Denník N

Žijem na rohu moslimskej štvrte

Viktor mydlo
Viktor mydlo

Blog Viktora Mydlu o živote v moslimskej štvrti neďaleko Londýna.

Priznám sa, nebolo mi všetko jedno keď som prvý krát zakotvil na mieste v ktorom práve žijem. Máloktorý Ružomberčan si môže povedať že žije na rohu moslimskej štvrte. No v mieste, kde žijem ja je to celkom bežné.

Prišiel som do Albiónu s vidinou spoznať nepoznané a úprimne aj s trochou vidiny jednoduchšieho zárobku. Nemajte mi to za zlé, naše mesto (Ružomberok) a vlasť mám rád. No sme mladí ľudia, chvíľu pred svadbou a ešte stále plní očakávaní čo nám prinesie budúcnosť. Využili sme tak možnosť a odcestovali sme.

Prvý úkryt mi ponúkla kamarátka, priam sestra, za čo jej som vďačný. Keď sa však k nám pridala aj moja polovička (z veľkostného dôvodu je úprimnejšie ju nazvať štvrtinou), bolo na čase zbaliť kufre a začať bývať vo vlastnom. Teda, prenajatom.

Takouto skrátenou verziou by sa dalo opísať moje bývanie do doby, kým sme si nenašli to naše pravé miesto. Zakotvili sme úplne v centre mesta, ktoré žije v tieni svetového Londýna. Kameňom by som dohodil ak by som sa nebál, že poškodím nejakú z bohatých kultúrnych pamiatok v Londýne.

Miesta, ktoré obývajú ľudia ako sme my sú plné zahraničných ľudí. Pracovníkov, robotníkov či ľudí hľadajúcich odpočinok nedaľeko od práce v rozumnej cene. Tak sme sa nakoniec ocitli vo štvrti plnej malých podnikov a ešte menších rodinných domov – obývaných prevažne moslimskou komunitou. Mnohým z vás sa určite teraz zjavia myšlienky, ktoré sme, bohužiaľ, zvyknutí mať. Bojíme sa, lebo poznáme z televízie čo sa deje. Bojíme sa lebo nepoznáme. Nepoznáme ľudí, iné viery, iné kultúry. I mne (a to tvrdím o sebe že som humanista) nebolo všetko úplne jedno. Nie že by som sa bál, to nie. Skôr som tak premýšľaľ, ako naše spolužitie bude vyzerať.

A ako teda vyzerá? Úplne normálne. Žijeme si bok po boku, poznáme sa slabo na vymienanie si čísiel no dostatočne na ranný pozdrav a večerný odzdrav. Zvyšné časy si žijeme vlastným životom. V mieri. Keď by som potreboval pomoc, viem, že ju určite dostanem. Keby ju potrebuje niekto odomňa s radosťou ju ponúknem. Lebo sme ľudia. A musíme si predsa pomáhať.

Je jasné, že medzi nami všetkými sú rozdiely. Sú i veci, ktoré nás skôr oddeľujú ako spájajú. No premýšľam práve nad tým, či to nie je náhodou len našou zlou vlastnosťou mosty radšej spaľovať než budovať. Zabúdať na dobré a pripomínať si to zlé. A predovšetkým v tomto prípade, chovať v sebe jedno veľké vrece, kam ľudí iného názoru hodiť. Nie každého. Len “iných”. …čiže v podstate každého okrem nie nás.

Teraz najčítanejšie