Denník N

Mľadieho učiteľa Príhodi a Skúsenosťi: Adam

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Najlepší v ročníku. Rodina chce, aby študoval na vysokej. Nepodarí sa to. Slovensko, rok 2018.

Časom človek nutne otupie.

Šťastím je, ak ho z času na čas niečo ešte stále dokáže prebrať.

Je štvrtok 8. februára, máme chrípkové prázdniny, kolegovia už odišli a škola je prázdna. Sedím v jednej z učební a búcham do stola.

_____________

Je pondelok 5. februára, chodím po rodinách, a po prvýkrát som priamo u Adama doma.

Najskôr musím vysvetliť dôležitú vec: keď som na návšteve, z úcty k ľuďom sa snažím nevnímať nič okrem nich samotných. Viem, kde som, ale nevnímam detaily.

“A teraz si spomeňte, koľko pozbíjaných striech ste videli,” pýtala sa nás Janette, keď sme sa v lete pred dvoma rokmi vrátili z Plaveckého Štvrtku. Nikto nevedel, riešili sme len miestnych a ich deti. Dodnes sa na to musím nútiť myslieť, lebo mi hlava tieto veci prirodzene vytesňuje.

Zrazu stojím na prahu izby, v ktorej žijú piati ľudia a malá piecka.

Minútu predtým som klopal na dvere domu, pred ktorým som až doteraz vždy stretol Adamovu mamu. Sú vedľa, ukazuje mi z okna suseda. Prechádzam popod rozvešané prádlo – je odmäk, ale šmýka sa – a teraz klopem na dvere drevom pozbíjanej búdy. Otvára mi matka, z postele sa dvíha otec, na vedľajšej posteli sedia mladšie dvojičky, pozerajú telku, a priamo predo mnou sedí Adam, v ruke má domácu úlohu z angličtiny a učí sa.

Vyrazilo mi to dych.

_____________

Adam je priemerom a dochádzkou najlepší žiak z našej triedy. Mirkovce crew, sedí s najlepším kamošom Petrom, no na rozdiel od neho nemal na polroka ani päťku, ani štvorku. Vo výkaze má značku PVD – prospel veľmi dobre. V škole nevynechal ani deň. Veľká vec.

V teste na čitateľskú gramotnosť patrí k top 3 v triede (priemer triedy bol 20 percent), na slovenčine aj matike mu to podľa známok ide, vidno, že sa snaží, ale čítať veľmi nechce. Nakoniec chodí aj na náš debatný krúžok, minule som ho videl na angličtine zvýsknuť od radosti, keď na niečo prišiel.

Above expectations.

_____________

Nikdy som nestretol urozprávanejšieho rodiča, ako Adamovu mamu.

Na prvom stretnutí mi hovorila o problémoch so satelitom, veľa sa pýta, občas sa zopakuje, ale toto všetko je dobre; lepšie sa pýtať, ako nehovoriť nič.

“Už nevládzem veľmi rajbať, doktor povedal, že mám žlčové kamene, ale nemám ani kedy ísť na operáciu, beriem novalgin na bolesť, niekedy nezaberie, kto by sa postaral o deti? Tieto dve sú na mňa veľmi zvyknuté, stále spávajú pri mne, kto by Im navaril? Oni nezjedia také, ako susedia, oni vždy len rohlík so salámou, ani mlieko nechcú. Sme tu sami, zvyšok je v Anglicku, prídu len na pár dní cez prázdniny, inak nikto, muž teraz musí chodiť do lesa na drevo, ja by som to sama nezvládla, musí byť doma, nezarába. Vedľa v dome je len plynový horák, je tam zima, musíme byť tu, ráno treba privstať a zakúriť znova. Jój, pán učiteľ, tu nikto nemyslí na to, že škôlka, nemajú ani družinu, o jedenástej sú doma, rada by som chodila do práce, ale ako?

Adamovi každý mesiac odkladáme peniaze na školu, chcela by som, aby išiel na vysokú, učil by sa za právnika, je šikovný chlapec.”

_____________

Keď to hovorí, Adamov otec prikyvuje.

Po prvýkrát som na vlastné oči videl možnosť na taký ten slávny americký sen, že z hocakého bahna sa dá vyhrabať, ak človek chce. Táto rodina chcela a dokonca aj sama od seba vedela, čo na to treba.

_____________

Je streda 7. februára, dozvedel som sa, že nie je veľká šanca, aby som na škole zostal učiť aj budúci rok. Pride zrejme menej detí a aj bezo mňa možno bude treba prepúšťať.

Začínam rozmýšľať nad zmenou stratégie, čo úplne základné teraz ešte musím naučiť svojich piatakov, aby im to pomohlo zájsť čo najďalej a vydržať čo najdlhšie.

_____________

Vo štvrtok preto otváram triedny výkaz dvoch piatackych tried a prezerám si rok dochádzky, aby som zistil, kto z nich ešte má šancu dostať sa do deviatky, a teda aj na strednú školu s perspektívou na univerzitu.

Adam, ročník piaty, rok dochádzky siedmy. Základnú školu ukončí deviatym rokom povinného vzdelávania v siedmom ročníku vo veku 15 rokov.

Sedím v jednej z učební a búcham do stola. Máme chrípkové prázdniny, kolegovia už odišli a škola je prázdna.

_____________

Nie, toto naozaj nie je poviedka.

Stále to môže dopadnúť dobre, lebo základná škola sa dá dorobiť aj popri strednej. To, čo si bez priamej skúsenosti nedokážeme uvedomiť je, koľkonásobne náročnejšou sa stáva cesta takýchto detí a o koľko klesá pravdepodobnosť, že to celé bude mať šťastný koniec.

Takéto rodiny a takéto deti potrebujú pomoc, potrebujú stretávať ľudí, ktorí by im vedeli poradiť a nasmerovať ich v prípade, že budú riešiť problémy, navrhnúť riešenia. Ak ide o rodiny, ktoré sú motivované a hľadajú možnosti, ako zlepšiť život ich deťom, je to o to jednoduchšia práca. Ale takí ľudia sa musia nájsť a musia tam byť.

Už som zažil niekoľko takýchto príbehov, videl som príliš veľa šikovných detí, ktorí vinou svojich rodičov a nezáujmu škôl a učiteľov skončili oveľa horšie, ako skončiť mali. Vôbec nie je ľahké pomáhať týmto deťom riešiť ich problémy, tých problémov a detí je príliš veľa. Preto človek časom otupie.

Šťastím je, ak ho z času na čas niečo ešte stále dokáže prebrať. Obraz Adama, ako v ruke drží úlohu a učí sa v izbe pri piecke, budem mať v hlave do konca života.

Takéto niečo sa v tejto krajine a v tomto čase jednoducho nesmie stávať.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Juraj Čokyna

Študoval som politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr aj na Central European University v Budapešti. Necelé dva roky som stážoval na zahraničnom oddelení SME, neskôr aj v Transparency International Slovensko. Od januára do novembra 2015 som pracoval pre Denník N. Bratislavu som vymenil za východné pobrežie, cez program Teach for Slovakia učím od septembra 2016 na základnej škole.