O čo skutočne ide pri spore o Istanbulskom dohovore

Kľúčovým sporom medzi zástancami a odporcami dohovoru je obava o výklad slova „rod“, ktorý je použitý v dohovore. Podľa odporcov dohovoru sa prepašujú do slovenského právneho poriadku nové definície, ktoré pootvoria vráta na rozvrat rodiny ako zväzok muža a ženy. Obava, že prijatie dohovoru je šikmou plochou, ktorá povedie k zameniteľnosti rodu a pohlavia, je však neopodstatnená.

Konzervatívny portál Postoj publikoval článok o dohovore „Vlk v ovčom rúchu“. Proti takejto komunikačnej stratégii sa takmer nedá brániť – drvivá väčšina ľudí nemá čas ani právnické vzdelanie na to, aby sa lúskala komplikovaným textom dohovoru, a tak veria autoritám vo svojom okolí. Ak tie vezmú pár slov, dezinterpetujú ich a nabalia na túto interpretáciu veľmi veľa emócií o blížiacej sa katastrofe pre manželstvo či identifikáciu s pohlavím a celkovo pre konzervatívne Slovensko, je vymaľované.

Ak by dnes v parlamente ležal absolútne neškodný dohovor o čistejšej pitnej vode a našiel by sa dostatok rešpektovaných ľudí, ktorí by začali písať o tom, že v skutočnosti ide o spôsob, ako Slovákov postupne otráviť, tak sa nájde dosť ľudí, čo budú piť už len balenú vodu, napriek tomu, že susedia pijúci z točky sú v pohode. Dostať z ľudí strach a podozrenie je už takmer nemožné, ale skúsim to.

Odporcovia dohovoru kritizujú najmä použitie rodu v dohovore namiesto slova pohlavie. Napríklad právnička Zuzana Brixová napísala pre Postoj, že takto postavená definícia chápe rod osoby ako sociálno-spoločenský konštrukt, ktorý v zásade vôbec nesúvisí s biologickou realitou (muž, žena). Táto definícia je postavená na viere, že človek sa rodí ako osoba bez „rodu“, pričom „rod“ sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy a procesom sebaurčenia. Za tým je spoločenská filozofia, ktorá popiera existenciu prirodzených rozdielov medzi mužmi a ženami.

Tento výklad je pritiahnutý za vlasy a v dohovore ide o niečo úplne iné – o odbúranie niektorých škodlivých stereotypov, ktoré zapríčiňujú podriadené postavenie žien. Dohovor netvrdí, že ženy a muži sú rovnakí a rod je čisto a len sociálnym konštruktom bez biologického základu. Rod je síce sociálnym konštruktom, ale s biológiou človeka súvisí. Potvrdzuje to aj samotná dôvodová správa dohovoru, kde členské štáty prijali v bode 43 definíciu „rodu“, ktorý vychádza z existencie dvoch pohlaví, pričom však môžu existovať určité vzorce správania, ktoré daná spoločnosť považuje za čisto ženské alebo mužské. Členské štáty zdôraznili, že „rod“ v žiadnom prípade nenahrádza pojmy „muži“ alebo „ženy“ v texte dohovoru.

Nemôžeme sa tváriť, že v spoločnosti neexistujú stereotypy založené na rode, ktoré nie sú škodlivé – predsudky, že žena má poslúchať manžela, ktorý má posledné slovo, alebo že dievčatá nemajú talent na matematiku a chlapci neplačú, majú pre násilie páchané na ženách a ich deťoch ďalekosiahle dôsledky, vrátane nefungujúcich vzťahov. Dohovor chce odbúravať práve tieto stereotypy, pretože spoločenský tlak na dodržiavanie týchto spoločenských rolí dostáva ženy do závislej pozície od partnera. Tí, čo strašia rodovou ideológiou, teda vylievajú s vaničkou a dieťa. Dohovor by zaviedol povinnosť štátu vzdelávať o týchto škodlivých stereotypoch.

Som rada, že nie všetky cirkvi a v rámci nich všetci duchovní pristúpili na tento neodvôvodnený výklad dohovoru. Napríklad Daniel Pastirčák z Cirvi bratskej povedal, že považuje spor okolo dohovoru za zbytočne nafúknutú bublinu: „Pojem ‚rod‘ v istanbulskej zmluve je podľa mňa používaný jednoznačne. Pojem ‚rodové stereotypy‘ tu presne a zrozumiteľne označuje tie kultúrne, náboženské či folklórne zvyklosti, ktoré ženy automaticky diskriminujú. Odstrániť tieto slepé vzorce správania je, samozrejme, dôležitý cieľ, bez neho sa zápas o odstraňovanie násilia na ženách páchaného s istým kultúrnym súhlasom nepodarí.“

Pri rodovej rovnosti nejde o to, aby sme sa stali rovnakými, ale aby sme si boli rovní aj vo svojej rozdielnosti. Boj proti domácemu násiliu je preto postavený na rovnosti (nie rovnakosti!) mužov a žien a odstraňovaní niektorých stereotypov ako jednej z výrazných príčin, prečo sa násilie môže v párových vzťahoch diať. Cieľom dohovoru je, aby ženy a ich deti opustili zväzok, v ktorom zažívajú násilie a spoločnosť im v tom má pomôcť. Toto hocikedy podpíšem, lebo verím, že dobrá rodina nie je taká, ktorá za každú cenu vydrží, ale taká, v ktorej nie sú žena a deti vystavené týraniu.

Dohovor nám nie je vnútený zhora

Istanbulský dohovor bol prijatý po rokoch intenzívnych diskusií a v Rade Európy sa k nemu mohlo vyjadrovať aj Slovensko. Skupina, ktorá na znení Istanbulského dohovoru intenzívne pracovala v rokoch 2009 – 2011, pozostávala z predstaviteľov a predstaviteliek členských štátov Rady Európy vrátane zástupcu Slovenskej republiky. Vyjadrovali sa k nemu aj slovenskí ministri aj ministerky. Dnes ho ratifikovalo 28 z 47 štátov Európy, medzi nimi aj konzervatívne vnímané krajiny ako Poľsko, Malta, Taliansko, Albánsko a Gruzínsko. Ak by Slovensko podľa nápadu SNS alebo niektorých zástupcov cirkví odstúpilo od podpisu, ocitlo by sa v Európe v spoločnosti už len dvoch nedemokratických štátov – Azerbajdžanu a Ruskej federácie.

Najlepším dôkazom toho, že dohovor nemá nejaké skryté ciele, je situácia v 28 európskych štátoch, ktoré Istanbulský dohovor dávno ratifikovali a postupne od roku 2014 vstupuje v týchto krajinách do platnosti. Nič z toho, čím strašia ľudí demagógovia, sa v týchto štátoch nedeje.

Vládni zbabelci

Politici zo Smer-u a SNS sa opäť zľakli najhlučnejších hlasov a z toho plynúcej straty popularity. O účelovom jednaní premiéra v otázke dohovoru svedčia jeho slová v príhovore na konferencii Fóra podnikateliek Slovenska z 3. decembra 2013: „Výraznou mierou sme sa zasadzovali o prijatie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu voči ženám a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Boli  sme medzi prvými štátmi, ktoré túto medzinárodnú zmluvu podpísali.“  … „aby presadzovanie rodovej rovnosti bolo v našej krajine nielen právne zakotvené, ale aj efektívne uplatňované vo všetkých oblastiach života.“

Premiér ani SNS nedokázali odpovedať na kľúčové veci, ktoré ukazujú, že nie sú voči verejnosti úprimní

• Ktoré ustanovenia dohovoru majú byť v rozpore s Ústavou SR
• Prečo pre obavu nesúladu dohovoru s ústavou nedali dohovor preskúmať Ústavnému súdu SR

Prijatie rovnakých zákonov namiesto dohovoru považujem za slabý úhybný manéver, ktorý len dobre znie. Samozrejme, zlepšenie zákonov je potrebné privítať, ale podstatné je, aby bola skutočná vôľa vlády pracovať, inak budú zákony na nič – preškoľovanie ľudí, ktorí sa dostávajú do kontaktu s obeťami násilia alebo dostatočným a udržateľným financovaním azylových domov. No a Ficova vláda je tu už dekádu a situácia sa zásadnejšie nezmenila.

Na Slovensku mi chýbajú skutoční lídri, ktorí by sa nezľakli a presadzovali racionalitu aj pri komplikovaných problémoch. Komplexné a fungujúce opatrenia na zamedzenie násilia na ženách teda budú ležať v šuplíku, dokým sa „nevymenia dievčatá“ v Smere a SNS.