Venované Martine
Slovenskom včera otriasla vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Keď som včera večer stál spolu s priateľmi pri sviečkach a modlitbe a pozeral sa na ich tváre, triaslo so mnou nielen kvôli nočnému chladu a hnevu nad tou krutosťou. Uvedomil som si, že nám všetkým tí druhí poslali jasný odkaz. Nestarajte sa do našich vecí, lebo si vás a vašich blízkych nájde guľka alebo nehoda na ceste.
Akoby ten mrazivý chlad posledných dní a udalostí v nás chcel spáliť všetku odvahu a odhodlanie hľadať pravdu a verejne o nej hovoriť. Presnejšie celú pravdu, nepríjemnú pravdu, pravdu, ktorá je mimo osobných sporov a žabomyších vojen. Pravdu, ktorá môže bolieť, ale zároveň i očisťovať spoločnosť, vyhadzovať pavučinami oblepených kostlivcov, schovaných v skriniach. Ak ktokoľvek hovorí, že touto vraždou sa zaútočilo na demokraciu, je to preto, lebo sa začali strieľať jej strážcovia. Keď nás dnes zastrašia alebo uspokoja tým, že išlo len o ojedinelý prípad, ktorý sa už nebude opakovať, tak sme ako stále sa len pomaly vyvíjajúca demokratická spoločnosť skončili. Toto nesmieme dopustiť! Nesmieme už nikdy dopustiť ponižovanie novinárov, menšín, aktivistov, kohokoľvek kritizujúceho moc, pretože to vždy býva začiatok posunu ku konečným riešeniam.
Nesmieme to dopustiť nielen kvôli Jankovi, ale najmä kvôli Martine, najmä kvôli našim blízkym, ktorí sú tu s nami, podporujú nás a trpia spolu s nami. Sú to naše ženy, muži, deti a rodičia, o ktorých sa bojíme a tí druhí o tom veľmi dobre vedia. Vedia, že ak na nás chcú zatlačiť, väčšinou to vždy najprv skúsia cez nich. Začne sa to rozhovorom pri káve, pokračuje ponukou, pokusom o dohodu, zastrašovaním… a často nám to nechcú povedať, nechcú nás ovplyvňovať, dokonca zmeniť, snažiť sa, aby sme s tým prestali, pretože nám veria. Ale ticho trpia a zároveň tŕpnu, strhávajú sa zo sna, bojujú i miesto nás s tým strachom, ktorí sa majstri manipulácii naučili perfektne používať, pretože takto sa ľudia dokážu ľahko ovládať. Začnime ich počúvať, rozprávajme sa s nimi, trpme a plačme s nimi, nenechajme ich tú ťarchu tlačiť pred sebou, oni sú to najdrahšie, čo máme. Rovnako k tomu nabádajme i svojich kolegov, ktorých rodiny tiež ticho trpia, že NIE SÚ V TOM SAMI.
Kvôli našim rodinám nesmieme dopustiť, aby sa miesto svadby vybavoval kar, lebo ak to začneme akceptovať, že sa také veci stávajú, že sa s tým nedá nič robiť, že skrátka „tak to chodí“ a náš mienkotvorca povedal, že to netreba preháňať, tak sa presúvame na úroveň krajín, kde už nevládne právo, spravodlivosť je zbitá a ticho plače v kúte. Kvôli našim rodinám, kvôli všetkým rodinám známych i neznámych, toto nesmieme dopustiť.
