Miništát Sv. Lucia

Ostrov sv. Lucie je súčasťou reťaze Malých Antíl. Zaberá len 617 km². Väčšina z jeho asi 175 000 obyvateľov, zhruba jedna tretina, žije v aglomerácii hlavného mesta Castries. Demografická krivka stúpa asi o 1,2 % ročne napriek pomerne vysokému vysťahovalectvu najmä do Veľkej Británie a USA.

Sopky, sírne kúpele i koralové útesy

Geologickým základom ostrova sú sopky s maximálnou výškou 950 m (Mount Gimie), ktoré však naposledy chrlili lávu a vulkanický prach pred viac ako 250 rokmi. Sopky sú požehnaním ostrova. Dávajú mu malebný horský vzhľad, ale i úrodnú pôdu, ktorú pôvodne pokrýval hustý dažďový prales. Ten bol na veľkej rozlohe vyrúbaný a na jeho mieste sa šíria plantáže. V širšom rozsahu sa zachoval na západnom pobreží v oblasti vrcholov Veľký (770 m n. m.) a Malý Piton (743 m). Toto prírodne cenné územie s rozlohou 2 909 ha neďaleko mestečka Soufriére zapísali v roku 2004 do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V uvedenej rozlohe tvorí 875 ha morská hladina s bohatým životom pod ňou, 467 ha zaberajú pralesy okolo vrcholov a 1 567 ha je ochranná zóna. Ide o jedno z posledných útočísk vzácnej flóry a fauny s bohatou biodiverzitou. Žije tu napríklad niekoľko druhov endemických druhov a poddruhov vtákov, medzi nimi je papagáj Amazona versicolor a viaceré spevavce. Vzácne a endemické druhy nájdeme aj medzi inými skupinami živočíchov. Napríklad len na ostrove sv. Lucie žije jedovatý had Bothrops caribbaeus, užovkovitý Liophis ornatus alebo slepý had Leptotyphlops breuili. 158 km dlhé pobrežie s nádhernými plážami lemujú koralové útesy omývané teplým a priezračným morom, ktoré je najväčším lákadlom pre turistických návštevníkov. Podnebie je ovplyvňované severovýchodnými pasátmi. Zatiaľ čo od decembra do mája vládne na ostrove suché počasie, v ďalších mesiacoch vietor prináša nad ostrov na vlahu bohaté oblaky, z ktorých naprší ročne od 1 300 do viac ako 3 800 mm vody. Teploty sú počas celého roka príjemné: v noci okolo 18 °C, cez deň 29 °C.

Z histórie

Podobne ako na iných ostrovoch Malých Antíl aj na ostrove sv. Lucie boli prvými známymi obyvateľmi Arawakovia, ktorí sa priplavili na ostrov v 3. – 5. stor. O šesť storočí neskôr ich vytlačili výbojnejší Karibovia. Španieli sa s nimi stretli okolo roku 1500. Prví belosi, ktorí sa tu usadili, boli piráti. Postrachom španielskych lodí bol najmä Francois le Clerc, ktorý mal základňu na ostrovčeku Pigeon. Pochádzal z Normandie a jeho viac ako 300 mužov sa dokonca v roku 1554 na mesiac zmocnilo aj mesta Santiago de Cuba a pri jednej z ciest cez Atlantik naspäť do Európy vyplienili Las Palmas na Kanárskych ostrovoch. V roku 1562 sa jeho rodáci – protestanti – vzbúrili proti katolíckemu kráľovi, podporovaný anglickým loďstvom. Le Clerc nezaprel normanskú krv, podporil Normanov a spolu s britským vojskom začal prepadávať francúzske lode. Čakal, že ho za takýto čin kráľovná Alžbeta I. odmení vysokou rentou, no v roku 1563 sa sklamaný vracal na karibskú základňu, pričom zahynul v boji so Španielmi pri Azorských ostrovoch.

K trvalej kolonizácii Svätej Lucie sa odhodlali až v polovici 17. stor. Francúzi a krátko po nich aj Angličania. Karibovia neodolali ich náporu, pričom viac ako v boji ich zahynulo po nakazení chorobami, voči ktorým nemali vyvinutú imunitu. Pre časté britsko-francúzske vojny ostrov dostal prímeno „Helena Západnej Indie“. Celkom 14-krát sa menila koloniálna vláda, kým v roku 1814 ostrov definitívne nevzala pod svoju zvrchovanosť Veľká Británia. Spod jej područia sa obyvatelia sv. Lucie čiastočne dostali v roku 1967 a úplne o 12 rokov neskôr, presne 22. februára 1979. Oficiálnou hlavou štátu však zostala britská kráľovná.

Cestovný ruch ziskovejší ako tradičné poľnohospodárstvo

Väčšinu z asi 170-tisícovej populácie, okolo 90 %, tvoria černosi, potomkovia otrokov, ktorých sem priviezli z afrického kontinentu bieli plantážnici. V čase koloniálnej vlády sa na ostrov prisťahovalo aj veľa Indov, ktorí dnes tvoria asi 2,5 % obyvateľstva. Zhruba tretina obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom, pričom hlavným exportným artiklom sú banány. Pestuje sa však aj kokosová palma predovšetkým na výrobu oleja, kakao, mango a iné tropické ovocie. V posledných rokoch sa však stal najvýznamnejším zdrojom príjmov turistický ruch, ktorý sa na HDP podieľa viac ako 30 %. Okrem pláži a mora sú lákadlom spomínané dažďové pralesy na svahoch hôr Piton, botanické záhrady alebo sírne pramene Sulphur Springs. Tie vyvierajú na mieste sírnych baní, ktoré tu existovali v 30. rokoch 19. stor. a ktoré produkovali okolo 500 ton síry ročne. Voda s vysokým obsahom síry a železa má v strede prameňov teplotu okolo 170 °C. V miestach, kde teplota klesá pod 45 °C, si môžu návštevníci vychutnať bahenné kúpele.

Východiskom na tieto prírodne i krajinársky zaujímavé miesta je mestečko Soufriére na juhozápade ostrova, ktoré má okolo 8 000 obyvateľov. V hlavnom meste Castries a v jeho okolí je okolo 60 pevností (najmä na hore Morne Fortune) z pirátskych a koloniálnych čias. Mesto založili v roku 1650 Francúzi pod názvom Carenage, čo vychádza z faktu, že ide o zátoku, v ktorom mohli európske lode bezpečne zakotviť. O storočie neskôr, v roku 1756, dostalo nové meno podľa Charlesa Gabriela de la Croix, markíza z Castries, ktorý velil korzickému vojenskému oddielu. V roku 1780 osadu zmietol silný hurikán, po ktorom ho postavili na novom mieste. Koncom 19. stor. bolo jedným z najvýznamnejších karibských prístavov, v ktorom mohli zakotviť aj moderné, väčšie lode. Počas druhej svetovej vojny sa do zátoky dostala nemecká ponorka, ktorá potopila dve britské lode. Okrem hurikánov museli obyvatelia Castries čeliť aj veľkým požiarom. Ten posledný sa spája s 19. júnom 1948.

Starú britskú pevnosť nájdeme aj na ostrovčeku Pigeon. Dal ju postaviť v rokoch 1779 -82 admirál George Rodney, po ktorom má meno. Veľkým turistickým lákadlom sú karnevaly a festivaly, predovšetkým jazzový festival začiatkom mája, ktorý sa tu organizuje od roku 1992 s centrom na Pigeone. Na rozvoj turizmu negatívne pôsobí pomerne vysoká kriminalita. Vlani bolo na ostrove zaznamenaných 60 vrážd, čo je najviac v histórii krajiny.

Dvaja laureáti Nobelovej ceny

Istým unikátom je, že sv. Lucia má najviac nositeľov Nobelovej ceny na počet obyvateľov. Medzi najvýznamnejšie osobnosti ostrova patrí básnik a dramatik Sir Derek Alton Walcott (* 23. januára 1930 – † 17. marca 2017), rodák z hlavného mesta Castries, ktorého však vníma ako svojho aj Trinidad a Tobago. Jeho dielo ocenili v roku 1992 Nobelovou cenou za literatúru.

Nobelovu cenu za ekonómiu získal v roku 1979 Arthur Lewis, ktorý sa narodil v Castries 23. januára 1915.

Foto: investstlucia, net.