Občas mám pocit, že všetko je stratené

Čo chcete v politike dosiahnuť? Prečo ste do toho išli? Túto otázku dostávam na každom kroku. Od novinárov, priateľov, na stretnutiach s ľuďmi po celom Slovensku. Na to existuje dlhá a detailná odpoveď: tou je dokument Vízia jednej krajiny, ktorú Progresívne Slovensko prijalo ako svoj dlhodobý politický program. Ale existuje aj krátka a osobná odpoveď: vzdelávanie. Ak existuje jedna oblasť, kde leží kľúč k rozvoju Slovenska, je to práve školstvo.

Všetci politici hovoria, že so školstvom treba niečo robiť. Ale hovoria to skôr z povinnosti, vediac, že je to komplikovaná a nevďačná téma. Aj premiér Fico sa teraz zobudil. Kritizuje kraje, pretože odborné stredné školy vraj produkujú absolventov, ktorí sa nevedia uplatniť na trhu práce. Akoby to neboli jeho vlády, ktoré doviedli celé školstvo do katastrofálneho stavu, v akom je dnes.

Ide o všetko

Ja to vidím inak. Nejde len o aktuálne potreby pracovného trhu. Ide doslova o všetko. Ak sa nám teraz podarí zmeniť verejné školstvo, Slovensko má šancu dobehnúť vyspelé krajiny západnej Európy. Ak nie, zostaneme na celé generácie chudobným „východom“: odsúdení na lacnú prácu, so státisícami našich najlepších ľudí v zahraničí. Bez zručností, aby sme sa uplatnili v digitálnej ekonomike 21. storočia. S priepastnými rozdielmi medzi regiónmi, a s krehkou demokraciu, ktorá môže kedykoľvek podľahnúť populizmu či ruskej propagande. A preto som vstúpil do politiky.

Keď sledujem, ako politické strany posledných 10 rokov zanedbávali školstvo, občas mám pocit, že všetko je stratené. Lebo výsledky sú doslova hrozivé. V medzinárodnom meraní PISA vytrvalo padáme, až na samotné dno krajín OECD v čítaní, matematike či prírodných vedách. Viac ako tretinu dnešných 15-ročných žiakov sú funkčne negramotní, teda o 10 rokov sa nebudú vedieť uplatniť. Viac ako 70 percent žiakov na druhom stupni stratilo motiváciu učiť sa. Ani sa im nečudujem. Do úmoru memorujú fakty, bez toho, aby rozvíjali kreatívne myslenie, tímovú spoluprácu, či porozumenie súvislostiam. Ich učitelia patria k najmenej zarábajúcim pracovníkom s vysokoškolským vzdelaním. Vidiac tieto štatistiky, človek ľahko prepadne pocitu, že všetko je stratené. Že to ako krajina nedáme.

Cestujem po Slovensku a som optimista

Ale nie je to tak. Tento týždeň som v rámci tour Progresívneho Slovenska navštívil štyri okresné a krajské  mestá, kde som sa stretávali s riaditeľmi a učiteľmi. A tieto stretnutia ma naplnili optimizmom a nádejou.  V Lučenci som hovoril s riaditeľom základnej školy v neďalekej obci, kde má aj deti zo znevýhodneného prostredia. Nesťažoval sa, ani nenadával na málo peňazí. Naopak, chválil sa tým, koľko súťaží jeho žiaci povyhrávali, a plánoval ďalší rozvoj školy. V Žiline či Martine som stretol aktívnych riaditeľov gymnázií, ktorí napriek nezáujmu štátu či kraja motivujú svojich učiteľov, aby sa neustále vzdelávali a zlepšovali.

V nich vidím nádej pre Slovensko. Vidím ju v aktívnych a kvalitných učiteľoch. Tí musia byť oveľa lepšie zaplatení ako dnes, minimálne na úroveň 80 percent priemernej mzdy vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Musia to byť nielen odborníci v predmetoch, ktoré učia, ale aj v tom, ako učiť. Musia to byť tí najlepší z vysokoškolských absolventov svojej generácie. A musia sa neustále vzdelávať, mať podporu od štátu, ale aj slobodu učiť podľa toho, ako to vyhovuje potrebám ich žiakov.

V Progresívnom Slovensku v týchto dňoch a týždňoch dokončujeme plán, ako priniesť radikálnu zmenu vo vzdelávaní na Slovensku. Doterajšie pokusy zlyhali, lebo žiadna politická strana alebo hnutie nemala školstvo ako prioritu. No zlyhali aj preto, že dnes neexistuje mechanizmus, ako zmeny presadiť v praxi, lebo systém riadenia školstvo je dnes rozbitý medzi štát, kraje a obce. To chceme zmeniť. Pre mňa osobne je to najdôležitejší životný projekt. Je to ten dôvod, prečo som vstúpil do politiky.