Život dostáva zmysel tým, že je žitý

Toto je pravdepodobne najfrekventovanejšia otázka, na ktorú hľadá odpovede teológia, náboženstvo, veda a filozofia. Človek sa pýta na svoju vlastnú podstatu, pretože sám pre seba je veľkou neznámou.

Dotazuje sa prostredníctvom svojich mysliteľov, duchovných vodcov a vedeckých elít. Čím viac otázok, tým viac koncepcií. Niektorí myslitelia poukazujú na zlé konanie človeka a na jeho zlú ľudskú podstatu, a to aj napriek tomu, že človek je tvorcom myslenia, kultúry a vedy. Existuje však aj druhý tábor mysliteľov, ktorý považuje človeka za demiurga sveta.

A pritom to s človekom vôbec nie je také čierno-biele, iba sa často zabúda na jeho biologickú prirodzenosť skrytú pod kultúrnymi nánosmi. Názorový súlad som nedávno našiel s esejou Ladislava Kováča, ktorú pod názvom O zmysle ľudského života vydalo vydavateľstvo Absynt.

Tento významný slovenský biológ a pedagóg svoj text začína ukotvením nášho druhu do biologických a evolučných paradigiem. Na úvod asi takto.

Na zemi žije v súčasnosti 7,5 miliardy príslušníkov jedného živočíšneho druhu Homo sapiens. Spolu s nimi aj ďalších 1,5 milióna iných živočíšnych druhov. Človek je však v niečom veľmi špecifický a nekonzistentný živočích, vystavovaný napätiu medzi prírodou a kultúrou.

Môže za to práve kultúra, ktorá spolu s technologickou evolúciou postupne prekryli biologické atribúty ľudskej evolúcie. Človek je svojou prirodzenosťou síce stále ukotvený v prírode, ale svojimi artefaktmi ju presahuje. Jeho zrkadlovou prírodou sa tak stala kultúra.

Týmto sa však otvárajú aj ďalšie otázky. Ako sa tieto fakty podpísali na ľudskej podstate? Je človek dobrý alebo zlý? Bol lepší pred vznikom kultúry, alebo sa o jeho povahe rozhodlo už v ranom pleistocéne?

Podľa autora eseje sú dobro ako aj zlo súčasťou ľudskej prirodzenosti, ktorá sa premieta v nezmenenej podobe z pravekej africkej savany až do súčasnosti. V našej ľudskej prirodzenosti sú uložené ohromné potencie rovnako k dobru ako aj k zlu.

Všetci máme rovnaký mozog, ktorý je hodnotovo neutrálny. Človek ho využíva tak na dobro, ako aj na zlo. Závisí od konkrétnej kultúry a od našich emócií, ktorá z týchto potencií sa presadí. Individuálny človek sa teda nezmenil. Zmenili sa iba inštitúcie, ktoré dali zlu v 20. a 21. storočí nadľudskú podobu.

Podiel viny nesie aj veda a technika, ktorá vtisla do rúk človeka komplikované artefakty na moderné spôsoby vedenia vojen. Podľa autora eseje bol inštitucionálnym experimentom aj komunizmus, snažiaci sa dokázať, že ľudskú spoločnosť je možno vedecky riadiť a usporiadať. Rozbil preto produkty evolučných procesov a inštitúcie kultúry, aby ich nahradil vytvoreným racionálnym dizajnom.

V dôsledku jeho kultúrneho primitivizmu sa však podľa Kováča odlúpli kultúrne vrstvy ľudskej spoločnosti a odhalil sa tak nahý človek obnažený až na dreň. Naplno sa ukázalo, že v takejto situácii je človek mytologický, hypersociálny, hyperemociálny a vystrašený živočích, ktorého možno ovládať a navádzať na hocičo, dokonca aj na ubližovanie inému človeku.

Stotožňujem sa s jeho názorom, že kultúra rozhoduje o tom, či my ľudia s rovnakými génmi sa tešíme z úspechov niekoho iného, alebo či si navzájom závidíme. Kultúry sú zodpovedné aj za to, že sme ochotní viesť spory a kultúrne vojny, ktorých ideológia je často ukotvená v minulosti a kultúrnych mytológiách.

Podľa Ladislava Kováča sa tento fakt podpisuje aj pod individuálne ľudské frustrácie, pretože na rozdiel od iných živočíchov, nežijeme iba vo večnej prítomnosti. Možno by sme ale mali. V tejto súvislosti ma veľmi zaujala autorova rada nachádzať ľudské osobné šťastie v sústredení sa na prítomné okamihy.

Pretože život dostáva zmysel tým, že je žitý.

 

Ladislav Kováč: O zmysle ľudského života, Absynt 2018, Edícia: Skica