Denník N

Súboj o geopolitické zaradenie Slovenska

21. februára 1990 rečnil v Americkom Kongrese prezident Václav Havel. 28 rokov zvádzame nemenej vážny súboj o to, kde bude naša krajina patriť. Najbližšie roky rozhodnú o tom, či budeme pokračovať smerom k demokracii alebo smerom od nej.

Keď ma 27. októbra minulého roku zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni alebo na dva roky.“ Takto začal prvý porevolučný prezident Československa Václav Havel svoj príhovor v Americkom Kongrese. Dnes, 21. februára 2018, si pripomíname výročie tohto aktu. Toto vystúpenie, po ktorom nasledovalo dlhé standing ovation, vyslalo veľmi dôležitý signál o geopolitickom zaradení našej krajiny. Človek, ktorý bol ešte pár mesiacov pred tým väznený z politických dôvodov, v dnešný deň pred 28 rokmi rečnil ako prezident krajiny v kolíske demokracie – hlavnom meste Spojených štátov. (Vráťme sa však späť do súčasnosti) Čo si z toho môžeme zobrať dnes?.

Podobne dôležitý (v kontexte doby) prejav absolvoval pred pár mesiacmi prezident Andrej Kiska v Európskom parlamente. Zatiaľ čo predseda parlamentu Andrej Danko rečnil v Ruskej Dume, Kiska v Bruseli hovoril o potrebe spolupráce a jednoty v Európe. História sa v mnohom opakuje a my opäť musíme bojovať o geopolitické ukotvenie Slovenska. Eufóriu krajín Vyšehradskej štvorky zo vstupu do EÚ dnes strieda skôr sklamanie. Ľudia mali príliš veľké očakávania a príliš málo boli zvyknutí dávať. Aj od vstupu do Únie čakali skôr padanie „pečených holubov“ z neba rovno do úst, málo sa hovorilo o tom, ako môžeme svojou troškou prispieť aj my. Nemožno sa im však čudovať, pred rokom 1989 obyvatelia týchto krajín väčšinou len dostávali – síce všetci rovnako málo, ale predsa. A práve to vedie k obrovskému nárastu euroskepticizmu v krajinách strednej Európy. Jediným čerstvým vánkom tak paradoxne ostáva Slovensko – to Slovensko, ktorého vstup do Únie ešte pred dvadsiatimi rokmi nechcel na západe nikto.

Európska únia nepochybne má svoje muchy a s určitosťou potrebuje dôležité a možno aj bolestivé reformy. Ale fakty sú fakty. Od vzniku prvého predchodcu EÚ – Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1952 nebola na území krajín únie vojna. Málo si uvedomujeme túto skutočnosť, v mnohých krajinách veľmi vzácnu. Demokraticky rozhodujeme o svojich osudoch a demokraticky si volíme aj ľudí, ktorí Európsku úniu slobodne kritizujú – to bolo po väčšinu Havlovho života niečo nepredstaviteľné. Nikto v politickej opozícii sa nemusí báť o svoj život a už vôbec sa nikto nemusí báť slobodne sa združovať alebo protestovať. Naučili sme sa, že ak dáme ľuďom slobodu do rúk, sú dostatočne zodpovední na to, aby sa vedeli o seba postarať.

Mnohí ľudia v Európe, Slovensko nevynímajúc, sa snažia preorientovať našu krajinu smerom na východ. Nepochybujem o tom, že to robia predovšetkým za účelom zisku. Prirodzene, na Slovensku je veľa nespokojných ľudí a tiež veľa ľudí, ktorí sa v neslobode mali lepšie. Nasledujúce dva roky budú pre Slovensko v tomto smere kľúčové. Čakajú nás voľby do Európskeho parlamentu, do ktorého sa určite budú snažiť dostať aj ľudia, ktorí demokraciu nenávidia. A dostanú sa tam práve demokraticky. Čakajú nás tiež voľby prezidentské. V čase písania tohto blogu ešte neviem, či bude súčasný prezident kandidovať opäť, ale pevne verím, že ak nie, nahradí ho niekto s podobným zahraničnopolitickým cítením. No a nakoniec tu máme voľby parlamentné. Verím, že sa v kampani bude bojovať vecne, nie osobne. A že téma geopolitického ukotvenia našej krajiny bude na pretrase takisto. Či už sme ľavičiari alebo pravičiari, všetkým by malo záležať na tom, aby Slovensko raz patrilo ku krajinám, kde sú vyššie platy, kvalitnejšie školy, vyššia životná úroveň, kde športovci nie sú štátom nútení k dopingu – kde vládne férová súťaž, nie len v športe, ale predovšetkým v politike.

Verme, že nakoniec ostaneme verní demokracii, že ostaneme ostrovček slobody, spolupráce a prosperity v strednej Európe. A tiež, pre naše dobro, verme, že nás budú opäť nasledovať aj naši susedia. Bolo by smutné, ak by nás porazila naša vlastná zbraň, ktorou sme kedysi porazili totalitu – demokracia. Pretože všetci, čo nám vládnu boli zvolení nami – ľuďmi. Presne takto to funguje v západnom svete a to je dobré. Veď sloboda musí isť ruka v ruke so zodpovednosťou, inak sa stáva nebezpečnou. Dávajme si pozor, buďme ostražití. Veď ako povedal významný štátnik a filozof Edmund Burke: „Demokracia sa ľahko môže stať vládou darebákov.“

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Tabiš

Študent Fakulty Medzinárodných vzťahov na Vysokej škole Ekonomickej, Východniar so záujmom o politiku (predovšetkým tú zahraničnú), cestovanie, šport a svoj rodný región. Člen Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska