa nesmú ocitnúť najmä antickí klasici, to už by bol hrdelný!! My to dnes dopĺňame asi tak, že znesväcujeme šance chápať originály už uvažovaním o ziskovosti katedier, ktoré zvládnu nielen používanie aplikácie s klasickými jazykmi.

Len zriedkavo si zvedavý milovník kníh prečíta jej záver ešte pred koncom deja… V tejto možno nejeden urobí výnimku. Veď je to záver samotného autora a nejde o beletriu a iné odhalenia na kožu. Apropo, človek by od mysle, ktorá podľa neho nemôže v takejto čistej podobe okolia zostať mimo zmyslov, očakával utrpenie pre silu síl božskej podstaty… A nájde k tomu explicitne zase len poznatok vo forme: „Hodnota človeka nespočíva v jeho pokožke, nemusíme sa ho stále dotýkať.“ (s. 115), až kontraindikáciu: „Divokosť nemilujem o nič menej než dobro.“ (s. 177).

Je to určite vyšší zákon, keď natrafíte na unavenú pôdu a uživíte sa aspoň vy sami kukuricou, bôbom z predaja. Keď vás vie osviežiť a hygienicky zaopatriť voda z jazera, štyri mesiace tak studená ako po celý čas čistá. Keď obdivujete krásu šťuky, náhradu idiotského škriekania ľudí sovami a spávajú s vami osy, ktoré zatmelia netušené diery v stenách a neublížia vám a tešíte sa spoločne podivne. Keď si všímate, aká hodnota prináleží drevu a že bude mať vždy väčšiu noblesu a vyššiu cenu ako hodnota zlata. Keď iným svieti slnko na cestu a vám priamo do očí… A ste plní nielen vlastného myslenia, ale najmä jadra – etiky jazera, formácie okolnosťami ako vysoké štíty a hory, ktoré dodávajú hĺbku. Tá skutočne bezpečne pomáha na pokojných pobrežiach, aby ukončila plytkosť. Ešte pár rozhodných slov autora:

„Lesy som opustil z rovnako dobrého dôvodu, z akého som tam šiel. Možno som mal pocit, že mám prežiť ešte niekoľko ďalších životov a tomuto som už viac času venovať nemohol.“

*

Špeciálne vyzdvihujem vklad prekladateľa Tomáša Hučka.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Snažím sa mať rada aj poéziu v próze - ten padací most, ktorý si musí každý strážiť sám. Z menej známych, ale zaujímavých stránok odporúčam www.ostium.sk.