Denník N

Kto ohrozuje slovenské ženy?

Slovenské ženy neohrozuje „gender ideológia“. Ani homosexuáli. Ani medzinárodné dohovory. Dokonca ani migranti. Slovenské ženy ohrozujú slovenskí muži. A jediné náboženstvo, ktoré im u nás komplikuje prístup k ochrane, nie je islam, ale katolícke kresťanstvo.

Môže sa zdať ťažko pochopiteľné, ako sa dá v podmienkach slovenskej reality prepojiť téma násilia na ženách, s obavou z popretia rozdielov medzi mužmi a ženami a celé to premostiť k ochrane slovenských žien pred migrantmi. Premiérovi sa to včera podarilo. Vo svojom prejave ubezpečil obyvateľstvo, že pokým je premiérom on, vláda nebude ratifikovať Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a boja proti nemu (tak sa volá onen „skazonosný“ Istanbulský dohovor). Na druhú stranu, deklaroval, že ochranu žien pred násilím zabezpečí úpravou národnej legislatívy, pretože predsa len, ženy treba chrániť aj pred migrantmi. Chvalabohu. Všetky slovenské ženy si vydýchli. Pretože doteraz to bol migrant zo susednej ucelenej komunity, kto ku nim prichádzal večer čo večer smradľavý od borovičky, vykrúcal im zápästia, trhal za vlasy a pýtal teplú večeru po tom, čo ona došla z práce a postarala sa o deti.

Premiérove výhrady k Dohovoru tromfla už len SNS, ktorá sa natoľko zľakla hroziacej transexualizácie spoločnosti, že navrhla zriadiť Radu vládu pre rodinu a demografický rast. A tú tromfli už len zástupcovia kresťanských cirkví, ktorí rovno žiadajú stiahnuť podpis z Istanbulského dohovoru.

When facts don´t work

Nemá zmysel nanovo vyťahovať štatistiky a dáta o tom, koľko žien na Slovensku potrebuje akútnu podporu štátu a spoločnosti pri ochrane svojho života, zdravia, súkromia, intimity či majetku pred násilím zo strany svojich manželov, otcov či synov.  Napokon, ako sme stihli v tieto dni zistiť, pre niektorých ústavných činiteľov môžu byť dáta, fakty a čísla aj tak iba niečo, čo stačí utrieť ako sopeľ z pod nosa vetou, že jemu sa „číslám veriť nechce“.

Pod anonymnými číslami o týraných ženách žijú konkrétni ľudia, s konkrétnymi príbehmi a konkrétnymi traumami: manželky, ktoré so zatajeným dychom počúvajú štrnganie kľúčiku vo dverách, dúfajúc, že dnes neprichádza ich manžel znovu opitý. Deti čerstvo po 18-tke, ktoré utekajú z domu, pretože na rozdiel od svojich mám ešte veria, že majú kam pred svojim otcom ujsť. Šedivé matky, ktorých „slzy stékají na polštář“.

Náhodné stretnutie „každej piatej“

Jedna takáto „šedivá matka“ býva v našom vchode. Donedávna to bola čiperná 70 ročná dáma, ktorá napriek prekonanej rakovine  nespustla na duchu ani na sile. V lete strihala kríky v záhradke, v zime odhŕňala sneh spred činžiaka. O silu a nervy ju pripravil až jej dospelý syn, keď sa ku nej nasťahoval po tom, čo to s ním nezvládla jeho manželka a vyhodila ho. Aby ne! Syna som totiž ešte nikdy nevidela triezveho. Zvyčajne ho prekračujem na schodoch cestou k výťahu, kde už od poobedia leží v delíriu. Večer sa preberie a kričí na svoju matku, ktorá schádza z piateho poschodia, aby ho vyniesla hore. Deň čo deň.

Pár týždňov dozadu som bola na Kramároch na pohotovosti. Sedela tam v papučiach a v župane pani v stredných rokoch, z ktorej sa rinula krv. Držala si ľadový obklad na rozbitej hlave, ktorý jej lekári v rámci prvej pomoci poskytli, čakajúc na ďalšie vyšetrenia. Plavé dlhé vlasy sa jej za chvíľu zlepili do červených trsov, na dlážke pod jej sedadlom sa robila krvavá mláčka, na tvári mala zmiešaný make up a slzy. Nezbil ju žiaden migrant, ale vlastný muž. A robí jej to stále. Už aj tu na pohotovosti ju poznajú, vysvetlila mi. Jej muž bol už od obeda zas na mol, došiel za ňou do kúpeľne, keď sa chcela prezliecť, a tam s ňou obil kachličky.  Dnes na neho privolala aj policajtov, ale oni ho za chvíľu aj tak pustia. Mávla rukou.

Lenže to nebol ten najviac bizarný zážitok, ktorý ma v čakárni prekvapil. Sedeli tam so mnou ešte štyri ženy, a postupne každá z nich sa k nám pridala do reči. KAŽDÁ (a to prisahám, že nepreháňam), doložila do debaty podobnú, viac alebo menej krvavú príhodu s manželom alebo otcom. Najstaršia pani spomedzi nás bola vdova. Priznala, že v deň, keď jej muž umrel, sa znova narodila. Celý život paranoidne žiarlil – istotne provokovala mužov, nuž bolo treba skrotiť ju. Ako inak, než bitkou, emočným vydieraním, izolovaním od kolegýň, rodiny, známych. Robil jej hanbu v robote, prenasledoval ju, vynucoval si „manželské povinnosti“. Najmladšia z nás zas mala podobného otca, odišla z domu tesne po plnoletosti.

Neviem, aká je štatistická pravdepodobnosť, že sa v čakárni náhodne stretne päť žien , a z toho štyrom z nich zničil život vlastný muž alebo otec. Ale možno by som sa s podobným skóre stretla v akomkoľvek ženskom, náhodne vyskladanom, kolektíve.

Odsúdené k večitej řízni

Ani pri jednej z nich ma nenapadlo spýtať sa, prečo neodišli. Väčšinou nemajú kam. Navyše, častokrát sú to ony, kto najviac prispel do bezpodielového spoluvlastníctva a staral sa o byt – predstava, že 55 ročná žena začne život nanovo, v podnájme či s hypotékou, alebo kdesi v azylovom dome, je pre ňu nereálna. Nepýtala som ani na to, prečo sa nerozviedli. Lebo chápem, že do doby rozvodu by to mnohé finančne neuniesli. Museli by naďalej platiť hypotéku alebo aspoň poplatky za spoločný byt, a zároveň aj za svoje nové bývanie. (Muž, ak je bez práce, gambler alebo alkoholik,  poplatky zaručene riešiť nebude. A ony sa právom boja, že nakoniec o všetko, na čo celý život dreli, prídu v exekúcii). Okrem toho, pri majetkovom vysporiadaní rozdelením bytu na dve polovice získajú čiastky, z ktorej si ani jeden z nich nekúpi 1-izbák. Nepýtala som ani na to, ako a či vôbec to riešili s políciou. Paragraf o týraní blízkej a zverenej osoby sa vraj neuplatňuje často, lebo predpokladá, že žena doloží opakovanosť a sústavnosť konania. Lenže keby na neho volala za každým policajtov, aby preukázala opakovanosť, s najväčšou pravdepodobnosťou by mnohé ženy nedožili tretieho podania. Zvlášť, ak muža stíhajú na slobode. Keď prichádza po 48 hodinách od zadržania naspäť domov, nevracia sa k žene s kvetmi, ale s plánom na pomstu.

„Muž nech miluje ženu ako seba, a žena nech sa bojí muža“ (Biblia, Ef 5:21-33)

Slovenské ženy neohrozuje „gender ideológia“. Ani homosexuáli. Ani medzinárodné dohovory. Ba dokonca ani migranti. Slovenské ženy ohrozujú slovenskí muži. A jediné náboženstvo, ktoré im u nás komplikuje prístup k ochrane, nie je islam, ale katolícke kresťanstvo.

Od fyzických kopancov a ponižovania môže byť horšie už len to, ak sa snažíme ženy udržať v pokore pred svojím údelom a rodovou rolou, živiac v nich dojem, že takto to má byť.  Keď pod tlakom „všeobecnej morálky ucelenej komunity kresťanov na Orave“, v duchu móresov  utvrdzovaných každou svätou omšou, a v mylnom presvedčení, že sa nepatrí mužovi odriecť súlož, keď dôjde ustatý z krčmy, akceptujú status quo. Podkopávanie autority žien a vnímanie ich práva na osobnú autonómiu ako akúsi importovanú mravnú dekadenciu, je to, čo im ubližuje ďaleko viac, ako migranti. Rovnako tak im ubližujú reči v spovednici, že napriek utrpeniu ich a detí nesmú svoje manželstvo rozviesť. Naopak, nemajú mrnčať a zabúdať na to, že aj Ježiš Kristus niesol svoj kríž.

Už tri roky vedie náš premiér fiktívnu vojnu s nejestvujúcimi „ucelenými moslimskými komunitami“, a pri tom nám nevadí, že iné náboženstvo preniká do zákonov,  transponuje pastierske listy do politických postojov, nárokuje si na zastúpenie v poradných orgánoch vlády. Napokon, stopilo aj také dokumenty, akým bolo pôvodné znenie Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv. Lebo aj tam videli riziko zániku rodov, homosexualizácie spoločnosti, a niektorí katolícki fundamentalisti by tam zrejme našli aj riziko štátnej podpory ejakulácií mimo pošvy. Napokon, najväčší paradox celej diskusie je ten,  že o tom,  ako má vyzerať rovnosť mužov a žien nám káže inštitúcia, ktorá vylúčila ženy z rovného prístupu k výkonu povolania vo svojich radoch.

Pán premiér dodal, že migranti sa v tomto musia prispôsobiť nášmu kultúrnemu kódu. Hlboko sa mýli. Tento kultúrny kód by sme mali čo najskôr dešifrovať a povedať si na rovinu, že žiadne idylické kresťanské sporiadané rodinky sa u nás nekonajú, a ak, je ich menej ako šafranu. Keby sme si naliali čistého vína, museli by sme priznať, že generácii našich otcov boli vštepované patologické kódy, o ktorých osvojenie by žiaden príčetný muž – ani migrant, ani Slovák – nemal stáť. A my by sme, naopak, mali robiť všetko pre to, aby si ich neosvojovali ďalšie generácie.

 

Autorka je podpredsedníčka hnutia Progresívne Slovensko

Teraz najčítanejšie

Irena Bihariová

Slovensko musí byť fér pre všetkých ľudí. Som právnička, ktorá dlhé roky bojuje proti extrémistom a neférovostiam v spoločnosti. Od roku 2020 som zároveň predsedníčkou hnutia Progresívne Slovensko.