Zviera nie je vec, ale my sme niekedy ako tancujúce medvede

Zviera už na Slovensku nebude definované ako vec. Hoci bolo už aj predtým každému jasné, že každé zviera je živou bytosťou, ale až teraz to bude mať aj na papieri. A ako vieme, čo je na papieri to sa počíta. Toto presvedčenie sme zdedili ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie a ešte viac sme sa v ňom utvrdili počas komunistickej diktatúry.

Každopádne ide o historický krok smerom  k zlepšeniu postavenia zvierat v našej krajine a prial by som si, aby sa tak stalo aj v ostatnom svete. Nie som však naivný. Naopak skôr skeptický, pretože na zvieratá príde rad, až kým ľudia prestanú týrať iných ľudí.

Trýznených živých bytostí sú preto stále stovky miliónov a človek si stále nachádza nové spôsoby, aby ich mohol zneužívať aj vo svoj ekonomický prospech. Medzi takéto zvieratá patrili aj bulharské medvede, ktoré boli predvádzané ako tancujúce šelmy pri rôznych príležitostiach.

Ich drezúrou sa zaoberali najmä bulharskí Cigáni, ktorí to na jednej strane robili ako určité tradičné povolanie ľudí na okraji bulharskej spoločnosti, na druhej strane to bol často aj následok ich nemožnosti robiť niečo iné. Druhá možnosť sa vynárala najmä po prechode na kapitalistickú spoločnosť, keď sa dovtedy režimom udržiavané pracovné miesta rozplynuli v kapitalistickom procese.

Po páde komunistického režimu prišli do Bulharska mimovládne organizácie zaoberajúce sa aj právami zvierat. Ich snahou bolo z ľudského otroctva vykúpiť roky drezúrované medvede. Hoci ich majitelia tvrdili, že medvede sú ako rodinní členovia, aktivisti nachádzali zvieratá často v žalostnom stave.

Medvede boli nezriedka závislé od alkoholu, pretože ich väznitelia si tiež uvedomovali, že hoci ich zvierací otroci sú humanizované bytosti, stále sú to divoké zvery, a že stačí závan inštinktov a medveď nepozná ani človeka, ktorý ho dovtedy krmil. Kto však získa závislosť na alkohole, stratí silu na vzburu.

Peniaze mimovládnych aktivistov sa stávali inštitútom slobody, a to nielen pre medvede, ale aj pre predávajúcich. Očakávania boli veľké. Pre ľudí mali byť novou štartovacou čiarou na obživu rodiny, pre zvieratá návratom k prirodzenosti.

Tieto príbehy resocializácie spracoval vo svoje reportážnej knihe poľský novinár Witold Szabłowski, ktorý metaforicky poukázal aj na skutočnosť, že po dlhodobom väznení je každá rehabilitácia vždy veľmi náročný proces.

Akt oslobodenia cvičeného medveďa je zároveň príznačnou alegóriou vývoja spoločnosti v strednej a južnej Európe po páde komunistických režimov.

Aj na fenoméne slobody/neslobody sa totižto ukazuje, že človek a zviera majú k sebe oveľa bližšie, ako by sme sa mohli domnievať.

Sloboda vôbec nie je jednoduchá, tobôž nie, ak ste sa v jej priestore nikdy nenaučili žiť, a je pritom úplne jedno, či o neslobode rozhodovala klietka, reťaz alebo Železná opona.

Rád hľadám paralely v živote, ale aj v knihách a príbehoch. V súvislosti s knihou Tancujúce medvede mi tiež jedna napadla. Yann Martel vo svojom úspešnom románe Plavba s tigrom (Life of Pi) medzi riadkami príbehu rozvíja úvahu s dilemou, či je zvieratám lepšie v zajatí alebo na slobode v divokej prírode.

Rozprávač jeho románu vyslovil takú teóriu, že presne ohraničený priestor nie je pre zviera subjektívne ani lepší, ani horší ako život vo voľnej prírode. Vraj keby si mohlo zviera vybrať, zvolilo by si život v zoologickej záhrade, lebo hlavný rozdiel medzi zoo a divočinou je v tom, že v zoo absentujú parazity a nepriatelia. Okrem toho je tam hojnosť a pravidelnosť potravy, miesto na odpočinok, zdravotná starostlivosť a priestor na leňošenie a hru.

„Dobrá zoo je místo, které funguje na základě pečlivě vypracované souhry šťastných okolností: přesně tam, kde nám zvíře svou močí nebo jinými výměšky říká „Nevstupovat!“, mu lidé oplocením naznačují „Neodcházet!“. Když obě strany dodržují toto diplomatické příměří, jsou zvířata spokojená, lidé se cítí dobře a všichni si můžeme v klidu prohlížet jeden druhého“.

Často nadobúdam presvedčenie, že aj mnohí ľudia túžia radšej žiť v ľudskej verzii zoo. Sú spokojnejší, keď za nich nesie zodpovednosť niekto iný, nejaký ošetrovateľ – predseda. Sloboda ich v podstate desí a každé oplotenie je pre nich istotou. No a čo, že pritom tancujú tak, ako niekto iný píska.

 

Witold Szabłowski: Tancujúce medvede, Absynt 2017, Preklad: Karol Chmel