Pôstne karikatúry

Rodiny na Slovensku potrebujú podporu, s tým súhlasím. Myslím, že s touto tézou súhlasí väčšina Slovákov. Rodičovský príspevok je žalostne nízky, poriadna otcovská dovolenka po príchode dieťaťa na svet prakticky neexistuje, zo spoločnosti sa pomaly vytráca kultúra vernosti a trvalých vzťahov a dalo by sa pokračovať. Len by som rád dodal, že podľa môjho názoru túto podporu potrebujú rovnako všetky rodiny – bez rozdielu.
Snaha cirkví podporiť rodiny by mohla byť hodnotená pozitívne, ak by bola snahou o reálne zlepšenie ich situácie na Slovensku, ak by sa zaoberala ich reálnymi ťažkosťami a problémami. To, čo v pôste pripravili najvyšší predstavitelia kresťanských cirkví na Slovensku však považujem za hlúpe. A to nie len preto, že nikomu nepomôžu.
Ako farár ľudí učím, že v pôste sme povolaní k tomu aby sme sa vydali na cestu pokánia, aby sme zmenili spôsob akým myslíme, zamysleli sa sami nad sebou, uvedomovali si vlastnú nedokonalosť, polepšili svoj vlastný život, vzdali sa niečoho prospech iných, aby sme sa stávali blížnymi tým, ktorí blížnych potrebujú.
Najvyšší predstavitelia Slovenských cirkví však podľa všetkého chcú spustiť z kazateľníc propagandu o dokonalej kresťanskej rodine a všetkých tých zlých ostatných, istanbulský dohovor nevynechávajúc. Divný spôsob toho, ako interpretovať ekumenickú výzvu „Hľadajme čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje“
Z môjho pohľadu je povinné čítanie spoločného vyhlásenia k rodine, manželstvu a tzv. Istanbulskému dohovoru  z kazateľníc, či  ambónov karikatúrou kresťanskej zvesti, karikatúrou evanjelia, ktoré je ponukou každému človeku bez rozdielu. Evanjelium nie je dobrá správa o tradičnej rodine, evanjelium je dobrá správa o tom, že ani ľudská nedokonalosť a zlosť nemôžu poraziť Božie milosrdenstvo, že je to Boh sám kto túži po tom, aby ľudia mali život a to život v plnosti.
Ocenil by som, ak by ekumenické dialógy smerovali k tomu, aby sme sa vedeli zhromaždiť okolo jedného stola, no zdá sa, že na Slovensku dostala prioritu v ekumenickom dialógu tzv. „tradičná rodina“ a strach zo všetkého, čo kresťanom spôsobuje kognitívne disonancie. Z môjho dostala tzv. „tradičná rodina“ tak neprimerane dôležité miesto v dogmatike a zvesti, že sa nebojím povedať, že sa pre mnohých kresťanov na Slovensku stala modlou. Je to desivé, no hádam ešte nie je neskoro na to, aby sa veci zmenili.